Koreň nešťastného života tkvie v tom, že človek nie je schopný žiť sám so sebou. Okolo nás sa ozýva plno hlasov, ktoré nám hovoria, ako máme vyzerať, ako sa správať... a my skôr či neskôr podľahneme (aspoň v srdci), zneistíme sa a schováme sa vo svojej ulite, aby sme zakryli svoju zraniteľnosť.
Svet je potom plný pasívnych mužov a zamaskovaných žien. Často som tak rozmýšľala nad tým, ako by svet vyzeral, keby doň každý vložil tú jedinečnosť, ktorú dostal od Boha. Bol by to svet bez masiek a pretvárky, plný radosti a rastu.
Mal/a si niekedy pocit, že ty svetu nemáš čo ponúknuť, že keby ľudia vedeli, aký/á si, neprejavili by o teba žiaden záujem? Vo mne tento pocit bol. Teda povedala by som až istota, zakorenený dlhé roky. Nikdy som nepatrila medzi priebojné typy a viac som počúvala ako rozprávala. Okolo mňa však bolo plno iných spoločenskejších ľudí, ktorí zaujali na prvý pohľad. Ja som bola skôr takou šedou myškou. Niežeby som netúžila, aby som aj ja zaujala, ale paradoxne, necítila som sa dobre, keď som sa stala stredobodom pozornosti.
Mal/a si niekedy pocit, že ty svetu nemáš čo ponúknuť, že keby ľudia vedeli, aký/á si, neprejavili by o teba žiaden záujem? Vo mne tento pocit bol. Teda povedala by som až istota, zakorenený dlhé roky.
Dlhé roky som nevedela prijať to, aká som, ba mala som pocit, že moja osobnosť ľuďom skôr prekáža, a preto som sa uzatvárala ešte viac do seba a vyhýbala sa vzťahom. Áno, mala som kamarátov, dokonca som bola aj v spoločenstve mladých, ale aj tie vzťahy boli skôr „informatívne“ alebo som slúžila ako bútľavá vŕba, no o mne nevedel nikto takmer nič. Aj moji rodičia boli zo mňa zúfalí, lebo som sa naučila žiť a rozprávať povrchne, keďže vo mne prevažoval pocit, že nikto nestojí o to, aby poznal moje vnútro.
Spomínam si na jednu vetu mojej mamky, ktorá ma uviedla do reality a otvorila mi oči: „Keď aj svojim kamarátom hovoríš tak málo o sebe a o tom, čo prežívaš, tak musíš byť strašne nešťastný človek!“ V prvom momente som ju zmietla zo stola, ale neskôr, v samote, sa mi neustále vracala do mysle a ja som pochopila – áno, som skutočne nešťastný človek. Som uzavretá vo svojej samote a zvykla som si na to až tak, že som to považovala za normálne.
Až po tomto poznaní mohlo vstúpiť do mojej duše svetlo. Až keď mi Boh odhalil pravdu, teda skôr odkryl klamstvo, v ktorom som žila, mohla som si vybrať – buď budem takto žiť ďalej, alebo sa otvorím pre zmenu. Zrazu som začala vidieť, že som sa snažila byť niekým iným, v snahe byť pre ľudí príťažlivou. Videla som masky, ktoré som si dávala na tvár a ktoré ma vnútorne rozbíjali. A vtedy som pochopila veľkú pravdu: Nikdy nebudeš šťastná, kým sa neprijmeš taká, akou si bola stvorená.
Boh ťa nemiluje tak, ako to dokáže človek – dnes áno, zajtra, keď spravíš niečo „nevhodné“, už nie. On je láska dokonalá, bezhraničná, ktorú tvoja duša hľadá vo svete, v ľuďoch.
Skutočne, pravdu o sebe pochopíš len vtedy, ak sa opýtaš svojho Tvorcu. Len tá pravda ťa oslobodí. A vieš, kde môžeš začať? V slovách tvojho Stvoriteľa, ktorý vraví: „Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem...“ (Iz 43, 4). Toto je tá bezhraničná láska a tu má každá ľudská láska počiatok. V istote, že v Božích (aké privilégium!) očiach si vzácny/a, že si drahý/á Bohu. Čo to znamená? Že Boh prahne po tom, aby ťa Jeho oči uzreli, aby si Mu venoval/a pozornosť. To, že On ti venuje plnú pozornosť neustále a má z nej, z TEBA, nesmiernu radosť. On ťa miluje nie tak, ako to dokáže človek – dnes áno, zajtra, keď spravíš niečo „nevhodné“, už nie. To je láska dokonalá, bezhraničná, ktorú tvoja duša hľadá vo svete, v ľuďoch.
Až keď pochopíš, že tento Boh ťa tvoril s takouto bezhraničnou, nekonečnou, nadprirodzenou láskou, pochopíš, že On sa nezmýlil. Ani v tom, keď ťa stvoril ako introverta alebo ako extroverta. Nepomýlil sa, ani keď ti dal ostrý jazyk, ani keď si málo výrečný/á. Nepomýlil sa, ani keď ti dal horlivého ducha, výbušnosť či prostorekosť. Nezmýlil sa, ani keď... ty sám/a vieš, čo na sebe ťažko prijímaš. Tvoj Boh, tvoj Tvorca, sa nemýli. Chcel ťa takého/takú. Pretože chce používať teba práve s takým charakterom. Áno, možno ho treba trochu okresať, ale neboj, aj o to sa postará. Nezabúdaj, toto je bezhraničná láska.
A tak teda, skús dnes vykročiť na cestu uzdravenia. Práve tým, že zahodíš všetky predsudky a masky, ktoré si si dával/a pred inými ľuďmi. Pre tento svet a ľudí v ňom nebudeš darom, keď budeš niekoho kópiou. Máš potenciál obohatiť ho práve taký/á, aký/á si.
A prvý krok? Pouvažuj, aké máš vlastnosti, dary a charakter. A skús ďakovať, že to všetko bolo do teba vložené. Tam začína cesta radosti, plnosti a poznania zmyslu života.
Prečítaj si aj druhý krok k sebaprijatiu, ktorý ti pomôže prestať sa porovnávať s inými.
