Mnohokrát máme pocit, že problematika vzťahov medzi mužmi a ženami je kniha, ktorú nikto z nás ešte nedočítal do konca. Ani ako človek zaoberajúci sa psychológiou sa tomuto postoju nečudujem. Je to najskôr preto, že každý je vysoko individuálny a téma vzťahov celý pohľad na vec značne komplikuje. Nemá teda význam sa v rozsahu článku púšťať do žiadnych obsiahlych všeobecných rečí, a preto prejdime rovno ku konkrétnym príkladom a situáciám, ktoré som načrtol vyššie.
Keď už som sa dotkol individuálnosti, v prvom rade majme všetci na pamäti, že individuálny je aj prístup k hľadaniu si životného partnera. Prosím vás, zahoďte všetci do jedného za hlavu frázy typu „malo by sa to robiť takto“, „existuje spoločenský názor, že...“ a pod. – nie, dámy a páni! Život nie je čiernobiely. Každý je v závislosti od seba zodpovedný za vlastné konanie a jeho neskoršie dôsledky, či už kladné alebo záporné. Ak to bude sláviť úspech, tešte sa; ak sa veci pokazia, nevzdávajte sa; ale hlavne – nestrácajme voči sebe rešpekt a pochopenie.
Vo veľkom množstve prípadov sme svedkami, že muž, no pokojne aj žena (to, čo budem písať, sa týka oboch skupín), vyhľadávajú svojich potenciálnych partnerov spôsobom, že po týždni idú vyskúšať, či by im to klapalo. Je na tom niečo zlé? Nie. Každému, čo vyhovuje – ak to funguje, skvelé; ak nie, obaja to rýchlo zistia a ušetria čas, ktorý nám je všetkým taký vzácny (ak nie je, odporúčam zamyslieť sa). Avšak, priatelia, nie vždy je otázkou dní či týždňov spoznávania, kým dospejeme ku závažnejšiemu kroku, t. j. pozvaniu na rande (akou formou je len otázka „technických“ riešení). Pripusťme, že život v hľadaní partnera neprebieha jednotvárne, ale je v prvom rade záležitosťou osobnosti a životných okolností. Všímate si to? „V prvom rade“ – čiže nie len; osobnosť a životné okolnosti – ide o skutočnosti také špecifické, že my si ich niekedy, paradoxne, dovoľujeme posudzovať na základe akýchsi všeobecných konštruktov. Tie si môžeme vytvoriť sami, no najčastejšie ide o vec získanú, ktorú zovšeobecníme buď vplyvom svojich opakujúcich sa skúseností, alebo skúsenosťami či názormi ľudí, ktorých máme okolo seba.
My sme však originály. Sme umelecké diela. Sme ako obrazy, ktoré vznikajú ťahmi štetca minulosti a prítomnosti. Prečo sa potom posudzujeme tak všeobecne a povrchne? Skúsme popremýšľať.
Písal som o spoznávaní sa behom dní či týždňov... A čo tak polrok? Alebo rok? Alebo ešte dlhšie? Ó, áno, možno nezvyčajné, rizikové v tom, že ma niekto predbehne, pôsobiace nesmelo, nečinorodo, prípadne neatraktívne... a predsa mnohokrát krajšie, rozumnejšie a hodnotnejšie. Viete, niektorí muži aj niektoré ženy stavajú na taktike, nazvem to tak uvoľnene, postupného oťukávania sa. Vedzte, že v XY prípadoch je to vysoko efektívnejšie, ako keby mal mať niekto rande päťkrát behom polroka, a to som ako príklad uviedol pomerne značný extrém. Takíto jednotlivci nestoja o prípadné dobrodružné randenie typu „som zvedavý, či nám to bude budúci týždeň ešte klapať“, a to vonkoncom nechcem tento štýl randenia akokoľvek dehonestovať, preto píšem „prípadné“. Ide tu o zmes „3O“ – osobnosť, okolnosti, opatrnosť. Mnohí sa do vzťahu snažia kráčať opatrnejšie, a pritom o to istejšie, preto chcú toho druhého najprv postupnými krokmi spoznávať – jeho záujmy, charakter, hodnoty, výchovu, vzdelanie, prístup k ľuďom, rodinu, zázemie, svetonázor, pohľad na život, perspektívu budúcnosti s ním, jeho zvyky, klady a zápory... – myslíte si, že toto všetko dokážete dôkladne prebádať behom týždňa? Odpovedzte si sami.
Nikoho nenabádam, aby ste tento spôsob začali považovať za univerzálny v hľadaní si životného partnera, inak by som nepísal o individuálnosti – vyzývam len na schopnosť uvedomiť si, že je to jedna z ciest. Všetky spôsoby majú svoje pre a proti – je však určite na mieste pochopiť každého, kto to rieši týmto spôsobom, aj keď by ste to urobili inak. Je to absolútne prirodzené, pochopiteľné a mnohokrát vhodnejšie. Bližšim a zároveň dôkladnejším preskúmaním druhého človeka tak vzniká priestor pre objektívnejšie posúdenie reality, resp. potenciálu vkročiť či nevkročiť do vzťahu s daným človekom.
Čo sa však stane, ak sa aj napriek vašej opatrnosti stretnete s odmietnutím? Pocit, že všetok ten čas bol zbytočný, že vaša snaha vyšla navnivoč, frustrácia z pre vás nedosiahnutého cieľa, eventuálne naštrbenie sebavedomia, božechráň, ak sa to už po niekoľkýkrát zopakovalo vo väčšej či menšej miere... Prosím vás, toto nie! Emócie sklamania, frustrácie, hnevu sú istý čas prirodzené, no nesmiete im dovoliť prerásť a zasadiť sa do vášho vnútra, inak vás ovládnu a vy začnete vädnúť. Práve naopak, nech sa zdá byť vaša situácia či stav akékoľvek bezvýchodiskové, čerpajte z toho čoraz väčšiu silu. Neznamená to vyžívať sa vo vlastnom utrpení, ale racionálne si uvedomiť, že sebaľútosť vás nedostane nikam, kam treba! Jedine vaša aktivita je zárukou pozitívnej zmeny, ktorá hoci nemusí dlho prichádzať, stále vám otvára nové možnosti a priestor pre budovanie seba samého. No o tom možno inokedy...
Špeciálne sa chcem vzhľadom na odmietnutie pri tejto téme „vzťahových oťukávačov“ pristaviť pri postoji k situácii zo strany „odmietača/odmietačky“. Viete, k akým absurditám niekedy dochádza v našom správaní, prístupe? Uvediem príklad, ku ktorému neraz dochádza.
Predstavte si muža a ženu, ktorí sa spoznajú za akýchkovek okolností, to teraz nie je podstatné. Mužovi sa žena páči, no nepodniká žiadne vážnejšie kroky, pretože chce ženu bližšie spoznať, aby vedel posúdiť, či môže ísť o prípadnú budúcu partnerku. Plynú teda dni, týždne, mesiace a ich vzťah je postavený na báze vzájomnej dôvery, úcty, rešpektu, osobného kontaktu, primeranej miery komunikácie, dlhého spoločne stráveného času..., skrátka všetko funguje ideálne tak, ako má. Stanú sa z nich dobrí, ak nie veľmi dobrí priatelia. Muž teda behom polroku-roku (+/-) usúdi, že zhrabne svoje ľúbostné iniciatívne sily do hrsti a osloví ženu s ponukou o rande, primeraným spôsobom vyjadrí svoju náklonnosť k nej. Žena však taktne odmietne bez toho, aby chcela muža raniť. Čo sa stane neskôr? Jeden z nich, ak nie obaja, sa voči sebe začnú čoskoro správať odmerane. Práve na toto chcem poukázať...
Prečo toto robíme?! Určite je pochopiteľné, ak by sa to dialo za okolností, pokiaľ by muž či žena neprimerane reagovali – pre lepšie uchopenie – ak by muž ženu z fleku požiadal o ruku, alebo by žena mužovi z nejakého dôvodu strelila facku a pod.; avšak pokiaľ sa nestane nič zásadné, nemáme na to rozumný dôvod – je to iracionálne správanie, ktoré sa zakladá na vnútorných obavách, ktoré buď poznáme, alebo sú skryté, a trvá istý čas, kým na ne prídeme. Prirodzeným obavám máme rozumieť, tie sú v poriadku, no nesmú naše správanie a prístup k druhému neprimerane ovplyvniť skôr, ako by skutočne prišli, na základe našich domnienok, ktoré sa neskôr vôbec nemusia preukázať. Povedzme, že žena sa môže báť, že by jej muž nedal pokoj, snažil by sa ju dobývať napriek jej postoju k nemu, alebo má muž pocit, že by sa k žene už nevedel správať primerane tak ako doteraz; a mohol by som dokladať – prosím... pokiaľ sa toto nedeje, nie je dôvod na odcudzenie sa!
Milí muži, drahé ženy, predsa je úplne prirodzené hľadať si v živote budúceho partnera, je to túžbou každého z nás. To, ak vás blízky priateľ či priateľka pozvú aj po dlhšom čase na rande a vy to nečakáte... – je na tom niečo zlé? Máte byť spokojní (dokonca aj v prípade, ak by ste boli zadaní a druhý človek by o tom nevedel), že niekto o vás prejavil záujem, že sa s vami cíti dobre – je to jedine veľmi pekné! Ak aj dôjde k odmietnutiu, čo je na tom?! Má to byť smerodajný faktor pre to, aby ste celé vaše krásne a vybudované priateľstvo zahodili za hlavu? To si určite nemyslím, je to nanajvýš nevhodné! Ak sa niekto bojí, že by ste spolu nedokázali fungovať, to si už musíte vyskúšať a zodpovedať sami.
Dostali sme reč, tak ju využívajme, komunikujme spolu a nevytvárajme si hlúpe domnienky, ktoré sú vo veľkom množstve prípadov klamlivé. Vonkoncom mi nikto netvrďte, že sa to nedá, pretože dá, prax hovorí sama za seba (čím nemyslím to, že sa to dá vždy). A, áno, aj po takejto skúsenosti dokáže existovať úprimné a živé priateľstvo medzi mužom a ženou. Popremýšľajte nad tým, zamyslite sa nad podstatou toho, čo je naším cieľom, prečo a na základe čoho uvažujeme, ako uvažujeme. Je to v poriadku? Ide o ľudskú prirodzenosť? Stojí naozaj za to ukončiť dovtedy pekné priateľstvo? Pýtajte sa sami seba.
Povzbudzujem nás všetkých k vzájomnému rešpektu, úcte a pochopeniu. Ak disponujeme týmito charakteristikami, je to veľmi dobrý predpoklad pre to, že s ľuďmi budeme vychádzať, že k nim budeme pristupovať s láskou a správať sa voči nim čo najobjektívnejšie. Nezahadzujme priateľstvá na základe iracionálnych motívov, ktoré nás k tomu vedú. Ak nám niečo z toho ubližuje, ak máme neistotu, strach, obavy, čokoľvek, porozprávajme sa s tým človekom. Každý rozumný dospelý človek musí byť schopný s druhým komunikovať, obzvlášť v podobných situáciách – ak to nedokáže, perspektíva akéhokoľvek vzťahu sa stráca; ak však áno, nebuďme tými, ktorí to ničia. Bez vzájomnej komunikácie sme v živote stratení a to platí na všetkých úrovniach. Hľadajme pochopenie a ľudský prístup, nie iracionalitu a povrchnosť! Všetci hľadajme primárne v sebe a buďme citliví pre vcítenie sa do druhého človeka! Na samotný záver výrok, ktorý sa mi k tejto téme veľmi hodí. Ako si ho interpretujete vzhľadom na túto tému, nechám len a len na vás:
„Najväčším nepriateľom poznania nie je nevedomosť, je ním ilúzia poznania.“ (Stephen Hawking)
