Moje detstvo bolo vcelku pekné. Pochádzam z veľkej rodiny, keďže nás bolo 5 detí. Moji rodičia boli obaja kresťania, vychovávali nás pobožne a s láskou k Bohu. Navštevovali sme pravidelne omše, ako deti sme prijali všetci sviatosti, otec nám dal do vienka aj hudbu, ktorá má neskôr priviedla do speváckeho zboru a divadla počas školy s kresťanskou tematikou, Pán bol súčasťou môjho života neustále. V kostole som sa cítila nádherne a s vďačnosťou som chodila spievať a vystupovať v Jeho mene. Dospievala som, nastúpila som na strednú školu a spoznala nových ľudí, moje cesty sa však začali odkláňať od viery.
Do kostola sa mi chodiť nechcelo, robila som to z povinnosti voči rodičom, ktorí ma o to žiadali a ja som začala namiesto kostola navštevovať s kamarátkami a partiou diskotéky, bary a na Ježiša som zabudla, úplne som ho vytlačila zo svojho života.
Spoznala som ako 17 ročná manžela, ktorý bol síce z kresťanskej rodiny, ale jeho vzťah k viere bol ako môj. Tiež na vieru počas dospievania zabudol. Spoznávali sme sa, zaľúbili do seba a časom prišiel aj nečistý vzťah, ktorý trval dlhé roky. Považovali sme to za samozrejmosť, veď predsa všetci okolo tak žili a fungovali. Prišlo nám to prirodzené.
Obaja sme študovali, potom začali pracovať, roky utekali a ja som niekde v hĺbke duše cítila, že niečo nie je v poriadku. Rodičia obaja trpeli, keď videli, ako žijeme spolu a nie sme zosobášení. Náš vzťah bol ako húsenková dráha. Plný hádok, udobrení, ktoré sa stále stupňovali.
Po 7 rokoch vzťahu prišla kríza, ktorá nás oddelila skoro na rok. Ale naše cesty sa opäť spojili, cítili sme k sebe obrovskú príťažlivosť, ktorá bola však silnejšia ako samotná úprimná láska. Z tejto vášne som otehotnela. Počas tehotenstva mi manžel naznačil, že cirkevný sobáš nechce, že sme ešte mladí a načo sú nám papiere, veď to je iba formalita. Keď tak, zoberieme sa na úrade neskôr o dvoch svedkoch. Toto boli jeho slová. Kruté slová. V tichosti v kútiku môjho srdca ma to veľmi ranilo, akoby mi do srdca vrazil dýku. Zdvihla som však pyšne hlavu a povedala som, že v poriadku, nebudem ho tlačiť do sobáša, veď to predsa musí aj on tak cítiť. V žiadnom prípade nebudeme robiť svadbu iba preto, lebo som tehotná! Veľmi sme tým ublížili obom rodičom a aj sebe. Moja pýcha a hrdosť boli silnejšie.
Narodila sa nám krásne dievčatko Lea. Manžel bol pohltený do svojej práce, pracoval ako živnostník automechanik, čiže sme sa videli iba večer, s dcérou som bola často sama. Občas som mala pocit, že zabúda na to, že má doma dcéru. Žil ďalej svoj slobodný život s kamarátmi a partiou, chodil cez víkendy s nimi von, na párty a akcie a my sme boli ďaleko v jeho rebríčku, mala som pocit, že mu na nás nezáleží.
Trpela som, lebo som videla rodiny, ktoré spolu trávili čas, ako sa im muž venuje, ako dokážu spolu fungovať a u nás to jednoducho nešlo. Stále som nechápala, kde je problém. Čoraz viac som sa trápila, upadala som do smútku a depresie. Snažila som sa mu to vysvetliť, ale zbytočne. On svoj spôsob života nebol ochotný zmeniť. Z toho obrovského trápenia začali depresie, v noci stavy úzkosti a zdravotné problémy. Začala som chradnúť. Na tele aj na duchu a hľadala som pomoc. Skúšala som ezoteriku, navštevovala som kohokoľvek kto by mi pomohol z mojej depresie. Nič nepomáhalo. Do kostola som nemala odvahu vojsť lebo som sa cítila nečistá a samozrejme som nemohla pristúpiť ani k prijímaniu eucharistie. Spoveď bola pre mňa utrpením priznať sa k tomu, ako žijem. Cítila som, že tam nepatrím a nemám tam čo hľadať. Že som nečistá a nehodná Boha.
Absolútne ma nenapadlo obrátiť na toho, kto mi ako jediný mohol pomôcť. Kto jediný mohol zmierniť moje utrpenie. Ale to bola asi moja tŕnistá cesta, ktorou som musela prejsť. Dnes sa na to už pozerám úplne inak, bez bolesti a s vďakou. Pán však stále na mňa dozeral.
Privolal si ma vďaka nášej dcére, ktorá mala nastúpiť na prvé sväté prijímanie a ja som pocítila v srdci, že to už takto ďalej nejde, že nevládzem a chcem opäť pristúpiť k Pánovi s čistým srdcom a vedomím, že môžem byť hrdá na to, že som kresťankou, ako ma rodičia vychovali a nechcem im ani sebe ďalej ubližovať. Podarilo sa mi manžela presvedčiť, že musíme uzavrieť sviatosť manželstva, inak sa náš život nikdy nezmení, že to spravme aspoň kvôli dcére, jej sviatosti, inak už takto žiť nechcem.
Neviem čo sa stalo, ale po 10 rokoch manžel pristúpil na to, že sobáš bude v kostole. Bol to však obrovský boj zo strany zla. Pár dní pred sobášom bol manžel neznesiteľný, denno-denne sme sa hádali, všetko mu vadilo, mal obrovský stres a napätie. Boli chvíle, keď som si poplakala, že už nevládzem. Obrad bol naplánovaný v mojom rodnom kostolíku a hostina bola veľká, keďže sme pozvali celú rodinu, aj priateľov a známych. Bol to môj najkrajší deň v živote, nie však kvôli šatám a zábave, - aj tá bola úžasná - ale kvôli momentu v kostole, kde som konečne po spovedi a prijímaní plakala od šťastia a prosila so zrakom upretým k Ježišovi na kríži, aby mi odpustil, že to toľko trvalo, že som mu toľko ubližovala a trápila ho.
Po svadbe sa veci začali meniť, ale trvalo to dlhšie. S dcérou sme chodili každú nedeľu do kostola, avšak samé. Manžel nemal potrebu ísť s nami a keď sme ho volali, často odvrkol, že má veľa práce a je unavený. Do kostola chodia predsa iba staré babky. Bolo mi to veľmi ľúto, počas omše som často prosila Pannu Máriu, aby sa manžel obrátil, aby pocítil to, čo cítim ja v srdci. Aby sme tam sedeli spolu všetci traja. Veľmi som po tom túžila a prosila každú sv. omšu so slzami v očiach. Nenápadne som mu začala rozprávať a zázrakoch a zjaveniach Panny Márie v Medžugorí. O knihe, ktorú som práve čítala (Maria Simma-Dostaňte nás odtiaľto) a on iba mlčky pozeral.
...v nemom úžase ďakujem Panne Márii a drahému Otcovi, za to, že ja som na nich zabudla, no oni na mňa nie.
Neviem čo sa udialo, no prišiel deň, keď mi manžel povedal, že pôjde s nami v nedeľu do kostola. Zostala som šokovaná. Pristihla som ho, ako si číta o Medjugorí a neskôr, keď nás videl, ako sa s dcérou modlíme večer ruženec, prišiel ku nám, či by sme ho to naučili. Neviem opísať slovami tú radosť. To je jednoducho neopísateľné. Manžel sa menil zo dňa na deň. Prestal byť nervózny, začal chodiť domov skôr z práce a začali sme sa veľa rozprávať o viere. Vo mne aj v ňom zavládol pokoj, trávime spolu veľa času, odišli depresie, strachy a naše časté hádky doma, objednal si Bibliu a teraz je to preňho tá najvzácnejšia kniha akú máme doma. Každý večer sa spolu modlíme ruženec k Panne Márii a ja so slzami v očiach a v nemom úžase ďakujem Panne Márii a drahému Otcovi, za to, že ja som na nich zabudla, no oni na mňa nie. Za ich milosrdenstvo a lásku, ktorú nám dávajú za požehnanie zo dňa 16.8.2019. Od toho dňa sa náš život zmenil a my ho už bez ich bezpodmienečnej lásky žiť nechceme.
Keby som mohla, vykričím do celého sveta všetkým mladým ľuďom, ktorí si myslia, že sobáš nepotrebujú, ako veľmi sa mýlia. Že im nepomôže ani psychológ, ani ezoterika ani veštci, ale naša Matka a Otec. Vždy pripravený nás utešiť a dať nám lásku. Vždy prítomní nás zdvihnúť zo zeme, keď padáme.
Mojou vďakou Panne Márii, mojej mame, budem privolávať čo najviac mladých ľudí a rozprávať im o jej milosrdnej láske.
V tejto ťažkej dobe je čistota rodiny ten najvzácnejší poklad.
Ž 32,8 Sela
Poučím ťa a ukážem ti cestu, po ktorej máš kráčať. (hovorí Boh)
Budem ti radiť a sledovať ťa láskavým pohľadom.
Autor: Peťo, Monika a Lea
