Poznám veľa skvelých mladých žien, s niekoľkými z nich som v každodennom kontakte, za čo som nesmierne vďačná. No udalosti posledných mesiacov ma priviedli k poznaniu, že tie úžasné ženy sú ešte úžasnejšie, ako som si myslela. Pýtaš sa: „Čo také výnimočné urobili, že ešte podrástli v tvojich očiach?“ Možno to bude pre niekoho znieť tvrdo, ale tieto ženy dokázali povedať „NIE“. Aj keď to bolo bolestivé, aj keď to ten druhý nevedel prijať. Áno, rozchody bolia, ale...
Človek by podľa mňa mal ísť do vzťahu, až keď dostatočne prijme seba samého ako milovanú ľudskú bytosť, až keď objaví svoje kladné (aj záporné) stránky, až keď naplní svoje vnútro všetkým tým dobrým, čím chce v budúcnosti sýtiť smäd toho druhého (u každého je táto miera sebaprijatia iná). No ani po tom, ako človek vstúpi do vzťahu, nesmie prestať napĺňať svoje vnútro, aby mal stále z čoho sýtiť, aby ako prameň nevyschol. Jednak sa musí napĺňať zvonka, jednak ho má napĺňať ten druhý, teda majú sa obohacovať navzájom... tým, čím svoje vnútro naplnili pred vzťahom, a čím ho neustále dopĺňajú aj vo vzťahu. (O napĺňaní svojho vnútra pred a počas vzťahu snáď v inom článku :) ) Je veľmi veľa mladých žien (a myslím, že aj mužov), ktorých vnútro bolo úžasne plné už pred vzťahom, no po kratšom či dlhšom čase vo vzťahu ich studnica začala vysychať. Vedomé si (aspoň z časti) svojej nesmiernej hodnoty v Božích očiach pred vzťahom, začali toto vedomie vo vzťahu strácať. Nezáujem a ľahostajnosť, alebo naopak neustála kontrola a žiarlivosť, či dokonca výbušnosť a zvýšený hlas toho druhého, začali im uberať z ich nevyčísliteľnej hodnoty, hodnoty ženy, hodnoty Božej Dcéry. Vädli... doslova. Ako kvetiny, ktoré ktosi neustále neúmerne polieva, alebo naopak, ktoré nechá bez vody na pražiacom slnku... Strácala sa z nich živosť, ten nezastaviteľný vulkán sršiacej radosti a smiechu, mizla iskra z očí. Tí muži v nich čosi svojim konaním, resp. nekonaním, pokazili. A výsledkom bola frustrácia zo seba samej, zo vzťahu, zo svojho okolia. Až do toho momentu...
Človek by podľa mňa mal ísť do vzťahu, až keď dostatočne prijme seba samého ako milovanú ľudskú bytosť, až keď objaví svoje kladné (aj záporné) stránky, až keď naplní svoje vnútro všetkým tým dobrým, čím chce v budúcnosti sýtiť smäd toho druhého.
Verím, že to nebolo ľahké ani jednoduché, ale ony to dokázali. V zrkadle, ktoré im trpezlivo nastavovalo ich okolie, a ktoré si (možno aj neochotne) nastavovali ony samé, opäť objavili to, čo vo vzťahu stratili: svoju hodnotu. Hodnotu ženy, ktorá bola stvorená na to, aby milovala a aby bola milovaná. Iba jedno jej nestačí... A preto keď síce ony milovali, ale samé neboli milované, pozbierali všetku odvahu svojho krehkého vnútra a so zdvihnutou bradou, aj keď možno trochu trasúcou sa (viac očakávaním toho, čo bude, ako strachom), povedali: „Nie, nikto nebude šliapať po tom krásnom, čo bolo do mňa vložené.“ A o to viac nie ten, ktorý mal ich krásu každý deň vyzdvihovať a ich hodnotu zveľaďovať. Samozrejme, že aj ony mysleli na to, čo na ich krok povie okolie. O to viac, ak tomu mužovi pred časom na ním položenú povestnú otázku odpovedali „áno“. Viete si to predstaviť? Ten obrat, ktorý musel nastať vo vnútri krehkej ženy? Ja už áno, a slovami nedokážem opísať svoju hrdosť na túto ženu! A ani ženy, ktoré ľúbili niekoľko mesiacov a dokázali si priznať, že síce ony ľúbia, ale nie sú ľúbené, to nemali ľahké. Ani tie, ktoré síce milovali niekoľko rokov, ale neboli milované, no presviedčali samé seba, že to ONY milujú primálo... Žiadna žena, ktorá raz otvorí svoje srdce, to nemá ľahké v momente, keď ho musí zatvoriť. Ťažké je už prijať toto rozhodnutie, nehovoriac o jeho uskutočnení... No reakcie okolia nemajú formovať naše vlastné reakcie. (Hlavne ak by boli negatívne.) To naše svedomie, ONO má usmerňovať naše kroky, aj vo vzťahu k milovaným. A svedomie týchto žien im nedovolilo nechať si pošliapať vlastnú hodnotu. Lebo ak by to dovolili teraz, počas randenia, čo by bolo potom, v manželstve? A to je to, čo ich robí v mojich očiach ešte úžasnejšími, ako boli dovtedy: odvaha a ochota počúvať Boží hlas namiesto toho ľudského.
Žiadna žena, ktorá raz otvorí svoje srdce, to nemá ľahké v momente, keď ho musí zatvoriť.
Tešila som sa zo vzťahov týchto žien, kým som aj ich samé videla šťastné. Smútila som, keď som sledovala, ako ich prameň pomaly vysychá. A neberte mi to za zlé, ale opäť sa teším. Nie z ich rozchodov, z ich trápenia, ale z ich radosti z nanovo objavenej hodnoty, ktorú vďaka tomuto ťažkému kroku našli, hodnoty Božej princeznej, milovanej Dcéry Kráľa... Myslím v modlitbe aj na tých mladých mužov, ktorí nepochopili, že ženám nestačí, keď ľúbia; ony potrebujú byť aj ľúbené. (Možno ešte viac, ako si to samé myslia...) Aby im bol sv. Jozef vzorom milujúceho a obetavého partnera, neskôr manžela a otca, a aby im Duch Svätý dal poznať veľkú hodnotu, ktorú do každého z nás vložil Stvoriteľ, hlavne tú ich vlastnú.
Možno si sa v týchto riadkoch našla. Možno si vo vzťahu, ktorý Tvoje vnútro vyčerpáva, ale naspäť ho neobnovuje. Možno raz v takom vzťahu budeš. Možno zatiaľ iba úpenlivo čakáš na muža, ktorého vnútro ešte nie je pripravené obohatiť Ťa. Neviem to naisto... ale čo istotne viem, je to, že vždy, keď sa vzoprieš šliapaniu po Tvojej hodnote Božej milovanej Dcéry, niekto tam vonku bude na Teba hrdý! Niekto INÝ ešte len bude, ale JA už teraz som!
Venované všetkým vysychajúcim studniciam...
Inšpirované (hlavne) tromi žriedlami, ktoré nanovo chŕlia radosť zo života Božej Dcéry. Ženy, mám vás veľmi rada!
