O téme škodlivého vplyvu nadmerného užívania alkoholu sa dnes dočítame na rôznych platformách, ktoré sa zaoberajú zdravým životným štýlom. Slovensku podľa štatistík napriek tomu patria popredné priečky v množstve skonzumovaného alkoholu. Prečo je podľa teba alkohol pre Slovákov takým veľkým lákadlom?
Slovo lákadlo by som zamenila za normu. V našej kultúre je alkohol skutočne vnímaný ako norma, s ktorou vyrastáme a ktorá je do nás spoločensky vtláčaná od malička skrz rodinné vzorce, rituály, ale aj cez masmédiá, reklamy či online svet. Pri hlbšom zamyslení sa zistíme, že téma alkoholu je prítomná už v rôznych rozprávkach, ľudových pesničkách, kinematografickej alebo divadelnej tvorbe.
Takpovediac všade je nejaká scéna spojená s užívaním alkoholu. Ako príklad mi napadajú rôzne reklamy na whisky, v ktorých trebárs príde vplyvný muž v produktívnom veku domov, bežne a prirodzene pristúpi k svojmu baru, otvorí si fľašu a dá si pohárik na uvoľnenie. Takýmito impulzmi sme z môjho pohľadu bombardovaní už od malička. Čiže sa nám dostávajú pod kožu ako niečo úplne prirodzené.
...akúkoľvek udalosť spájame s užívaním alkoholu, či už je to niečo pozitívne alebo negatívne. Ventilujeme, oslavujeme, zapíjame a dokonca aj keď sa nič nedeje, tak si dáme z nudy, aby sme si navodili pocit, že sa niečo deje. Alkohol je tiež vnímaný ako forma odmeny.
Bežnou súčasťou života je pre nás aj to, že akúkoľvek udalosť spájame s užívaním alkoholu, či už je to niečo pozitívne alebo negatívne. Ventilujeme, oslavujeme, zapíjame a dokonca aj keď sa nič nedeje, tak si dáme z nudy, aby sme si navodili pocit, že sa niečo deje. Alkohol je tiež vnímaný ako forma odmeny. Často si napríklad dávame fľašu ako štandardný darček. Užívanie alkoholu sa dokonca niekedy tak zautomatizuje, že sa nad ním človek naozaj už ani nezamýšľa a jednoducho len kráča s davom – so spoločnosťou, ktorá je pro-alkoholická.
Rôzni odborníci a lekári sa snažia robiť osvetu prevencii vzniku závislosti. V praxi to často vyzerá skôr tak, že ľudia majú tendenciu riešiť svoj vzťah k alkoholu až vtedy, keď ide o závažnú formu závislosti alebo sa u nich vyskytne zdravotný problém. Príležitostné alebo aj pravidelné popíjanie považujú za bežný spoločenský jav. Kedy by podľa teba človek mal zbystriť pozornosť u seba alebo ľudí vo svojom okolí a pripustiť, že vzťah k alkoholu už presiahol rozumnú mieru a je škodlivý?
Táto otázka sa mi spája s vývinom závislosti, ktorý sa deje postupnými krokmi. Nefunguje to tak, že si človek večer dá pivo a ráno sa zobudí ako závislý. Má to svoj prirodzený vývoj, ktorý súvisí s mnohými faktormi, ako napríklad genetika, skúsenosti, výchova, prostredie a mnohé iné.
Pri pravidelnom popíjaní vo väčšej miere môžeme hovoriť o prodromálnom štádiu, ktoré nastáva ešte pred vznikom najhoršej fázy závislosti. Je to štádium, ktoré ešte nepovažujeme za najzávažnejšiu formu, ale už je negatívne. V tejto fáze sa ľudia snažia pitie ešte normalizovať či racionalizovať. Nachádzajú si odôvodnenia a výhovorky typu: ,,Pije sa aj u susedov. Nepijem tvrdý alkohol, len pivo. Nikomu tým predsa neubližujem.“ Človek má vtedy tendenciu presviedčať aj seba samého, že je všetko v poriadku. Pracuje popri tom s vlastnou mierou, ubezpečuje sa o tom, že dokáže nejaký čas vydržať bez alkoholu, napríklad týždeň či víkend. To je však presne znakom toho, že je na ceste k horšiemu štádiu, a teda by mal zbystriť pozornosť, pretože sa uňho začína rozvíjať závislé myslenie.
...pre rodinných príslušníkov je charakteristické prvé štádium spoluzávislosti, ktorým je popieranie.
Čo sa týka rodinných príslušníkov, ide o veľmi širokú tému, pretože tak ako sa vyvíja závislosť, vyvíja sa aj spoluzávislosť. Aj pre rodinných príslušníkov je charakteristické prvé štádium spoluzávislosti, ktorým je popieranie. Keď spozorujú varovné signály u člena svojej rodiny, objaví sa u nich tento obranný mechanizmus. Tu však hrozí, že blízki môžu nechtiac podporiť závislosť, teda prechod do ešte horších štádií.
Sú však aj prípady, kedy rodinný príslušník začne otvárať túto tému a konfrontuje člena rodiny, ktorý nadmerne konzumuje alkohol. V takej situácii často vzniká prirodzená reakcia odporu, keďže dotyčný bojuje v prvom rade sám so sebou. Chce presviedčať nielen seba, ale aj ostatných o tom, že problém nemá. Už to je z môjho pohľadu znamenie, že niečo nebude v poriadku.
Závislosť mení celú osobnosť. U takéhoto človeka sa objavujú neprimerané, podráždené prejavy, ktoré predtým prítomné neboli. Dokonca aj jeho vyjadrovanie vyznieva tak, akoby to bol úplne iný človek.
Pokiaľ ide o varovné signály, tak by som chcela dodať, že podľa mňa pri vzniku závislosti nie je mierkou len to, koľko alkoholu človek skonzumuje a ako často pije. Podstatné je to, že dochádza k zmene v myslení, prežívaní a správaní. Závislosť mení celú osobnosť. U takéhoto človeka sa objavujú neprimerané, podráždené prejavy, ktoré predtým prítomné neboli. Dokonca aj jeho vyjadrovanie vyznieva tak, akoby to bol úplne iný človek. Častokrát sa stáva nezodpovedným, trávi menej času s rodinou, pretože sa uzatvára do svojho sveta. Jeho správanie môže tiež vyústiť do agresívnejších, neurotickejších prejavov. Všetky tieto problémy sa potom odrážajú aj na vzťahu k blízkemu okoliu.
Bolo by možné vymedziť, aká je rozumná miera konzumácie alkoholu?
Podľa mňa neexistuje rozumná miera konzumácie alkoholu. Keď však človek alkohol konzumuje napríklad len veľmi príležitostne, za rozumné pokladám to, ak si uvedomuje riziká, ktoré sú s tým spojené. Múdre je sebapoznávanie a sebareflexia pri konzumácii alkoholu. Taktiež by som odporučila vyhýbať sa alkoholu v čase životnej krízy.
Ak intenzívne rieši otázky miery konzumácie alkoholu a zamýšľa sa nad tým, či alkohol neovplyvňuje jeho vzťahy, či sa neodráža na jeho zdraví, je to prvým signálom toho, že niečo naozaj nemusí byť v poriadku.
Špeciálnu pozornosť by som však zbystrila obzvlášť vtedy, keď má človek potrebu pracovať s touto témou. Ak intenzívne rieši otázky miery konzumácie alkoholu a zamýšľa sa nad tým, či alkohol neovplyvňuje jeho vzťahy, či sa neodráža na jeho zdraví, je to prvým signálom toho, že niečo naozaj nemusí byť v poriadku.
V takejto chvíli je na mieste zvážiť vyhľadanie nejakej formy jemu prijateľnej pomoci. Spomínané otázky si človek môže klásť aj na základe spätnej väzby od blízkych, no často si ich položí aj sám od seba. Existujú aj rôzne samodiagnostické testy, pomocou ktorých sa môže otestovať. Sú to testy dostupné na internete či samodiagnostické nástroje v rôznych odborných inštitúciách. Pri tomto type diagnostiky však vzniká riziko nepresnosti. Ak človek klame sám seba, bude tomu zodpovedať aj výsledok.
Ak človek klame sám seba, bude tomu zodpovedať aj výsledok.
Chcela by som však podčiarknuť, že v akomkoľvek bode vývinu závislosti sa človek môže rozhodnúť zmeniť svoje smerovanie. Nemal by čakať na to, kým situácia dospeje do horšej fázy. Keďže v začiatočnom štádiu si veľa ľudí problém nechce priznať a popiera ho, tak sa žiaľ veľmi veľké percento z nich dostane k pomoci až v tých najhorších fázach.
Foto: http://www.klubabstinentovzilina.sk/45/fazy-vyvoja-zavislosti/
Je podľa teba dostatočné riešiť len prevenciu závislosti alebo by sme sa mali ako spoločnosť viac sústrediť aj na riziká súvisiace s príležitostnou či pravidelnou konzumáciou alkoholu?
Čo sa týka prevencie, vnímam, že na ňu máme v našej spoločnosti obrovský priestor. Dôležitá je informovanosť a to nie len v zmysle toho, že opitosť je negatívny jav. Mali by sa rozoberať aj možné dôsledky konzumácie alkoholu. Taktiež by nemali chýbať informácie súvisiace s tým, ako môžeme predchádzať problému s alkoholom a čo môžeme robiť pre to, aby sme posilnili svoje psychické zdravie.
Určite by sa malo hovoriť aj o tom, ako sa závislosť na alkohole vyvíja a aké štádiá má táto choroba. Podľa mňa sa všetci pohybujeme na takej pomyselnej priamke závislosti od abstinentov až po tú poslednú fázu alkoholizmu. Sú ľudia, ktorí si už v prvej alebo druhej fáze rozvoja závislého myslenia uvedomia, že majú problém a začnú ho riešiť.
Pre abstinenciu sa rozhodnú napríklad kvôli genetickej záťaži v rodine alebo kvôli chorobe, ktorej priebeh by užívanie alkoholu mohlo zhoršiť.
Taktiež je vhodné spomenúť, že sú mnohí, ktorí chcú fungovať úplne bez alkoholu. Pre abstinenciu sa rozhodnú napríklad kvôli genetickej záťaži v rodine alebo kvôli chorobe, ktorej priebeh by užívanie alkoholu mohlo zhoršiť. Pre niekoho je abstinencia dokonca životnou filozofiou či presvedčením a tomuto by sa mala tiež venovať väčšia pozornosť.
V neziskovej organizácii Trojlístok máme aj preventívny program, pretože z našej činnosti prirodzene vyplynulo, že je to veľmi zásadná vec. Stále si však myslím, že ani to ešte nestačí a dá sa robiť omnoho viac aj celoplošne, na celom Slovensku. Veľký priestor na prevenciu je podľa mňa tiež v školstve. Naše celoslovenské prieskumy potvrdzujú, že prevencia by mala byť systematická.
Často nás jednorazovo zavolajú do škôl, lebo potrebujú len vyplniť prázdne okno počas vyučovania. Je to určite lepšie ako nič, ale efekt je minimálny alebo žiadny. Prevencia by podľa mňa mala byť opakovaná a témy by sa mali preberať hlbšie. Toto všetko je možné realizovať aj cez tretí sektor či neziskové organizácie. Aj v rámci celého bio-psycho-sociálno-spirituálneho komplexu vidím veľký význam, ak sú do prevencie zapojené viaceré zložky.
Nebola by na mieste určitá forma edukácie aj pre dospelých? V teoretickej rovine to môže vyzerať tak, že vzdelávať by sa mali hlavne mladiství, pretože ešte nepoznajú správnu mieru konzumácie alkoholu. Častokrát sa však ukazuje, že ani dospelí ju nepoznajú.
Súhlasím. Práve kvôli tomu sa snažíme v rámci našich možností robiť prevenciu aj pre dospelých. Ak nás zavolajú do škôl, pracujeme nielen s deťmi, ale aj s učiteľmi či podpornými tímami.
Minulý rok sa nám podarilo vytvoriť aj rodičovskú skupinu, pre ktorú sme mali edukačnú prednášku. Rodičov prišlo síce málo, no hodnotím to ako dobrý začiatok v rámci systematickej prevencie na rôznych úrovniach. Ak totižto pracujeme len na úrovni detí a na tých ostatných úrovniach nie, nemusí to priniesť želaný efekt.
Mnohokrát je pri konzumácii alkoholu pre ľudí veľkou motiváciou pocit začlenenia sa či prijatia skupinou, v ktorej sa popíja pravidelne. Tento návyk sa môže začať už v tínedžerskom veku, kedy partie mladých ľudí prvýkrát spoločne experimentujú s alkoholom. Človek sa podvolí populárnemu prúdu, aby nevyčnieval z davu a bol s ostatnými na rovnakej vlne. Táto vnútorná motivácia často pretrváva aj v dospelosti. Akú radu by si dala ľuďom, ktorí riešia takúto situáciu?
V adolescentnom veku je prirodzené, že sa mladí začnú prikláňať k niektorým populárnym skupinám rovesníkov. Potreba zapadnúť či byť prijatý, je jedna z vecí, ktorá spolupôsobí. Ako odporúčanú cestu by som navrhla návrat k sebe samému a porozumenie svojej vlastnej motivácii. Je na mieste položiť si otázky: ,,Čo hľadám? Čo je za tým pocitom spolupatričnosti? Prečo je pre mňa dôležité niekam patriť a byť sociálne žiadúci?“
U mladých je blahodarné vyjadrovať im dôveru, že sa dokážu správne rozhodnúť. Nemusíme im všetko komunikovať v zmysle zákazu. Zároveň je dobré, aby si uvedomili, aké dôsledky môžu ich rozhodnutia priniesť.
Pri skúmaní odpovedí sa často dostaneme k tomu, že dieťa sa už dávno necítilo prijaté vo svojom rodinnom prostredí alebo je za tým celým problémom nejaké nedorozumenie či nevysporiadaná nespravodlivosť. Tu vnímam jednu veľmi potrebnú vec, a to podporiť mladých v rámci rozhodovacích procesov. Vysvetlila by som im, že je to ich voľba a že vždy majú na výber aj iné možnosti. U mladých je blahodarné vyjadrovať im dôveru, že sa dokážu správne rozhodnúť. Nemusíme im všetko komunikovať v zmysle zákazu. Zároveň je dobré, aby si uvedomili, aké dôsledky môžu ich rozhodnutia priniesť.
Pri dospelých by som použila častý príklad, keď nefajčiar chodí počas pauzy v práci von s fajčiacimi kolegami, aj keď sa necíti dobre v zafajčenom prostredí. Za týmto správaním sa vždy niečo skrýva a je na mieste položiť si otázku: ,,Prečo to robím a čo mi to dáva?“ Je tiež vhodné, aby sa človek sebareflektívne pozrel na to, čo sa v ňom odohráva, akú potrebu si tým napĺňa a aké ďalšie možnosti v tejto situácii má.
V našej spoločnosti je často väčšou raritou abstinencia než stav opitosti. V niektorých kruhoch je odmietnutie ,,pohárika“ stále vnímané skôr ako negatívny jav a okolie konzumujúce alkohol má tendenciu dotyčného lákať na svoju stranu namiesto toho, aby sa abstinent napríklad stretol s uznaním či povzbudením. Čo by si poradila ľuďom, ktorí zažívajú nepochopenie okolia po odmietnutí alkoholu?
Jedným z týchto príkladov sú aj naši klienti, ktorí sa rozhodnú odmietnuť alkohol napríklad po zlej skúsenosti. Ak sú sami presvedčení o svojom životnom nastavení a štýle, nehanbia sa alkohol v spoločnosti odmietnuť. Tomu často predchádza terapeutická práca, kým sa človek začne cítiť komfortne v pozícii abstinenta a nemá problém svoje stanovisko odkomunikovať ostatným.
Naši klienti, ak sú sami presvedčení o svojom životnom nastavení a štýle, nehanbia sa alkohol v spoločnosti odmietnuť.
Čo sa týka spoločnosti všeobecne, sú aj prípady, kedy sa niekto dobrovoľne, aj bez vlastnej zlej skúsenosti, rozhodne pre abstinenciu. Takým ľuďom by som povedala, že odmietnuť je normálne. Rovnako ako je dnes normalizované pitie, tak je podľa mňa načase normalizovať aj nepitie. Myslím si, že to môže fungovať, ak ľudia nebudú mať strach ukázať, že k alkoholu pristupujú inak, ako je bežné. Mali by si položiť otázku, či chcú byť silou mocou súčasťou nejakej skupiny a ísť proti sebe alebo naopak chcú byť v súlade s vlastným presvedčením.
Veľmi by som chcela podporiť ľudí s týmto rozhodnutím, že je to úplne normálne. Aj na základe spätnej väzby od mladých si myslím, že abstinujúci ľudia niekedy inšpirujú ostatných. Niektorí abstinenti sa dokonca stretávajú s obdivom, pretože sa dokážu postaviť sami za seba a povedať nie. Reakcie okolia sú samozrejme aj negatívne a za tým môže byť napríklad aj nejaká forma závisti. Človek, ktorý reaguje zle, väčšinou sám bojuje s určitým problémom či záťažou.
Keď sa niekto dobrovoľne, aj bez vlastnej zlej skúsenosti, rozhodne pre abstinenciu. Takým ľuďom by som povedala, že odmietnuť je normálne.
Pri klientoch, ktorí už majú negatívnu skúsenosť s alkoholom a rozhodli sa pre abstinenciu, často pozorujem, ako sa postupne vyrovnávajú s novým nastavením. Keď sú napríklad pozvaní na firemný večierok, kde sa pije alkohol, zo strachu ani neprídu. Neskôr pozvanie príjmu, ale radšej povedia, že berú nejaké lieky alebo prišli autom.
Po čase, keď sa s rozhodnutím stotožnia, nemajú už problém odprezentovať, že sa jednoducho rozhodli abstinovať. Niekedy sa stane aj to, že ľudia okolo sú príjemne prekvapení. Iní nad tým len mávnu rukou alebo reagujú provokačne. Podľa mňa je veľmi dobré ukázať, že sa dá k alkoholu pristupovať aj inak. Stojí to za to, aj keby sa tým inšpiroval len jeden jediný človek.
Dôsledkom tzv. ,,krčmovej kultúry“ u nás veľmi často trpia hlavne rodinní príslušníci či už ide o závislosť alebo pravidelné opíjanie sa niektorého člena rodiny. Môže ísť napríklad o pocity hanby za správanie dotyčného v stave opitosti, kedy človek ľahšie stráca nad sebou kontrolu. Často je prítomný hrubší, odvážnejší slovník alebo môže dochádzať aj k verbálnym či fyzickým potýčkam. Čo by si odporučila ľuďom, ktorí chcú riešiť takéto problémy vo svojej rodine?
Ak ľudí nejakým spôsobom ovplyvňuje rizikové či závislostné správanie člena rodiny, je to zásadný zásah do celého rodinného systému a môžeme teda už hovoriť o tzv. spoluzávislosti, aj keď nemusí ísť vyslovene o prípad, kedy závislosť dospeje až do posledného štádia. Vzhľadom na to, že niekedy spoluzávislosť prerastá do kritických štádií, pracujeme aj so spoluzávislou klientelou. Rodinní príslušníci sa totižto často dostanú do štádia, kedy sami musia vyhľadať odbornú pomoc. Môžu sa u nich prejaviť rôzne diagnózy ako napríklad depresie, úzkostné stavy či iné psychiatrické poruchy.
Základ je, aby si dokázali zachovať odstup od situácie a nepripisovali si vinu a hanbu za správanie člena rodiny, ktorý pije. Mali by prijať fakt, že nie sú zodpovední za správanie a dôsledky činov danej osoby.
Ľudí, ktorí trpia kvôli závislosti či nadmernému popíjaniu člena svojej rodiny, by som rada povzbudila a odkázala im, že so spoluzávislosťou sa dá pracovať. Dôležité je podotknúť, že nemusia nutne kráčať vo vlnách závislostného správania. Základ je, aby si dokázali zachovať odstup od situácie a nepripisovali si vinu a hanbu za správanie člena rodiny, ktorý pije. Mali by prijať fakt, že nie sú zodpovední za správanie a dôsledky činov danej osoby. Môže to byť extrémne náročné.
Títo ľudia častokrát potrebujú v prvom rade dostať odpovede na rôzne otázky či naučiť sa, ako reagovať na závislého človeka. Najhoršie, čo môže rodina spraviť, je nekonečne pomáhať človeku s rizikovým pitím či závislosťou. V praxi to často vyzerá tak, že si dotyčný nesplní povinnosti, zanedbáva prácu, nestará sa o deti a podobne.
Najhoršie, čo môže rodina spraviť, je nekonečne pomáhať človeku s rizikovým pitím či závislosťou. V praxi to často vyzerá tak, že si dotyčný nesplní povinnosti, zanedbáva prácu, nestará sa o deti a podobne.
Jeho manželka potom napríklad môže reagovať tak, že zavolá do práce, ospravedlní ho, postará sa sama o deti, začne ešte o to viac pracovať, aby zabezpečila rozpočet, preberá všetky bremená a to je neúnosné. Takýto prístup rozhodne nepomáha, ale naopak prehlbuje závislosť. Dokonca môže dopomôcť k tomu, že sa z rizikového pitia človek dostane až do konečného štádia závislosti.
Kvôli tomu je veľmi dôležité, aby aj rodinní príslušníci vyhľadali pomoc alebo sa aspoň informovali o tom, čo robiť v takýchto prípadoch. Aj pre nich je veľmi dôležité pozrieť sa do svojho vnútra, zodpovedať si otázku, prečo tomu človeku donekonečna pomáhajú, keď vidia, že to nepomáha.
Spoluzávislým osobám radíme, aby neriešili situáciu za člena ich rodiny, ale naopak, nechali ho popasovať sa s problémom. Ide skôr o uvedomenie si toho, že jediné, čo môžu pre dotyčného urobiť, je nasmerovať ho na potrebnú pomoc.
Spoluzávislým osobám radíme, aby neriešili situáciu za člena ich rodiny, ale naopak, nechali ho popasovať sa s problémom. Cesta odosobnenia sa neznamená, že je nutné spáliť mosty. Ide skôr o uvedomenie si toho, že jediné, čo môžu pre dotyčného urobiť, je nasmerovať ho na potrebnú pomoc.
Keď ju odmieta, nemôžu zmeniť jeho správanie, ale iba svoje. Práve to môže častokrát podporiť prípadnú zmenu v jeho konaní a prístupe. Dôležité je kroky odosobnenia sa aj s láskou odkomunikovať, dohodnúť podmienky a vysvetliť mu, čo ich vedie k tomuto rozhodnutiu.
Do akej miery prispieva nadmerná konzumácia alkoholu ku vzťahovým krízam, prípadne až k rozpadu partnerských vzťahov?
Nadmerná konzumácia alkoholu má veľmi zásadný vplyv na vzťahy a to vo všetkých rovinách, či už je to vo finančnom zabezpečovaní rodinného systému alebo aj v živení samotného partnerského vzťahu, vrátane intimity, prípadne v komunikácii, ktorá má tendenciu zhoršovať sa. S tým sú spojené časté hádky, nezodpovedané otázky, tichá domácnosť, rôzne formy konfliktov, nezhôd či agresívnych prejavov.
Chcela by som podčiarknuť, že je úplne jedno, v akom veku deti sú, aký je ich počet či do akej miery sú vyspelé, vždy ich táto situácia ovplyvní. Deti vždy vycítia zo svojich rodičov, že niečo nie je v poriadku.
Ak sú v rodine prítomné deti, tak sa problém odráža aj vo výchove. Chcela by som podčiarknuť, že je úplne jedno, v akom veku deti sú, aký je ich počet či do akej miery sú vyspelé, vždy ich táto situácia ovplyvní. Rodičia sa často ospravedlňujú frázami typu: ,,My sme sa pred deťmi nehádali. Nevideli ma, keď som pil/a.“ Toto všetko je mýtus. Deti vždy vycítia zo svojich rodičov, že niečo nie je v poriadku. Nedá sa to pred nimi skryť. Menšie deti možno nevedia popísať, čo sa deje, nerozumejú presne situácii, ale vedia, že niečo nie je v poriadku.
Táto téma sa potom dotýka aj vzťahu k rodinným známym. Ľudia s problémovým vzťahom k alkoholu majú väčšinou tendenciu izolovať sa a prerušia kontakty. Často dochádza aj k sporom v širšom rodinnom kruhu.
Na koho by sa mohol človek obrátiť, ak má podozrenie, že jeho vzťah k alkoholu je problémový, prípadne sa uňho objavujú príznaky závislosti?
Základ je na niekoho sa obrátiť. V súčasnosti je veľa foriem dostupnej pomoci. Začať môžeme od internetových poradní a liniek pomoci, kde sa ktokoľvek môže anonymne a často aj bezplatne dovolať. Ak potrebuje len zodpovedať nejaké otázky, je to vhodná voľba.
Existujú aj rôzne psychologické poradne, ktoré ponúkajú mailovú či chatovú formu komunikácie. Na týchto linkách a stránkach môžu človeka prípadne aj nasmerovať na inú, preňho vhodnejšiu, formu pomoci.
Čo sa týka detí, myslím si, že na každej škole by mal byť interný alebo aspoň externý psychológ, ktorého môžu navštíviť. Sú tam tiež výchovní poradcovia a špeciálni pedagógovia. Rovnako je možné dostať odbornú radu od lekára – pediatra, neurológa či psychiatra. Vhodnou formou pomoci sú aj psychológia, prípadne rôzne občianske združenia, neziskové organizácie ako je napríklad aj Trojlístok.
V oblasti sociálneho poradenstva je väčšinou pomoc pre klientelu bezplatná. Toto je veľmi dôležitá informácia, pretože niekoho môže práve nedostatok financií odrádzať od vyhľadania pomoci. Mnohé rodiny sú totižto kvôli problémom s alkoholom už dosť finančne zaťažené a neboli by schopné platiť za liečbu.
Akú formu pomoci poskytujete v neziskovej organizácii Trojlístok?
Poskytujeme v prvom rade krízovú intervenciu. Ktokoľvek nám môže zavolať či napísať, pokojne aj anonymnou formou. Zameriavame sa na pomoc v krízovej situácii a na základné a špecializované sociálne poradenstvo. Poskytujeme ambulantnú formu psychosociálnej pomoci. Nie sme teda zdravotnícke ani pobytové zariadenie.
Ak k nám príde klient, ktorý potrebuje zdravotnícku pomoc, nasmerujeme ho na odborníkov v zdravotníctve. V niektorých prípadoch je totižto najprv nutná akútna detoxikačná liečba a minimálne dvojtýždňová hospitalizácia kvôli zvládnutiu abstinenčných príznakov. Ak je potrebná pobytová pomoc, spolupracujeme so zdravotníckymi zariadeniami, v ktorých môže klient absolvovať trojmesačnú liečbu závislosti. Po jej absolvovaní má možnosť vrátiť sa k nám a požiadať o ambulantnú formu pomoci – o následnú starostlivosť. Funguje to tak, že po odchode z liečenia sa vráti do bežného života a popri tom prichádza k nám buď na individuálne, párové, rodinné alebo skupinové poradenstvo.
Naša činnosť bola tiež rozšírená o centrum pre deti a rodiny, tiež v ambulantnej a terénnej forme. Spolupracujeme s Úradom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. V rámci toho riešime napríklad prípady detí, ktoré sú ohrozené pitím alkoholu niekoho z rodiny alebo aj situácie, kedy sa u samotného dieťaťa prejaví rizikového správanie či závislosť.
Organizujeme aj rôzne preventívne programy, dobrovoľnícke či osvetové činnosti a besedy. Riešime všetky druhy závislostí a spoluzávislostí a rizikového správania. Pri mládeži je to často aj téma nelátkových online závislostí alebo poruchy príjmu potravy či nezdravý vzťah k svojmu telu.
Čo je najčastejšou motiváciou klientov pri ich rozhodnutí riešiť problémy s alkoholom? Stretávaš sa aj s prípadmi, kedy nachádzajú útechu a podporu v boji so závislosťou napríklad vo svojom duchovnom živote?
Veľmi častou motiváciou riešenia problému s alkoholom je rodina. Niektorí klienti chcú vyslovene iba docieliť pokoj v domácnosti, teda vyhovieť partnerovi alebo inému členovi rodiny, no o skutočnú zmenu seba samého záujem nemajú.
Sú však aj takí, ktorí naozaj túžia napraviť vzťahy v rodine a to ich motivuje. Myslím si, že motivácia je vždy v niektorej zložke, alebo v kombinácii zložiek, v rámci bio-psycho-sociálno-spirituálneho komplexu. Niekedy sa stane, že klienti vyhľadajú pomoc až v poslednom štádiu, v ktorom už zlyháva telo. Ak sa im v rámci terapie podarí nazrieť hlbšie do svojho vnútra a porozumieť si, odrazí sa to potom aj na ich vzťahoch, ktoré nanovo budujú a napravia, prípadne opustia staré partie.
Spirituálna zložka, ktorá je rovnocenná k ostatným zložkám, je veľakrát tiež iniciačným a podporným prvkom. Často sa počas liečby obnovuje aj vzťah ľudí k viere. Mnohí si v tejto súvislosti prebudujú svoj rebríček hodnôt a to ide ruka v ruke s celým uzdravovacím procesom.
Čo by sme podľa teba ako jednotlivci aj ako spoločnosť mohli urobiť pre to, aby sme sa posunuli ďalej v zdravšom prístupe k téme konzumácie alkoholu?
Môžeme toho urobiť veľa. Nebolo by však rozumné dávať si už na začiatku príliš veľké očakávania, pretože nezmeníme hneď celú spoločnosť. Stačí najprv začať meniť seba a vplývať na najbližšie okolie. Taktiež je dobré hovoriť o týchto témach aj celospoločensky, odtabuizovať ich a nepopierať.
Mali by sme diskutovať aj o tom, ako problém s alkoholom riešiť, ako vyjsť zo začarovaného kruhu a ako podporiť svoje zdravie. Všetky tieto informácie môžeme prakticky aplikovať v prvom rade vo vlastnom živote a potom odovzdávať vedomosti ďalej. Efekt samozrejme nemusí vždy prísť okamžite. Verím tomu, že aj vďaka rôznym vzdelávacím aktivitám a prednáškam o prevencii, aké robíme napríklad aj my v Trojlístku, si ľudia zapamätajú aspoň niektoré kľúčové informácie a využijú ich, keď budú potrebovať.
PhDr. Kristína Poláková je psychologičkou s ukončeným psychoterapeutickým výcvikom. Pracuje v neziskovej organizácii Trojlístok v Prešove, kde sa venuje individuálnej aj skupinovej práci s klientami riešiacimi rôzne formy závislostného správania či problém závislosti a spoluzávislosti. V rámci svojej praxe lektorovala témy z rôznych oblastí a nadobudla tiež skúsenosti v oblasti prevencie a sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately v ambulantnej, terénnej a pobytovej forme.
