Ukončila si psychológiu a potom si sa rozhodla stráviť ešte jeden rok štúdiom v Kolégiu. Motivovalo ťa to, že ti vysoká škola nestačila a ešte si chcela rásť ako človek. V čom ti vysoká škola nestačila?
V tom, že školský systém je nastavený tak, že mladí málokedy dostávajú spätnú väzbu iba na ich samých, väčšinou sa to porovnáva. Či už v podobe hodnotenia výkonu známkami, alebo navzájom medzi sebou, chýba výlučný pohľad na človeka v jeho jedinečnosti. Preto sa podľa mňa nevidíme dosť celistvo, iba vzhľadom na niečo, či niekoho, a preto máme problém so sebaprijatím.
Ako sa to prejavuje?
Prejavov je podľa mňa viacero a hlavné sú nízka sebadôvera a slabé sebapoznanie. Keď mladý človek nevie, kým je nevie sa na seba ani spoľahnúť, lebo nepozná svoje silné a slabé stránky. Preto sa potom podceňuje a často ide aj proti sebe, lebo mu chýba odvaha počúvať seba samého a svoje vnútro. A potom sa stáva, že robí to, čo chcú iní, alebo niečo, čo ho nebaví a to len preto, že ani nevie, či to, čo v skutočnosti chce je “dosť dobré”, respektíve či by na to stačil.
A vidno to aj na tom, aký máme vzťah k sebe samým - či nám je so sebou dobre, či máme radi svoj vlastný život, či vieme byť prirodzene vďační za to, čo máme a nechceme byť stále niekde inde, či niekým iným.
Kde by mali začať ľudia, ktorí sa v týchto slovách našli a chcú to napraviť ?
Toto je vec, ktorá sa nedá vyriešiť na posedenie, ani zo dňa na deň. Mali by si veľkoryso dopriať čas na spoznávanie seba samých, aj keby to znamenalo dať si tzv. “gap year” a odísť do iného prostredia, medzi iných ľudí. Môže to znieť ako radikálne riešenie, no mne to skôr pripomína, ako keď sa mladí hrdinovia v rozprávkach vydávajú do sveta na skusy :) .
Ísť do iného prostredia, je v niečom očisťujúce - človek začína s čístým štítom, nanovo, bez nejakej histórie. Ľudia ťa poznávajú aj hodnotia bez predsudkov, takého, aký si tu a teraz.
Dôležité je tiež, aby človek bol na jednom mieste. Lebo ako hovoria púštni otcovia, stálosť miesta je predpokladom pre stálosť myšlienok. A len keď sa človek ustáli, môže sám seba dlhšie skúmať a poznávať.
Inými slovami, myslím, že keď sa chceš nájsť, skús ísť na miesto, kde sa - tak trochu metaforicky - strácaš.
Takže hovoríš, že si treba dopriať čas a ísť medzi celkom nových ľudí. Ako je to s tými ľuďmi - záleží na tom s kým si? A nebolo by lepšie ísť do samoty?
V tejto fáze, keď sa mladý človek intenzívne spoznáva a dozrieva, je komunita lepšia, než samota, lebo človek v nej tak ľahko nepadne do ‘bludov’ a mylných presvedčení. Komunita tipomáha rásť tým, že tiiní ľudia nastavujú zrkadlo. Je dobré, ak si môžeš vybrať spoločenstvo ľudí s podobným nastavením a hodnotami. Ponúkne ti to isté zázemie, vzájomnú pomoc, povzbudenie aj možnosť sledovať ako ľudia s rôznymi darmi slúžia spoločnému dobru. Mať okolo seba dobrých a inšpiratívnych ľudí je pri sebapoznávaní dôležité.
Podľa čoho si má človek vybrať komunitu, aby spĺňala to, o čom si hovorila?
Podľa spoločného cieľa. To je podľa mňa dostatočné spojivo aj vhodné kritérium. Nevieme si totiž nadizajnovať s akými konkrétnymi osobnosťami budeme v komunite, čo je fajn, pretože potrebujeme ľudí, ktorí pre nás budú výzvou, nielen takých, s ktorými si hneď budeme rozumieť. Povedala by som, že práve tých pár jednotlivcov, s ktorými budeme mať odlišné nastavenie a nebudeme si hneď rozumieť, je veľmi dôležitých.
To znie trochu formálne a premyslene. Dajú sa takto budovať prirodzené vzťahy, keď sleduješ nejaký cieľ? Sú úprimné?
Spoločný cieľ je utužujúci a stmeľujúci, no to neznamená, že keď ho máme, že už je všetko fajn a nadizajnované. Aj v reholiach sú všetci s jedným cieľom, no to neznamená, že nežijú prirodzené medziľudské vzťahy, veď stále ostávajú ľuďmi, vzťahovými bytosťami, a prirodzene spolu trávia čas.
Čo je spoločným cieľom v komunite Kolégia?
Rozvíjať seba samého a svoje poznanie so zreteľom na spoločenskú zodpovednosť. Aspekt komunity nás učí fungovať a myslieť v širšom kontexte - v komunite mesta, štátu a vlastne jednej generácie ľudí. Ten cieľ je práve v tom aby sme boli aktívnymi členmni jednej generácie, ktorí budú inovatívni, ktorí budú tvorivými a inšpiratívnymi prvkami, ktorí prinesú svoj osobný vklad a vďaka kvalitnému vzdelaniu budú hľadať spôsoby ako riešiť problémy a výzvy danej doby.
Nevzniká v takejto komunite paradoxne súťaživosť? Ako predísť tomu, aby sa navzájom porovnávali v tom, kto je úspešnejší?
To, že vzniká istá súťaživosť je podľa mňa úplne prirodzené. Vychádzajúc zo školského systému, o ktorom sme sa už bavili, je to úplne normálne a na začiatku to nechýba ani v Kolégiu. No v komunite sa učíme prijímať aj to, že niekto ide študovať na Oxford a ja nejdem, lebo na to nemám, alebo som v úplne inej situácii.
Tá výzva je vlastne dvojaká: na jednej strane prijať seba samého a svoje miesto a vedieť dopriať tomu druhému jeho miesto. A na druhej strane vnímať seba aj druhých z nadhľadu, že nemôžeme byť všetci rovnakí, lebo každý sme súčasťou jednej skladačky, a je dobré, že sme rozdielni a jedineční, lebo každý z nás je kúskom mozaiky a nie kusom zo sériovej výroby. Niektorý z tých kúskov je farebnejší a iný je menej výrazný, no to je v poriadku, lebo každý tam má svoje miesto.
Toto sa v Kolégiu učíte cielene? Čo prispieva k tomu, že si osvojíš takýto postoj?
Pamätám si na semináre z Politickej filozofie, ktoré hovorili práve o tom, ako funguje ľudská spoločnosť a o tom, že ak chceme aby demokracia fungovala, tak musíme pracovať na sebe. Zároveň sme hovorili aj o koncepte munus regale podľa filozofa Russela Hittingera. Ten hovorí, že človek má svoj jedinečný kráľovský úrad, jedinečné pozvanie “vládnuť” skrze službu.
Bolo to teda usmernené reflektovaním akademických textov a seminármi no veľmi to dopĺňal duchovný pilier. Keď človek v kolégiovskej kaplnke reflektuje a uvažuje nad myšlienkami zo štúdia, tak to vníma aj cez oči viery - že Boh si povoláva všetkých, no pre každého má iné miesto. A napokon aj tým, že to potom prakticky vidí, keď žije v komunite.
Z toho čo hovoríš mi vyvstáva ešte otázka, či Kolégium človeka nepredurčí na určitú životnú dráhu - že keď z neho odídeš tak musíš viesť určitý spôsob života a nie iný...
Nie, lebo v Kolégiu ťa nik nenadizajnuje ani nepretvorí na lídra, ktorý bude spoločensky angažovaný a bude riešiť istú agendu. Človek tam v prvom rade načerpáva informácie, zamýšľa sa nad základnými otázkami a má veľkú slobodu s tým naložiť podľa seba. Skôr by som povedala, že Kolégium môže človeku zmeniť život. Sama som toho príkladom - išla som sem po výške, že si ešte doprajem rok a potom sa pôjdem venovať psychológii, ktorú som vyštudovala. A zrazu sa to zmenilo, lebo som svoju cestu našla v niečom inom. A to je len jeden prípad z mnohých…
Spomínala si, že v Kolégiu sa riešia základné otázky. O aké konkrétne ide?
Čo znamená žiť dobrý život? Čo znamená konať správne? Na čo žijeme? Čo je dobré a čo je zlé? Čo je spravodlivosť a čo cnosť? A pre mňa osobne bola silná otázka v čom je hodnota človeka, lebo na ňu nadväzovala otázka, v čom je moja osobná hodnota. Toto sú tie najzásadnejšie otázky o živote a ľudskom bytí. Snažíme sa na ne odpovedať čítaním textov veľkých mysliteľov - filozofov, historikov, politikov aj pápežov. Keď ich má človek lepšie zodpovedané, tak sa mu ľahšie hľadá jeho cesta a nemá pocit, že je vo svete stratený, lebo získal akýsi kompas. Sú to akoby piliere, na ktorých potom vie stavať - a koniec koncov, na ktorých do veľkej miery stojí naša civilizácia a jej základné princípy.
Neuniká ti vonkajší život keď si v Kolégiu? Nechýbali ti spolužiaci z výšky, kamoši zo stretka, brigáda, projekty...
Dá sa to chápať dvojako. Keď má človek z výšky alebo zo strednej vybudované nejaké sociálne zázemie, tak sa na rok alebo na dva trochu ‘izoluješ’, lebo do Kolégia dáš veľké množstvo svojho času. Na druhej strane to však kompenzuje komunita a povedala by som, že máš ešte intenzívnejší spoločenský život. Najmä v porovnaní s intrákovou realitou.
Sama si z internátu spomínam na také pocity individualizmu, osamelosti a toho, že je ťažké sa niekam zaradiť, lebo nemáš s kým zdieľať svoje názory či nápady. Veľa robí aj duch, ktorým žije nejaké spoločenstvo - na intráku je to anonymnejšie a hodnotovo relatívne. V tomto mám pocit, že vôbec nejde o izoláciu ale dokonca o lepšie riešenie ako ísť na intrák. Navyše, bývaš v kaštieli. (úsmev)
A ostane ti tá komunita aj po skončení Kolégia?
Áno. Už len to, že si s tými istými ľuďmi na jednom mieste celý rok, sa odrazí na kvalite vašich vzťahov. Na konci sa s nimi len tak nerozlúčiš s tým, že sa už nikdy neuvidíte, skôr naopak. Aj keď sa s tými ľuďmi dlho nevidíš a stretnete sa, tak začínate tam, kde ste skončili.
A potom je tu ešte komunita absolventov, ktorá celkom intenzívne žije. Mám pocit, že život po Kolégiu ešte len začína. Máš základ a je na tebe, čo s tým ďalej spravíš. Tu sa len akoby “zobudíš” a uvidíš to množstvo ciest, ktoré sa ti otvárajú.
Rozhovor pripravila: Lucia Froncová
Kolégium Antona Neuwirtha je vzdelávací rezidenčný program pri Bratislave pre absolventov stredných škôl a vysokoškolákov, ktorí túžia rozvíjať svoje schopnosti, myseľ i vieru. Záujemcovia o štúdium v Kolégiu v akademickom roku 2021/2022 svoje prihlášky posielať do 1. mája. www.kolegium.org
