Na chvíľku som zavrela oči a povedala som si, že teraz sa pozriem na oblohu akoby som ju nikdy nevidela. Ako vo filmoch, keď sa zrazu herci ocitnú v inej dobe alebo na inej planéte a nad sebou majú tri mega veľké mesiace a nekonečne veľa hviezd. Chcela som sa na to pozrieť z pohľadu toho, komu to malo byť darované a tak trošku tuší... od koho.
Keď som bola malá, mojimi idolmi boli bábiky a výherkyne súťaží krásy. Vždy som tancovala pred zrkadlom a hodiny si skúšala mamine šaty a vysoké topánky. Na očiach rúž a vo vlasoch všetky čačky. Mohla som prísť za hocikým a hoci som vyzerala ako strašilo, povedali mi, že som najkrajšia na svete. A tak som sa aj cítila. Milovaná, čo viac chcieť?
Eva bola stvorená ako posledná. To ona je tým crescendom, vyvrcholením ohromujúceho Božieho diela. Žena.
A ako som rástla, stretávala som sa s prúdom tečúcim závratnou rýchlosťou, už to nebolo tak o kráse, ako skôr o tom dať najavo, že človek je milovaný. Ženy sa tak často cítia, keď sú obdivované, keď vedia, že vnútorná nádrž ich otázok sa plní.
Žena vo svojom najhlbšom srdci túži po troch veciach: byť milovaná, mať nenahraditeľnú úlohu vo veľkolepom dobrodružstve a odhaľovať svoju krásu. Krása je vlastnosťou duše, ktorá sa prejavuje vo viditeľnom svete. Môžete ju vidieť. Môžete sa jej dotknúť. Priťahuje vás. Krása osvecuje. Jej podstatou, ako píše Tomáš Akvinský, je jej „jas“. Je spojená s nesmrteľnosťou. Krása vychádza zo živého srdca.1
A keď sa tak pozerám na stránky novín a vidím za správami o úmrtiach dnešné „hviezdy“, neviem, čo povedať. Prúd rieky sa premenil na obrovské vlny nekonečných otázok pohodených vo vetre... donekonečna sa pýtajú: „Som krásna?“ Hodené pod nos, tak zúfalo. Tak bezcenne. Vyčerpané. Smädné. Prosím odpovedzte, všimnite si ma!
Zvádza o teba boj. Volá ťa na púšť, lebo je to poslednou možnosťou, kde počas ticha začuješ jeho hlas. Tie chvíle, keď si sa cítila stratená... odmietnutá, keď niečo nešlo podľa tvojich predstáv, tak práve vtedy sa On dobíjal a snažil sa ťa chrániť. Niekedy aj pred tebou samou.
Eva bola stvorená ako posledná. To ona je tým crescendom, vyvrcholením ohromujúceho Božieho diela. Žena. Dámy, ak môžete, pristúpte k obloku. Ešte lepšie, nájdite si miesto odkiaľ je krásny výhľad. Poobzerajte sa po zemi a povedzte si: „Celý nekonečný svet je bezo mňa neúplný. Mnou dosiahlo stvorenie svoj vrchol.“ 2
Boh nepoložil hviezdy do jazierka, aby sme ich mohli hocikedy vyloviť, ale dal ich ďaleko, aby sa ich vzácna cena nedala vyvážiť. Rozsvecuje ich počas jasnej noci a ich svetlo môže plávať po jeho hladine. A potom, hoci s vráskami, tá krása sa jednoducho nedá zastaviť.
Nikdy som nestretla krajšiu ženu, ako tú, ktorej srdce patrí Bohu.
Nikdy som nestretla lepšieho muža ako toho, ktorý v Jeho srdci lásku nájde.
Dovoľme Bohu prehovoriť. Nájsť svoje stratené slzy. Pre to, čo bolo, ale už nebude.
"Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou; on je tvoj Pán, vzdaj mu poklonu." (Ž 45)
Tvoja sloboda, tvoje túžby a sny ti vložil do srdca Ten, ktorý ťa miluje láskou odvekou, ktorý daroval každé jedno mäkké stebielko trávy, po ktorom prejde tvoja noha. Slnečný lúč dopadajúci na starý strom. Táto chvíľa. Tak vášnivo ťa miluje, túži po tebe a nikdy nechce prestať ťa hľadať. Zvádza o teba boj. Volá ťa na púšť, lebo je to poslednou možnosťou, kde počas ticha začuješ jeho hlas. Tie chvíle, keď si sa cítila stratená... odmietnutá, keď niečo nešlo podľa tvojich predstáv, tak práve vtedy sa On dobíjal a snažil sa ťa chrániť. Niekedy aj pred tebou samou.
Buď jeho ružou. Zasiatou v Jeho zemi. Polievanou a stráženou v záhrade. Pestovanou Ním. Trpezlivou, kým nepríde tvoj čas a ty nevykvitneš v prenádherný kvet. Píš príbeh nekonečných možností plných lásky. A hoci Ho budeš odrážať akoby len v zrkadle, nech je čisté a ... potom z tváre do tváre:
"Ach, krásna si priateľka moja, aká si krásna!" (Pies 4,1)
Zdroj: 1,2 - Očarujúca (John Eldredge, Stasi Eldredge)
