Láska ako emócia nemôže byť bezpodmienečná
V prvom rade si musíme uvedomiť, že rozlišujeme rozličné podoby lásky. Ak hovoríme o láske ako o emócii alebo pocite, o bezpodmienečnosti sa hovoriť nedá. Emócie ani city nemôžu byť nikdy úplne v našej moci, keďže v nás vznikajú na úrovni, ktorú nevieme ovládať. Jednoducho prídu, ako prívalová vlna a zaplavia naše telo aj myseľ. Nemôžeme sa rozhodnúť, že teraz chcem cítiť hnev alebo radosť, teraz smútok. Emócie sú nedobrovoľné, jedinečné, spontánne, nákazlivé, niekedy aj iracionálne reakcie, ktoré sa navyše vyznačujú tým, že rýchlo pominú a sú veľmi premenlivé. Stavať svoje vzťahy a svoju budúcnosť na tom, čo a ako cítime alebo necítime, je veľmi vratkým základom pre čokoľvek, či už ide o vzťahy, prácu, školu, vieru alebo politické presvedčenie.
Láska ako postoj môže a musí byť bez podmienok
To, ako s emóciami a pocitmi naložíme potom, ako si ich uvedomíme, už v našej moci samozrejme je. Tu už ale hovoríme o postoji. Postoj je otázkou voľby a teda je v našej zóne kontroly. Postoje sú oveľa stabilnejším základom pre vzťahy ako city. V tomto prípade môžeme a aj potrebujeme hovoriť o bezpodmienečnosti. Tou myslíme láskavú úctu, vrúcnosť, rešpekt a prijatie (druhého aj seba) bez vedľajších úmyslov a kalkulácií, či sa to vyplatí alebo nie.
Psychológ Michal Mlynář, ktorý sa dlhodobo venuje otázke vzťahov a partnerskému poradenstvu, uvádza, že takáto podoba lásky je určite nevyhnutnou (a teda určite možnou a reálnou) súčasťou výbavy partnerov pre stabilný a dlhodobý vzťah (aj keď samozrejme nie jedinou podmienkou). Zdôrazňuje, že ide o nepodmienenosť láskavého a rešpektujúceho prístupu nielen k druhým, ale aj k sebe.
Môže sa totiž stať, že ten druhý si od nás nárokuje lásku bez podmienok a napĺňanie jeho šťastia a požiadaviek ako na povel bez ohľadu na naše prežívanie a potreby („Ak ma naozaj miluješ, rešpektuješ, máš rád, tak to urobíš, neodídeš, zriekneš sa, prispôsobíš sa, vydržíš aj keď trpíš atď. Ty sa musíš zmeniť, nie ja.“). Tu už môže dochádzať k manipulácii a tá vzťahy ničí. Ako teda ustriehnuť tú správnu mieru?
Bezpodmienečná láska nie je slepá ani nemohúca, uplatňuje rešpekt a prijatie nielen k druhému, ale aj k sebe. Najlepšie funguje v prostredí, kde sú vyjasnené očakávania a stanovené hranice, ako sme o tom už písali v 5. časti. Hlavný rozdiel medzi manipuláciou a stanovením si hraníc a limitov tkvie v postoji a zámere. Manipulátorovi nezištná úcta a rešpekt chýba a jeho cieľom nie je šťastie oboch, ale len vlastné presadenie sa za každú cenu, bez ohľadu na potreby a šťastie toho druhého. To je pre nás varovným znamením. Na druhej strane, ak druhý neuplatňuje princípy bezpodmienečnej lásky a snaží sa o to len jedna strana, nemusí to byť hneď všetko stratené. Láska má totiž veľkú moc.
Prijímanie druhých takých, akí sú bez podmienok, nás totiž otvára vzájomného hlbšiemu POROZUMENIU A SPOLUPRÁCI, objavovaniu nových horizontov, možností riešenia, uhlov pohľadu. Takéto prijatie dáva priestor k slobodným rozhodnutiam a rozvoju oboch partnerov a prekvapivo môže viesť aj k zmene, ktorá sa udeje v slobode a s vnútornou motiváciou.
Môžeme povedať, že v tomto postoji žijeme vetu: „Mám ťa rád takého/takú, aký/aká si, nielen s tvojimi skvelými vlastnosťami a cnosťami, ale aj s tvojimi slabosťami a nedokonalosťami.“
To môže podnietiť toho druhého, aby začal vidieť veci podobne. Bezpodmienečná láska totiž aj v prípade konfliktu a nezhody, prináša oveľa vyššiu šancu na objavenie spôsobu, ako sa na vec pozrieť očami toho druhého a lepšie mu porozumieť. Aby sme však neskočili do pasce skutočnému tyranovi alebo manipulátorovi, dôležitá je aj druhá súčasť bezpodmienečnej lásky, ktorá sa týka prístupu k sebe samému.
Prijímanie seba samého takého, aký som, nás vedie k UZNANIU VLASTNEJ SEBAHODNOTY a dôstojnosti, ktorá je podstatná pre náš rast a naplnenie zmyslu nášho života. R. Honzák to vystihol, keď napísal: „Najbližšia osoba, ktorá nám môže pomôcť tým, že nás bude mať rada, sme my sami. Nejde o narcistický sebaobdiv ani o rozmaznávanie sa, ale o zdravý pozitívny vzťah k sebe samému.“ To nás občas núti sa voči druhým ohradiť a dôslednejšie si nastaviť hranice. Bez zdravého prijatia seba samého naše vzťahy chradnú a nikdy naplno nevytvoria priestor pre plný rozvoj oboch partnerov.
V tomto postoji hovoríme a žijeme vetu: „Mám ťa rád takého/takú, aký/aká si, a zároveň mám zodpovednosť voči sebe a naplneniu svojho životného poslania, zmyslu a cieľa môjho života.“
Môžeme to lepšie pochopiť z príbehu, ktorý píše A. de Mello vo svojej knihe Ptačí spěv.
Čo dokáže láska bez podmienok - príbeh
Celé roky som bol neurotický. Mával som úzkosti, bol som skľúčený a tiež veľmi sebecký. Všetci mi hovorili, aby som sa zmenil. Veľmi som sa na nich hneval a zároveň som s nimi súhlasil. Chcel som sa zmeniť, ale nešlo to, nech som sa snažil, ako som len vedel. Najviac ma mrzelo, že aj môj najlepší priateľ na mňa naliehal, aby som sa zmenil. Cítil som sa bezmocný, ako by som bol chytený v nejakej pasci. Potom mi jedného dňa povedal: „Nemeň sa, mám ťa rád takého, aký si.“ Tie slová boli pre mňa rajskou hudbou. „Nemeň sa, nemeň sa, nemeň sa... mám ťa rád takého, aký si.“ Uvoľnil som sa. Ožil som. Zrazu som sa zmenil. Teraz vidím, že som sa nemohol naozaj zmeniť, kým som nenašiel niekoho, kto ma má rád, či už zmeneného alebo nie.
To celé môžeme zhrnúť výrokom, ktorý sa prisudzuje F. Dostojevskému:
„Miluj ma, aj keď som sa zašpinil, lebo keby som bol čistý, miloval by ma každý.“
Takáto je láska bez podmienok, o ktorej hovoríme. Je to postoj nezištnej láskavosti, rešpektu, prijatia a zhovievavosti, bez bočných úmyslov. Takýto postoj podporuje proces rastu a dozrievania každého jedného z nás. Nie je to mäkkosť, ani ľahostajnosť alebo sebatrpiteľstvo, ale priestor slobody, v ktorom dávame druhým aj sebe pocit istoty, bezpečia a uznania. Tak potvrdzujeme ich vnútornú hodnotu, identitu aj integritu a prispievame k ich prirodzenému rastu.
Žitím lásky bez podmienok dávame druhým slobodu žiť tak, ako im hovorí ich vlastné vnútro namiesto toho, aby sme im diktovali akí majú byť podľa našej predstavy. Nie sú pri nás nútení hrať sa na niekoho, kým nie sú. Predstierať niečo, čo necítia alebo sa snažiť robiť všetko dokonale a bez chýb. Tento tlak podmienok a zásluh naše vzťahy ničí a robí nás otrokmi očakávaní druhých ľudí.
S. Covey hovorí, že keď v akomkoľvek vzťahu (partnerskom, pracovnom, rodičovskom, priateľskom...) porušíme zákony bezpodmienečnej lásky a tento dar niečím podmienime (ak splníš toto, podáš bezchybný výkon, zmeníš sa, nebudeš mi oponovať...) podnecujeme druhých k tomu, aby porušovali ZÁKLADNÉ ZÁKONY ŽIVOTA. Medzi ne patrí vôľa spolupracovať, prispievať, rozvíjať sebadisciplínu a posilňovať integritu – teda súlad vnútorného a vonkajšieho prežívania. Staviame ich do pozície, ktorá je reaktívna, obranná, v ktorej prevládne vzdor a vzbura. Prevládne u nich pocit, že nám musia dokázať, že „na nich záleží, nezávisle od nás,“ že majú nejakú hodnotu.
Príklad 1 (S. Covey: 7 návykov skutočne efektívnych ľudí)
Môžeme to dobre a veľmi často vidieť u dospievajúcich a mladých dospelých, ktorí sa snažia osamostatniť. Ako v prípade dekana prestížnej právnickej fakulty, ktorého syn odmietol nastúpiť na danú školu. To sa otca hlboko dotklo, veď to roky plánoval, šetril financie, zároveň si uvedomoval, že daná škola by bola pre syna skvelou devízou do budúcnosti. Syna prosil, naliehal, presviedčal, vydieral, ale nepomohlo. Chlapec cítil, že otcova túžba, aby navštevoval danú školu, má pre otca väčší význam než on ako človek a syn. A to ho ešte viac dráždilo a podnecovalo, aby svoje rozhodnutie zvoliť si inú školu bránil a silnejšie presadzoval. Otec nakoniec pochopil a rozhodol sa zrieknuť podmienečnej lásky. Rozhodli sa spolu s manželkou, že synovi preukážu bezpodmienečnú lásku bez ohľadu na to, ako sa rozhodne. Uistili ho o svojej láske a podpore bez ohľadu na jeho voľbu. Chlapec najskôr nereagoval, no po krátkom čase, keď už necítil potrebu brániť svoju pozíciu, prehodnotil svoj postoj a na otcovu školu sa prihlásil. Zo strany rodičov to bolo rozšírenie priestoru slobody, ktorý tak veľmi všetci potrebujeme, aby sme rástli v zodpovednosti, vnútornej zrelosti a odolnosti.
Príklad 2 (G. Boyle: Kérky na srdci)
Príkladmi podmienečnej lásky sa to v našich životoch len tak hemží. Aj los-angelské gangy sú jej baštami. Stačí jedna chyba a ste vonku, ohrození dokonca na živote. Pokĺznutie sa neodpúšťa a chybné názory alebo rozhodnutia sa vám pripomínajú už navždy. Tak o tom píše kňaz otec G. Boyle, ktorý sa gangom venuje už dlhé roky. Založili inštitúciu Homeboy Industries, kde sa snažia vytvárať spoločenstvo bezpodmienečnej a adresnej lásky. Mladí delikventi a decká z okraja spoločnosti tu majú možnosť objaviť svoje pravé ja a začať nový život bez násilia a kriminality. O tom, že sa im to darí, svedčí aj to, že keď decká dospejú často sa k nim vracajú. Raz jeden z nich povedal Gregovi:
„Len som sa zastavil, aby som dostal svoju dávku.“
„Dávku čoho?“ pýtam sa.
„Lásky predsa,“ odpovie mi.
Otec Boyle konštatuje: „Každý skrátka túži počuť, že je v pohode a úplne prijateľný. Že nie je potrebné niečo opravovať a lepiť. Že je úplne v poriadku.“ (s.145)
My si totiž často myslíme, že naše nedokonalosti sú dôkazom našej nehodnosti a pritom sú často len obyčajným prejavom nášho človečenstva. Veď na svete neexistuje človek, ktorý by nerobil chyby. Ak však cítime, že nás druhí prijímajú aj s chybami, oslobodzuje nás to a pomáha nám to meniť sa k lepšiemu.
Adresnosť lásky
K bezpodmienečnej láske S. Covey pridáva ešte jednu dôležitú ingredienciu, na ktorú by sme nemali zabudnúť. Tou je adresnosť lásky. Zameranosť na daného konkrétneho človeka s jeho menom a jedinečnosťou, ktorú má. Spomína bývalého generálneho tajomníka OSN Daga Hammarskjôda, ktorý raz vyslovil hlbokú myšlienku:
„Je oveľa šľachetnejšie úplne sa odovzdať jedinému človeku, než usilovne pracovať na spáse masy ľudí.“
Mohli by sme sa venovať 8, 10 aj 12 hodín denne, 5 až 7 dní v týždni desiatkam, stovkám aj tisícom ľudí, rôznym projektom a realizácii vízií pre ľudí „niekde vonku“, presvedčení, že robíme skvelú vec. No popri tom by sme nemali hlboký, zmysluplný vzťah s našimi deťmi, manželom, manželkou, priateľom a ani s najbližším kolegom v práci. Bolo by to v poriadku? Covey hovorí, že zmeniť jediný takýto vzťah si vyžaduje šľachetnejší charakter, viac odhodlania, sily a pokory, ako realizácia časovo náročnej práce pre to množstvo ľudí. Žiadne technické, manažérske alebo lídrovské schopnosti pracovať pre masy ľudí nevynahradia pri rozvíjaní vzťahov nedostatok adresnosti lásky k tým najbližším v našom okruhu. Ako často kvôli „spasiteľskému“ komplexu chradnú vzťahy, hynú priateľstvá a rozpadávajú sa manželstvá. Je totiž často lákavejšie (aj keď to nemusí byť ľahšie) robiť veci pre „cudzích“. Tí nás veľmi ľahko začnú obdivovať a chváliť za skvelé dielo, čo konáme a za našu obetavosť. Byť pre tých doma, kde je potrebné riešiť veľa každodenných problémov a starostí, za ktorých riešenie nám často ani nikto nepovie ďakujem a nezatlieska, je oveľa menej príťažlivejšie.
Adresnosť lásky nás učí nezameniť si cieľ a správne nastaviť to, čo je dôležité pre vzťahy s ľuďmi, ku ktorým sme poslaní. Rozlíšiť tú správnu adresu, kam našu lásku zamerať. Tí, ktorí sú pri nás najbližšie, nás zvyčajne tak ľahko neopustia, ak spravíme chybu. Masy bezmenných ľudí vonku, ktorí nás možno obdivujú v čase úspechu a prejavujú uznanie a vďačnosť, sa zvyčajne rozplynú, keď prídu ťažkosti, choroba alebo zlyhanie. Netvrdíme, že pomoc núdznym a neznámym ľuďom okolo nás je bezvýznamná a márna. Naopak, je to niečo, čo by nikto z nás nemal zanedbávať. Je to niečo, čo robí tento svet lepším a krajším miestom. Avšak, ak nemáme správne nastavené priority a práca, služba alebo pomoc druhým, nás úplne pohltí na úkor našich najbližších, riskujeme zrútenie, rozpad vzťahov a samotu. Možno sa raz vrátime domov a tí najbližší, najvernejší a najoddanejší, ktorých sme celé roky zanedbávali, tam už nebudú.
Slovko na záver
Na rozvíjanie, zveľaďovanie a rozvoj našich vzťahov existuje množstvo odporúčaní. V tomto seriáli sme popísali 8 významných oblastí, ktoré preukázateľne vzťahy ovplyvňujú vo v zásadnej miere. V posledných vkladoch do emočného konta vzťahov sa ako vo svetle majáka stretávajú všetky tie predchádzajúce, o ktorých sme už písali:
- snaha pochopiť toho druhého
- venovať pozornosť maličkostiam
- dodržiavanie záväzkov a sľubov
- vyjasnenie očakávaní
- osobná integrita – súlad slov a činov
- úprimné ospravedlnenie a odpustenie
- bezpodmienečná láska
- adresnosť lásky
Bez bezpodmienečnej a celkom adresnej lásky totiž nie je možné nastaviť priaznivé podmienky pre spokojný harmonický život. Vzťahy sú pre náš život soľou, ktorá mu dáva tú pravú chuť. Určite sa oplatí sa do nich investovať naše úsilie a čas. Veríme, že aj tento seriál vám môže byť inšpiráciou ako vaše vzťahy chrániť a rozvíjať.
Predchádzajúca časť: „Objavme správne „vklady“ do našich vzťahov“ (7/8): Úprimné ospravedlnenie
Zdroje a inšpirácia pre vás na ďalšie čítanie:
Stephen. R. Covey. 7 návykov skutočne efektívnych ľudí. 2010. s. 176-179
Michal Mlynář. Vztahy bez podmínek. 2015. Dostupné na internete: https://psychologie.cz/vztahy-bez-podminek/
Gregory Boyle. Kérky na srdci. 2023.
Radkin Honzák. Jak žít a vyhnout se syndromu vyhoření. 2018.
Anthony de Mello. Ptačí spěv. 1997
