Annin príbeh je iný.
Mnohých dráždia pojmy ako „mučeníčka za čistotu“ či „radšej smrť ako hriech“, iní miešajú do jej životného príbehu politiku, ďalší v nej vidia zlý príklad pre mládež; stretla som sa s rôznymi názormi (nielen v rámci médií či v diskusiách pod ich výstupmi), ktoré sa snažia interpretovať (neraz aj veľmi vulgárne) Ankin príbeh vlastným spôsobom. Zaráža ma to až uráža (mám trochu melancholickú a trochu cholerickú povahu) – a považujem za dôležité vyjadriť sa aspoň v pár odsekoch k tomu, prečo verím v cirkevnú verziu Ankinho príbehu.
Anka vraj nie je mučeníčkou.
Lebo to nebol žiaden hrdinský čin, iba obyčajné pudové konanie.
Autori týchto názorov akosi zabúdajú na to, že v rámci pudu sebazáchovy by sa mala Anka podvoliť; a tak si zachrániť život. Ona však šla proti pudu sebazáchovy – šestnásťročná, útla, neozbrojená, už niekoľko dni v permanentnom strese z ostreľovania, možno aj hladná a premrznutá či dokonca prechladnutá (pár dní, dokonca aj hodín v pivnici uprostred novembra spraví svoje) verzus určite fyzicky mocnejší, opitý, ozbrojený muž. To je pomerne nerovný súboj – obom muselo byť jasné, kto má navrch.
Ona však neprijala pasívne rolu tej slabšej – stala sa silnejšou, lebo aj v svojej nevýhodnej pozícii dokázala povedať NIE. Nie nejaké ufňukané, nejasné, tichučké nie – bolo to nie vyjadrené celým jej postojom, správaním, bytím; také jasné nie, pre ktoré jej on dal ultimátum.
Mohla cúvnuť. Mohla sa podvoliť.
Niektorí tvrdia, že Anka vraj nevedela, že ju zabije. Jasné. Lebo keď na vás mieri samopalom nahnevaný chlap (muži majú aj za normálnych okolností 20x vyššiu hladinu testosterónu ako ženy; o koľko vyššiu hladinu tohto pohlavného hormónu má vzrušený muž – o čo viac bol teda agresívny, plus zarátajme k tomu alkohol, dlhodobý stres a hnev), vôbec to nepredpokladáte.
Ona VEDELA, aké sú jej možnosti. Koniec koncov, sám jej ich povedal. Buď – alebo. Buď sa poddáš – alebo sa rozlúč s otcom. Aj keby nerozumela ruštine, určite rozumela reči jeho tela a namierenej zbrani.
A rozhodla sa.
Anka vraj neumrela pre obranu čistoty.
A prečo teda? Povedzme si to úplne polopatisticky – muž, ktorý chce sex, a dievča, ktoré ho odmietne. Zaujímalo by ma; čo podľa autorov tejto konštrukcie Anka bránila? Vlasť, nejaký chvíľkový názor, alebo čo vlastne?
Bránila seba. Svoje telo, svoju čistotu, svoj svetonázor, svoje hodnoty. Tie hodnoty – hodnota ženskej dôstojnosti, hodnota čistoty – boli pre ňu dôležitejšie ako život.
Toto – nazdávam sa –, je pre mnohých ľudí zo sekulárnej spoločnosti najviac nepochopiteľné. To akože panenstvo je viac ako život?
Predstavte si, ako si túto otázku kladú ľudia, ktorí vyrastali v kultúre, kde sa panenstvo či panictvo považujú za nejakú príťaž, ktorej sa treba čo najskôr zbaviť (a možno tomu aj sami uverili a sami sa tak rozhodli) – jasné, že takí Ankin príbeh nemôžu pochopiť.
Jasné, že ľudia, ktorí sa často sami celkom vedome vystavujú sexuálnym podnetom nemôžu pochopiť, že nejaké dievča zo Zemplína považovalo smrť za lepšie riešenie ako znásilnenie.
Predstavte si ľudí, ktorí (často) žijú len pre pôžitok, a ten sa im stáva zmyslom života. A zrazu je tu dievča, pre ktoré bola zmyslom života viera a jej ideály. Dievča, ktorú hodnotu čistoty považovalo za dôležitejšiu ako hodnotu života.
Niekedy boli ľudia (a ja verím, že ešte sú) ochotní obetovať život za niečo, čo dáva ich životu zmysel, hodnotu – viera, rodina, národ...
Lebo len to, za čo sa oplatí umrieť, sa oplatí aj žiť.
Anka to vedela. Nie tak, ako to vieme my, čo o tom rozmýšľame a diskutujeme. Ona o svojich hodnotách nehovorila – ona ich žila.
A nie preto, žeby Anka bola nevzdelaná a hlúpa analfabetka.
Áno, nemala dokončenú školu. Ale koľkí ju (aj dnes) majú – a čo z toho. Je rozdiel medzi vzdelaním a múdrosťou. Človek môže mať meno ovenčené titulmi a predsa byť hlupákom. Anka bola opačným prípadom. Nebola hlúpa. Naopak, jej život dokazuje, že bola veľmi rozumná.
Od trinástich sa starala o domácnosť. Musela teda vedieť dobre hospodáriť – rozmýšľať, kedy, koľko a z čoho navariť, čo radšej odložiť, čo predať... Neboli supermarkety – už v jeseni musela uvažovať, z čoho budú žiť v jari. Možno nemala skončenú ekonómiu, ale celkom určite mala dobré ekonomické a hospodárske myslenie. V trinástich.
Vedela si dobre organizovať čas. Toľko času strávim pri šporáku, toľko pri hydine, toľko na poli, toľko v škole, toľko v kostole.
Keď prechádzal front, napadlo ju, že sa oblečie do šiat po mamke, nech vyzerá staršie. Bola teda aj dôvtipná – a zodpovedná. Nepodceňovala nebezpečenstvo, nevystavovala sa mu. Nebola exhibicionistkou, ktorá šla ukazovať tvrdé lakte vojakom. Nebola martýrkou, ktorá túžila umrieť. Naopak.
Z jej správania cítiť, že túžila žiť. Prečo by sa inak schovávala – v starých tmavých šatách a v starej tmavej pivnici?
Chcela žiť, ale keď prišlo na lámanie chleba, nebála sa obetovať život – bola teda aj veľmi statočná.
Anka sa vraj pokojne mohla nechať znásilniť – nemala by hriech.
Nie, nemala by. Mala by však (možno doživotnú?) traumu. To nemôžeme vedieť. Ani ona to nemohla vedieť. Anka mala šestnásť a pár minút na rozmyslenie; ak vôbec. Nemala čas na siahodlhé dišputy a špekulácie ako tí, ktorí jej rozhodnutie spochybňujú za počítačom.
Musela sa rozhodnúť rýchlo, takmer automaticky.
Anka (súdiac podľa svedectiev ľudí, ktorí ju poznali, a vďaka ktorým si o jej charaktere môžeme vytvoriť pomerne plastický obraz) nerozmýšľala v rovine „čo je pre mňa výhodnejšie“. Rozmýšľala skôr v rovine – „čo je dobré“. Aby človek mohol určiť, čo je dobré, musí si zadefinovať, čo je zlé. Anke tieto hranice pomohla vytýčiť kresťanská výchova.
Často sa musíme rozhodnúť medzi tým, čo je ľahké a tým, čo je správne. Možno by bolo ľahšie zaťať zuby a vydržať, hoci aj s plačom. Ona však počúvla hlas svedomia. Ostala verná svojim hodnotám.
Anka nebola jediná, ktorú zastrelil sovietsky vojak.
Bola však tou, ktorá mala na výber. Vieme, že mala. Ešte aj svedkovia to počuli. Mala na výber hore v kuchyni.
Mala na výber, keď sa nerozbehla vonku, do noci, ale dole, do pivnice.
Mala na výber, keď na ňu vojak namieril zbraň a povedal svoje ultimátum.
Mala na výber, keď povedal „rozlúč sa s otcom“. Áno, ešte stále mala na výber. Mohla sa jednoducho otočiť, sklopiť hlavu, dať najavo, že si to rozmyslela.
Mala na výber.
A vybrala si.
Nebudú ju blahoslaviť preto, lebo ju ohrozoval vojak. Nebudú ju blahoslaviť preto, lebo jej hrozilo znásilnenie. Nebudú ju blahoslaviť preto, lebo zomrela. Budú ju blahoslaviť preto, lebo svojím postojom dala najavo, že Boh, čistota, dôstojnosť boli pre ňu viac, ako život.
Nebudú ju blahoslaviť preto, lebo ju ohrozoval vojak. Nebudú ju blahoslaviť preto, lebo jej hrozilo znásilnenie. Nebudú ju blahoslaviť preto, lebo zomrela. Budú ju blahoslaviť preto, lebo svojím postojom dala najavo, že Boh, čistota, dôstojnosť boli pre ňu viac, ako život.
Ankin príbeh nemá stigmatizovať ženy, ktoré (by) sa na jej mieste zachovali inak. Nemá obviňovať tie, ktoré boli znásilnené, tie, ktoré sa nevedeli, nemohli či nechceli brániť; nemá ich odsúdiť ani pôsobiť ako vyčítavé memento. Má skrátka osláviť Ankinu voľbu – a odvahu, ktorá na ňu potrebovala.
A vraj Anka je zlý vzor.
Naozaj?
Spýtajte sa ľudí, ktorí chodia do Domčeka. Sú to ľudia, ktorí pri jej hrobe pochopili, že ak bol niekto ochotný umrieť pre čistotu (tým nehovorím len o nejakom biologickom fakte, ale o celkovom postoji srdca, o životnom štýle), tak tá čistota asi má hodnotu. Že de facto je hodnotou.
Pozrite na plody Ankinho života – na mnohé šťastné rodiny, na mnohé šťastné páry, na mnohých šťastných slobodných ľudí, ktorí svoju čistotu nechápu ako biľag neatraktívnosti či neschopnosti, ale ako hodnotu a dar.
Niektorí sekularizovaní novinári, diskutéri či skrátka jedinci sa obávajú, že Ankin príbeh je negatívnym príkladom k nasledovaniu – musím sa ich však spýtať; čo je negatívne na tom, že mnohí (mladí) ľudia vďaka Anke odmietajú mimomanželský sex? Naozaj našu spoločnosť ohrozuje menej potratov, menej hormonálnej antikoncepcie, menej pohlavných chorôb či menej psychických a emočných zranení?
Vraj „radšej smrť ako hriech“ je nebezpečné heslo. Naozaj? Podľa mňa dané heslo nevyvracia hodnotu života – naznačuje však, že sú aj väčšie hodnoty. Ankin príklad nás nemá navádzať, aby sme kvôli nim umierali ako muchy – ale aby sme ich žili.
Ešte raz – Anka nechcela umrieť. Ale keď už došlo k istej hraničnej situácii – nebála sa umrieť. A to je rozdiel.
Nemôžem si pomôcť, ale pre mňa nie je zlým vzorom dievča, ktoré si pokorne a svedomito plnilo svoje každodenné úlohy, malo dobré vzťahy s rodinou (všimli ste si to nežné oslovenie otca „apočko“ pri rozlúčke – v dnešnej reči asi ako „ocinko“?), dokázalo vychádzať s rovesníkmi (je známe, že Anka mala veľa kamarátok) a malo odvahu čeliť vojakovi.
Naopak; Anku považujem za sympatické dievča, ktoré by som brala za kamošku. Takto si ju môžem brať za vzor. A nemám pocit, že to ohrozuje môj život.
A nemám pocit, že to ohrozilo život tisícoch mladých ľudí, ktorí tak už spravili. Naopak. Ich životy (aj vzťahy) sú krásne a harmonické.
Bolo by zaujímavé bližšie sa pozrieť na to, aké sú životy a vzťahy tých, ktorí tak vehementne bojujú proti Anke a proti odkazu, ktorý nám svojím životom i smrťou zanechala.
