V našom živote je prítomných veľa vzťahov. Niektoré sú neutrálne, niektoré, naopak, veľmi hlboké a intenzívne. A práve od týchto intenzívnych vzťahov bývame často najviac zranení. Možno ste si to už všimli, ale čím viac človeka milujeme, tým väčšmi nás bolí rana, ktorú od neho dostaneme. Človek, ktorý v našom živote nie je extra dôležitý nás nedokáže až tak zraniť. Ale čo s tým potom, keď k tomu dôjde?
Našou prirodzenou reakciou je bolesť srdca. Niekto, kto mal byť pre nás oporou, povzbudením, do koho sme vkladali nádeje nám jednoducho ublížil. Možno vedome a možno ani nie. V našom srdci sa hromadí hnev, vzdor, možno sa urážame a nekomunikujeme. Svet by povedal: Normálka. Lenže Ježiš nás vedie ďalej, k vzájomnému odpúšťaniu. On vie, že každý z nás veľakrát niečo pokazí a možno nás to potom aj veľmi mrzí. Aj preto nás naučil modlitbu Otče náš: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Tak, ako my odpúšťame, aj ty nám odpusť. No, to nie je sranda. Ak ja neodpustím, hovorím vlastne Bohu, aby mi neodpúšťal?
Boh chce, aby sme zažili nádheru odpustenia. Je to niečo božské. Odpustením dávame človeku niečo, čo si nezaslúži. A to je bezhraničná láska. Kto zažil odpustenie a zmierenie, vie, o čom je reč. Vzťah sa vzájomným zmierením posúva o niekoľko levelov vyššie. Zrazu do vzťahu prichádza rozmer, ktorý tam predtým nebol – ja ťa mám rád takého, aký si. Aj keď sa niekedy zachováš hlúpo. Mám ťa rád a preto ti dávam novú šancu. Viem, že aj ja mám chyby a raz to určite budeš musieť spraviť aj ty voči mne – odpustiť mi.
Odpustenie a vzájomné zmierenie je tak nádherná vec, že Boh nechce, aby sme o nej nevedeli. Je najsilnejšou zbraňou proti nenávisti a zlu v našom živote. Odpustiť je vždy veľmi náročné, ale keď to zvládneme, naše srdce opäť zaplaví pokoj a radosť.
Odpustenie a vzájomné zmierenie je tak nádherná vec, že Boh nechce, aby sme o nej nevedeli. Je najsilnejšou zbraňou proti nenávisti a zlu v našom živote. Odpustiť je vždy veľmi náročné, ale keď to zvládneme, naše srdce opäť zaplaví pokoj a radosť.
Všetko je akési ľahšie, ak nám človek, ktorý nás nahneval, povie: „Prepáč“. Vtedy sa nám ľahšie odpúšťajú aj veci, ktoré sa nám zdali neodpustiteľné. Problémom však je, keď druhého človeka nemrzí, že nám ublížil, alebo o tom vôbec nevie. Čo vtedy? Ježišova odpoveď znie: „Aj vtedy odpusť.“ Aby sme to ale uľahčili tým druhým, my sa vždy naučme hovoriť toto zázračné slovo vyjadrujúce pokoru a ľútosť: „Prepáč“. Samozrejme, len ak sme urobili chybu. Určite nie je kresťanské vziať na seba to, čo sme neurobili a ospravedlniť sa za to, len aby bol pokoj. Ospravedlňujme sa, len ak vieme, čo zlé sme spravili. Každopádne sa vždy zamyslime nad tým, čo z našej strany nemuselo byť správne...
Neodpustenie je problémom najprv pre nás, a potom pre človeka, ktorému ho zadržiavame. V nás zostáva nepokoj, bolesť a hnev už pri samotnej myšlienke na toho človeka, ktorý nám ublížil. Ježiš nás chce od toho úplne oslobodiť. Nechce, aby sme žili spútaný hnevom a napätím. Pozýva nás k úplnej slobode. Existujú dokonca fyzické aj psychické choroby, ktoré na nás priťahuje neodpustenie, až po rakovinu. Akonáhle človek odpustí svojmu vinníkovi, môže byť z nich uzdravený. Rovnako človek, ktorému zadržiavame odpustenie, musí žiť vo vedomí, že niekomu ublížil a možno sa trápi výčitkami, ktoré sa mu vracajú. Popritom to má určite aj duchovný dopad – v niektorých veciach sa nevie pohnúť ďalej. Ak mu odpustíme, prejavíme mu skutok veľkého duchovného milosrdenstva a súcitu.
Ježiš nás pozýva k odpúšťaniu aj vtedy, keď sme presvedčení, že sa ten človek nezmení alebo že ho to naše odpustenie vôbec nezaujíma. Odpustiť potrebujeme preto, aby sme sa vymotali zo slučky, ktorá nás takto neustále zväzuje. My sa v takom prípade zamerajme na naše srdce, na to, aby sme my žili v slobode odpustenia, a za toho druhého sa jednoducho modlime.
Odpustenie je ťažko si predstaviť bez komunikácie. Áno, existujú dva spôsoby odpúšťania. Ten prvý je odpustenie v našom srdci, a ten druhý, že to otvorene tomu druhému povieme. Ale vždy by sme sa mali snažiť o ten druhý, ak je to čo len trochu možné. Tiež sú dve úrovne odpúšťania: rozumom a srdcom. Na to, aby sme si ťažkým hriechom neodpustenia nezablokovali prílev Božích milostí do nášho srdca, stačí aj ten prvý – že nášmu vinníkovi vedome odpúšťame. Niekedy však, keď človeku vedome odpustíme, možno to aj vyslovíme, naďalej v nás pretrváva bolesť. To znamená, že sme ešte neodpustili srdcom. Toto ale vieme málo ovplyvniť. Tu treba Božiu pomoc. Sme pozvaní k modlitbe za dar odpustiť z celého srdca, aby tak boli všetky naše rany úplne vyliečené.
Ježiš nás pozýva k odpúšťaniu aj vtedy, keď sme presvedčení, že sa ten človek nezmení alebo že ho to naše odpustenie vôbec nezaujíma. Odpustiť potrebujeme preto, aby sme sa vymotali zo slučky, ktorá nás takto neustále zväzuje.
Z krátkej teórie na záver tohto článku prejdime do praxe: skúsme si v tichu pred Ježišom prejsť celý náš život. Predstavme mu všetkých ľudí, ktorí nám ublížili a vyslovme Ježišovi všetky veci, ktoré nás zranili. Potom ho poprosme o silu odpustiť im a vyslovme to nahlas. Takto zažijeme skutočný zázrak slobodného srdca, ktoré nemá strach pozrieť sa dozadu do svojej minulosti. Nezabudnime aj my poprosiť o odpustenie, ak sme niekomu veľmi ublížili a doteraz sa za to neospravedlnili. Tak naše srdce zaleje moc Ducha Svätého, ktorý s nadšením obsadí tie oblasti nášho srdca, ktoré dosiaľ zostávajú v temnote a pavučinách neodpustenia.
Bože, daj mi silu odpustiť všetkým všetko, tak ak mi ty odpúšťať každý deň moju nevernosť voči tebe!
„Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.
(Mt 18,33-35)
