Po Veľkej vojne (1. svetová vojna) sa ľudstvo ocitlo v odlišnom svete než kedykoľvek predtým. Mnoho mužov zomrelo, nikdy nevidelo svoje deti vyrastať, mnoho synov nepoznalo svojich otcov a mnoho z nich poznali traumatizovaných otcov utápajúcich sa v spomienkach, nočných morách a alkohole. Samozrejme, stále zostali aj chlapi, ktorí to zvládli, ale globálne to bola genocída mužov. Umenie to výstižne pomenovalo ako Stratenú generáciu. Čo zostalo po Veľkej vojne, dorazila o 20 rokov 2. svetová vojna. Dnes tu máme množstvo mužov, ktorí sa hľadajú. A nachádzajú nie skutočnú silu a istotu v zdravom sebavedomí, v morálnych a čestných hodnotách a viere, ale len chvíľkové pocity sily alebo moci v stretnutiach na jednu noc, v alkohole, v dobrodružstvách či frajerinách. A priznávam, aj z vlastnej skúsenosti, že to môžu byť veľmi zaujímavé spomienky na mnohé veci. Čo z toho nám však ostane, keď sme večer doma sami? V momente keď sa vynoria zo skrýš v hĺbke našich sŕdc najskrývanejší démoni? Dokážeme im čeliť pevne a odhodlane s vierou vyhrať? Alebo nás porazia prakticky bez boja?
Každý máme svoje silné a slabé stránky. Niekto zlyháva, keď má podať pomocnú ruku neznámemu, niekto v čistote, iný v hneve,... Ak by si aj poznal len prehru, čo som si istý, že nepoznáš, tak nezúfaj. Neznamená to, že by si bol slabý alebo to nedokázal. Jednoducho sa potrebuješ naučiť bojovať správne. Veď každý bojovník pozná ako víťazstvá, tak aj pády. Aj Dávid ako muž podľa Božieho srdca zradil Boha. Niečo čo začalo lenivosťou (2. Samuelova 11,1) pokračovalo smilstvom a neverou, a skončilo úkladnou vraždou verného a čestného muža (2. Samuelova 11, 15). Ako je teda možné, že Dávid, ktorý takto zlyhal je nazývaný mužom podľa Božieho srdca? Je to podvodník, smílnik a vrah. Veď je to tak odlišné od nášho Boha. Ide o to, že Dávid vedel kým je, a aj keď padol, postavil sa tam, kde patril. Po hriechu s Betsabe, keď si uvedomil, čo spravil, píše kajúci žalm (Ž 51). Vylieva Bohu svoje srdce a bojuje, aby mohol pokračovať ďalej napriek týmto zlyhaniam.
Ak by si aj poznal len prehru, čo som si istý, že nepoznáš, tak nezúfaj. Neznamená to, že by si bol slabý alebo to nedokázal. Jednoducho sa potrebuješ naučiť bojovať správne. Veď každý bojovník pozná ako víťazstvá, tak aj pády.
Byť Božím bojovníkom neznamená byť dokonalým, hlboko zbožným, vždy si istý sebou či bez hriechu a chyby. Znamená to byť vášnivým voči Bohu, pokoriť svoje srdce pred Bohom a dovoliť mu premieňať naše kamenné srdce na srdce z mäsa (Ez 36, 26), nechať ho cvičiť naše ruky na boj a našim nohám dať rýchlosť jeleňa (2. Samuelova 22, 34-35, Ž 18, 34-35), usilovať sa o morálne hodnoty ako nám radí sv. Pavol v Liste Efezanom: pravda a spravodlivosť. Spolu s ďalšími darmi od Boha: ochota pre evanjelium, viera a milosť spásy. Ale stačí nám byť Božími bojovníkmi?
Mne nie. Nechcem byť LEN Boží bojovník... chcem byť aj Jeho služobník, Jeho syn, dedič Jeho kráľovstva, Jeho priateľ, Jeho miláčik (tak ako Dávid) a jedného dňa chcem zasadnúť po Jeho boku v tisícročnom kráľovstve (Zjv 20, 4-6). Tak ako sv. Pavol, keď sa obrátil šiel za Bohom tak horlivo, že Božia milosť v ňom zanechala hlbšie stopy ako v mnoho iných (1.Kor. 15, 9-10). Preto mi to nestačí. Nechcem len prežiť tento život so základným vedomím o Bohu a potom zomrieť. Chcem Jeho Život, za ktorým sa tak ľudia ťahali keď stretli Ježiša. Chcem prinášať život a nádej ako cítili ľudia, ktorí boli ochotní rozobrať strechu domu, aby sa k nemu dostali.
My ľudia sme hriešni. Máme tendenciu pokaziť čokoľvek, čo nám je zverené. Bola nám zverená Zem ako Eden... ako raj. Ale my sme sa ťahali vyššie, aby sme boli rovní Bohu. Dali sme Zem do rúk Zlého. Bola nám zverená moc poraziť Zlého, ale napriek tomu znovu a znovu hrešíme. Dobrou správou ale je, že Ježišovo utrpenie je nadčasové. Nezmyl len hriechy, ktoré boli dokonané v čase, keď trpel na kríži. Zaplatil aj za hriechy, ktoré ešte dnes robíme. A my muži máme viac zverenej zodpovednosti, a teda aj väčšia ťažoba hriechu je na našich ramenách keď zlyháme. Ježišove ramená sú ale dosť mocné na to, aby aj to zobral na seba. Stačí mu to zveriť. Neznamená to, že môžeme pokojne hrešiť, ale máme tu možnosť vykúpenia napriek tomuto všetkému, pretože Ježiš sa obetoval za všetkých. My muži máme moc mu pridať množstvo hriechov, alebo naopak zabrániť tomu, aby mu bolo mnoho viac naložené.
A my muži máme viac zverenej zodpovednosti, a teda aj väčšia ťažoba hriechu je na našich ramenách keď zlyháme. Ježišove ramená sú ale dosť mocné na to, aby aj to zobral na seba. Stačí mu to zveriť. Neznamená to, že môžeme pokojne hrešiť, ale máme tu možnosť vykúpenia napriek tomuto všetkému, pretože Ježiš sa obetoval za všetkých.
A práve preto snívam, že príde prebudenie v generácii mužov, ktorí budú skutočnými mužmi, pretože budú tak podobní Kristovi ako to len dokážu s Jeho pomocou. Snívam o mužoch, ktorí budú nie len vysvätenými kňazmi, ale aj ako laici budú kňazmi medzi svojimi priateľmi a vo svojich rodinách. Je to možné, ale musíme prijať svoju úlohu v Božom pláne. Ženy v Cirkvi majú svoje nezastupiteľné miesto a mnohé sa snažia (viac alebo menej) zodpovedne zastávať čo im bolo zverené. Verím, že sa čoskoro dočkáme mužov, ktorí si zastanú svoje nezastupiteľné miesto v Cirkvi a budú ho zodpovedne držať. Budú bojovať a ochraňovať úrady im zverené. Áno, v Cirkvi je veľa mužov a zastávajú rôzne funkcie. Ale nevravím teraz o Cirkvi ako o organizácii... Cirkev sme všetci, čo chceme žiť s Pánom. Každý jeden domov, každá rodina.
Muži, boli sme stvorení, aby sme spravovali. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že nie sme vlastníkmi. Nevlastníme naše ženy, rodiny, dokonca ani náš čas či život. Sme len správcami a podľa toho ako budeme spravovať to, čo nám bolo zverené budeme odmenení alebo potrestaní (Mt 21, 14-30). Snívam o mužoch, ktorí budú dobrými a vernými sluhami Boha a budú poctivo spravovať Jeho kráľovstvo.
