Sú dobré a zlé otázky. Aj keď možno tie o vzťahoch by som nenazval zlými, len zle naformulovanými. Neodmietam toho, kto sa chce niečo spýtať, pretože za tým vidím dve dôležité veci: a) zaujíma ho to; b) našiel odvahu sa to spýtať. Pred časom sme pripravovali článok, v ktorom som chcel zdôrazniť, že je potrebné venovať čas (najmä mladým) ľuďom a odpovedať na ich otázky. Ak si tento čas nenájdeme my, oni si odpovede nájdu na iných miestach, ale či to budú dobré, alebo pofidérne rady, to už nechám pouvažovať čitateľa. Ak teda mladých zaujímajú otázky o vzťahoch, snažím sa im dať na ne odpovede. To bolo po „á“. Čo sa týka po „bé“, vážim si každú otázku, pretože čím je jej obsah osobnejší, tým viac si uvedomujem, koľko času, odvahy a sily musel daný človek zhromaždiť, aby sa ju spýtal.
Keď sa dvaja mladí ľudia vo vzťahu spýtajú čo všetko ešte môžu a čo už je hriech, je to trefná a aktuálna otázka. Niekedy sa jedná o prevenciu, aby sa vo svojom vzťahu „nepošmykli“ a neurobili hlúposť. No niekedy je to otázka, v ktorej už cítiť odpoveď, a to bohužiaľ už z ich praxe. Prvú skupinu ľudí, v ktorej išlo o prevenciu, chválim; tej druhej sa teraz povenujem trochu viac a skúsim tú otázku preformulovať, aby som to ešte viac vyhrotil: „Po akej naklonenej streche sa môžem pohybovať, aby som nespadol? Po akej hrane môžem kráčať, aby som sa nepošmykol?“ Alebo ešte všeobecnejšia otázka, ktorú sa veriaci pýtajú: „Koľko ešte môžem meškať na svätú omšu, aby som ju mal platnú?“ Ak nemeškal autobus, ja som neopatroval chorého človeka, alebo som cestou do kostola nepomáhal pri dopravnej nehode, tak túto otázku rád vysvetľujem takto: Keď idem na vlak, nepýtam sa na stanici, koľko môžem meškať, aby som stihol jeho odchod. Keď cestujem lietadlom, tiež sa nepýtam, koľko minút po plánovanom odlete mi stačí prísť, aby mi to ešte „neušlo“. Prídem načas, ba radšej trochu skôr.
Ak sa mladí pýtajú na hranice vo vzťahu, mám skúsenosť, že sa to niekedy pýtajú tí, ktorí už hranicu prekročili. Čím viac jeden alebo druhý „dobiedzajú“, tým skôr hrozí, že sa hranica posunie.
Vo vzťahu je potrebné mať nastavené hranice, a počas chodenia ich neposúvať. Mnohí mladí svedčia, že tak urobili hneď na začiatku. Nechceli, aby sa ich chodenie zvrhlo do nečistých vecí. V niektorých prípadoch bolo dôsledkom to, že ich partner vzťah ukončil.
Vo vzťahu je potrebné mať nastavené hranice, a počas chodenia ich neposúvať. Mnohí mladí svedčia, že tak urobili hneď na začiatku. Nechceli, aby sa ich chodenie zvrhlo do nečistých vecí. V niektorých prípadoch bolo dôsledkom to, že ich partner vzťah ukončil. Dotyčnej osobe som vtedy povedal, aby neplakala, ale nech je rada, že sa veci vykryštalizovali hneď na začiatku. Chodiť s nikým, komu ide len o moje telo, to je strašný vzťah s nulovou perspektívou.
Ak sú vzťahy, kde to už začína ísť „cez čiaru“, začnú prichádzať otázky typu: „Koľko ešte? Pokiaľ môžeme? Je to hriech, alebo nie?“ To sú tie otázky, ktoré som v úvode pomenoval, že sú buď zle naformulované, alebo sa ich pýtajú tí, ktorí sa k pomyselnej čiare už celkom kvalitne priblížili. Konanie, ktoré je v zhode s Bohom a jeho prikázaniami je nielen dovolené, ale aj oslobodzujúce. Ani intímny život nie je zlý, hriešny, škaredý či odpudzujúci. Cirkev nie je proti intimite, ale hovorí: „Počkaj! Nie je to zakázané, ale ten najväčší poklad si nechaj až po svadbe.“ Mladých povzbudzujeme, aby nežili vzťahy so sebeckým úmyslom – čiže niekoho využívam vo svoj vlastný prospech. Niekedy radi klameme samých seba, že to robíme pre šťastie druhých. Ale vieme, ako to je v skutočnosti...
Náklonnosť je krásna, je dobrá, vychádza z prirodzeného nastavenia človeka. Pokušenia a skúšky nás testujú, ako sme vychovaní a pevní v našich hodnotách. Ako môžeš ľúbiť niekoho, ku komu nie si naklonený, kto ťa zdravo nepriťahuje? A pritom ľudia veľmi dobre vedia, kedy zdravá náklonnosť prestáva byť zdravou a začína skĺzať do hriechu. Ľudským telom sa navonok vyjadruje to, čím človek žije vo vnútri. Ak je jeho vnútornou túžbou snaha zneužiť telo druhého, je to zvláštna náklonnosť a nezriadený prejav lásky.
Ak chlapec povie, že jeho dievča ho priťahuje, je to dobre. Ako by sa mohli ľúbiť, keby sa nepriťahovali? A pritom nemusíme produkovať feromóny ako zvieratá. Ak však chlapec povie dievčaťu, že ho privádza k hriechu, nezriadene vzrušuje a on už len čaká na príležitosť na sex, tam už je hranica „kvalitne“ prekročená. Hazardné zahrávanie sa s telom človeka nie je prejavom lásky.
o. Ľubomír Majtán je jedným z autorov knihy Vzťah na skúšku – skúška na celý život, ktorá sa zaoberá problematikou vzťahov a odpovedá na otázky typu: Dá sa žiť na skúšku? Mnohí tvrdia, že áno. Existuje aj vzťah na skúšku? Ak áno, potom treba dodať, že je to skúška na celý život. Skúšky sprevádzajú všetkých: dospievajúcich, zaľúbených i manželov. V tejto publikácii sa hovorí o vzťahoch, čistote, hľadaní životného partnera, období vzájomného chodenia a spoznávania, i príprave na manželstvo. Nie sú to len rady kňazov a duchovných osôb. Sú to predovšetkým rady ľudí, ktorí pomáhajú svojim vrstovníkom. V knihe sa nachádzajú názory a odpovede reálnych ľudí, preto je jej text živý, aktuálny a dobre sa číta.
