Táto doba praje technológiám, o ktorých sa nám pred 15 rokmi ani nesnívalo. Okrem toho máme nevídanú slobodu cestovať a tvoriť priateľstvá naprieč celým svetom. Deje sa však pravý opak. Britská BBC sa pýtala 55 tisíc ľudí, či sa cítia osamelo. Až 40% mladých ľudí vo veku 16-24 rokov uviedlo „často“ resp. „veľmi často“. Mnohé štúdie ukazujú, že z osamelosti sa stáva celospoločenský fenomén. Nie je to paradox? V dobe blahobytu by sme mohli tráviť viac času so svojimi blízkymi, tvoriť nové priateľstvá či nachádzať známosti. Namiesto toho sa cítime čoraz viac osamelí, odstrihnutí od spoločnosti, neschopní nájsť si partnera.
Známy psychologický výskum z roku 2010 preukázal, že osamelosť je nebezpečná ako 15 vyfajčených cigariet denne. Nehovoríme tu teda o najnovšom hipsterskom trende. Niečo s nami nie je v poriadku. Dlhodobo osamelí sú náchylnejší závislostiam, depresii a prehlbujúcej sa sociálnej izolácii. Osamelosť prináša stratu sebavedomia, úplne obyčajnú radosť zo života a schopnosť vidieť budúcnosť aspoň trochu pozitívne.
Dlhodobo osamelí sú náchylnejší závislostiam, depresii a prehlbujúcej sa sociálnej izolácii. Osamelosť prináša stratu sebavedomia, úplne obyčajnú radosť zo života a schopnosť vidieť budúcnosť aspoň trochu pozitívne.
Opakom osamelosti nie sú cinkajúce notifikácie v mobile. Pretlak príležitostí vytvára falošný pocit, že sme súčasťou nejakého diania. Likes na Instagrame nám dodávajú nádej, že sa ľudia o nás úprimne zaujímajú. Nemám nič proti sociálnym sieťam. Nikdy však nebudú riešením problému samoty.
Čo sa teda pokazilo? Zabudli sme, že sa navzájom potrebujeme? Hovoriť s druhými o svojom živote, záľubách, vedieť spraviť odvážny krok a niekoho osloviť je možno skromný, ale dôležitý začiatok. Ľudia nás mohli sklamať a zraniť. Sú to však vzťahy, skrze ktoré nás chce Boh uzdraviť.
Veľké klamstvo, ktoré drží mnohých v zajatí je predstava, že tí okolo mňa sa cítia vždy milovaní a bezstarostní. Domnelé šťastie druhých nás potom ešte viac izoluje.
Veľké klamstvo, ktoré drží mnohých v zajatí je predstava, že tí okolo mňa sa cítia vždy milovaní a bezstarostní. Domnelé šťastie druhých nás potom ešte viac izoluje. Pravda je však taká, že vzťahy sú ťažké pre všetkých a každý sa so sklamaním a občasnou opustenosťou musí nejako vyrovnať. Z mojej osobnej skúsenosti 35-ročného muža, manžela a otca troch detí, ktorý sa denne stretáva a komunikuje s množstvom ľudí môžem povedať, že samota číha za každým rohom. Ešte dlho po svadbe s najúžasnejšou, najpozornejšou a milujúcou ženou môjho života som sa nechával stiahnuť do neuveriteľných priepastí samoty. Moja manželka to nazývala odchodom do jaskyne. Uzavretý, v depresii a sklamaný zo sveta okolo seba i seba samého som si lízal staré rany a utápal v samoľútosti. Čakal som na udalosť alebo osobu, ktorá mi konečne dá impulz žiť.
Cesta každého z nás je iná. Tá moja pokračovala prijatím zodpovednosti za vlastný život. Nie som len čistý príjemca dobier z tohto sveta. Som rovnakým dielom zodpovedný tvoriť, prinášať, starať sa o druhých, povzbudzovať. Niekedy na úkor aktuálneho stavu endorfínov v krvi. Je nesmierne dôležité modliť sa, aby nám Boh dal verných priateľov a životných partnerov. Občas si však treba pripomenúť, že ja sám som druhým darom. Hľadajme ako milovať druhých a slúžiť v tomto svete. Je to riskantný krok, určite nás však vytrhne z jaskyne osamelosti.
V západných krajinách dnes prichádzajú na to, že dobrým liekom na osamelosť je komunita – tráviť spolu čas pri jedle, v kine alebo pri rozprávaní sa o prečítaných knihách.
A nezabúdajme na vynález kresťanských modlitebných spoločenstiev a malých skupiniek. V západných krajinách dnes prichádzajú na to, že dobrým liekom na osamelosť je komunita – tráviť spolu čas pri jedle, v kine alebo pri rozprávaní sa o prečítaných knihách. Množstvo ľudí na Slovensku zažilo nejakú formu kresťanského stretka. Možno je čas sa k tomuto kresťanskej aktivite vrátiť a dopriať si stretnutie s Bohom a ľuďmi. Je to jedna z najlepších kombinácii, akú som vo svojom živote zažil.
Autor: Peter Broz
