Ak totiž sľuby pravidelne neplníme, komunikujeme tým druhému človeku, že pre nás nemá hodnotu a nie je pre nás prioritou. Existuje niečo iné, čo je podstatnejšie ako on.
Ak naopak sľuby plníme a snažíme sa vždy dodržať záväzky, demonštrujeme, že naše slovo má hodnotu a dá sa naň spoľahnúť. Staviame tým mosty dôvery a posilňujeme pocit bezpečia a istoty v našom vzájomnom vzťahu.
Pri tomto vklade na emočné konto je dôležité myslieť hlavne na 3 veci:
- dávať sľuby, ktoré dokážeme splniť (správne odhadovať svoje sily a schopnosti),
- vedieť povedať nie a nastaviť si správne hranice,
- vedieť úprimne priznať, ak nedokážeme splniť to, čo sme sľúbili a ospravedlniť sa.
Schopnosť odhadnúť svoje schopnosti a možnosti a nesľubovať niečo, čo nemôžeme alebo nevieme splniť je niečo, v čom sa môžeme neustále zdokonaľovať a skúsenosťou sa v tom zlepšovať. Súvisí s tým miera nášho sebapoznania, na ktorom by sme mali systematicky pracovať, napr. pýtaním si spätnej väzby, sebareflexiou, spytovaním svedomia a pod.
Veľkou psychologickou chybou je aj sľúbiť viac a splniť menej, napr. aj čo sa týka zdanlivo banálneho meškania na stretnutie. Mylne sa domnievame, že si toho druhého nakloníme viac, ak mu sľúbime, že prídeme o 5 minút, aj keď vieme, že to určite nestihneme a prídeme až o 15 minút. Nechceme toho druhého človeka sklamať a tak ho v podstate zavádzame. S veľkou pravdepodobnosťou však nedocielime to, že sa na nás nebude hnevať, alebo že sa zníži miera jeho sklamania. Každá zmena sa totiž spája s určitou emóciou.
Meškanie môže vyvolať hnev alebo sklamanie, následné nedodržané slovo generuje ďalšie sklamanie a ďalšie negatívne emócie. Takže už sa nehnevá len preto, že meškáme, ale už aj preto, že sme nesplnili, čo sme sľúbili a že sa ho pokúšame manipulovať. Doba čakania navyše všetky negatívne pocity dobre vyživuje a stupňuje. Konkrétne pre takúto situáciu je lepšou stratégiou ohľaduplnosť k druhému a k jeho emóciám tak, že očakávania radšej zhoršíme, dáme si väčšiu rezervu hneď na začiatku. Odhadneme čas realisticky a pridáme malú rezervu naviac. Ak prídete potom o niečo skôr, ešte aj príjemne prekvapíte a budete obaja v úplne odlišnom emočnom nastavení.
Schopnosť odhadovať správne svoje schopnosti aj možnosti úzko súvisí s primeraným vnímaním reality. Pokiaľ však do styku prichádzame s osobou, ktorá nie je duševne zrelou, prípadne môže vykazovať nejakú psychickú poruchu, mali by sme byť obozretní aj čo sa týka jej sľubov.
Príklad:
Mali by sme byť zvlášť opatrní pri narcistickej poruche osobnosti. O nej psychológ R. Tomšík, autor knihy V zajatí narcizmu: Poznanie syndrómu narcistického zneužívania ako cesta k vyslobodeniu, hovorí takto: „Narcisti sú ľudia, ktorí sa stretávajú s pocitom nadmernej dôležitosti a majú hlbokú potrebu obdivu. Cítiť s inými dokážu len vo veľmi malej miere alebo to nedokážu vôbec. Takisto majú veľmi zníženú schopnosť pocitu viny a zodpovednosti. Z toho vyplýva, že nevedia s inými ľuďmi nadviazať emocionálnu väzbu a používajú ich len ako predmety na dosiahnutie svojich cieľov.“
Vzťah s „narcisom“ hneď v prvej fáze, ktorú označujeme „love bombing“, môže zahŕňať množstvo romantických fantázií a až neuveriteľných prejavov lásky. Obeť často prežíva niečo tak čarovné akoby sa jej plnili tajné sny. Je to extrémna fáza, ktorá môže byť plná nádherných sľubov. Tie sa však nikdy nesplnia. „Narcis“ postupne toho druhého devalvuje, spochybňuje a podnecuje v ňom pocity viny za nenaplnené sľuby, ktoré dal on sám. Je to akýsi paradox, ktorým partnera psychicky manipuluje. Ak si všimnete takéto znaky v správaní svojho partnera, buďte obozretní a skúste to prebrať s niekým komu dôverujete. Niekedy totiž strácame schopnosť objektívne zhodnotiť dané skutočnosti.
Druhá dôležitá vec pri treťom vklade na emočné konto je schopnosť vedieť povedať NIE a správne si nastaviť hranice. To úzko súvisí s našou osobnou vnímanou sebahodnotou. Mnohí s tým majú problém. Môže za tým tkvieť obava, že druhých sklameme a už nás nebudú mať radi. Z prirodzenosti totiž túžime po tom, aby nás ľudia prijímali a aby sme neboli vyčlenení. Môžu nastať situácie, keď máme pocit, že tí druhí nás veľmi potrebujú a nikto iný im nemôže pomôcť tak ako my. Hovoríme preto „áno“ aj takým záležitostiam, ktoré sú už nad rámec našich možností. Skúste si predstaviť napr. situácie:
- kolega vás niekam pozve a vy sľúbite, že prídete, aj keď vám to vôbec nevyhovuje,
- kamarát vás zavolá na brigádu na stavbu a vy sľúbite, že prídete, aj keď ste si plánovali čas s rodinou, ktorý vám už dlho chýba a viete, že to naruší vzťah s manželkou,
- bratranec z tretieho kolena vám zavolá, že potrebuje vytlačiť 100 strán jeho záverečnej práce a vy to máte najbližšie k miestnej kopírovacej službe a tak sľúbite, aj keď nestíhate nákup pre rodinu a večernú pomoc deťom s úlohami,
- pri chystaní rodinnej oslavy sľúbite, že napečiete tri druhy sladkého a dva slaného aj keď to znamená, že vyčerpaná pečiete do druhej rána...
Ak si takýchto záležitostí naberieme na seba viac, môžu sa stať dve veci:
- buď to nebudeme zvládať a nami DANÉ SĽUBY OSTANÚ NESPLNENÉ
- alebo sa nebudeme môcť naplno venovať prítomnému okamihu kvôli VYČERPANIU, ÚNAVE, NÁHLENIU SA A NESÚSTREDENOSTI.
Každopádne budeme náchylnejší reagovať neprimerane, naša schopnosť sebakontroly bude oslabená a je možné, že si to odnesú naši najbližší. Vzťahy utrpia.
Často za tým tkvie strach. Niekedy zvlášť ľudia v pomáhajúcich profesiách, veriaci alebo vysoko citliví empatickí jedinci zápasia s túžbou všetkým pomáhať a každého zachraňovať. Niekedy je však za ušľachtilým správaním len strach, že ich druhí neprijmú takých akí sú. Ak však prekračujeme vlastné hranice, bývame často vyčerpaní, rozladení, cítime hnev a zlosť, prejavujeme agresiu. Tieto emócie nás majú upozorniť, že niečo nie je dobre nastavené. Nespracovaný hnev prenesieme buď na druhých, zväčša, ako sme už spomínali, na našich najbližších alebo ho zatlačíme dovnútra a to sa prejaví únavou, „ubitosťou“, zlosťou na seba samého, fyzickou bolesťou, chorobou alebo vyhorením. Niekedy sa agresia obrátená dovnútra môže premeniť na depresiu.
Niektorí autori hovoria, že každým našim „áno“ veciam, ktoré hlboko v srdci nechceme, hovoríme v tej istej chvíli „nie“ veciam a hodnotám, ktoré naozaj chceme. A to je problém. Musíme sa vedieť správne rozhodnúť podľa toho, čo je pre nás tou skutočnou hodnotou. Je preto dobré zistiť, čo tkvie za našou neschopnosťou povedať „nie“.
Môže za tým byť snaha nikoho nesklamať, nenahnevať alebo nespôsobiť smútok. Tieto postoje môžu prameniť v tzv. jadrových presvedčeniach (pevne zakotvených v našom vnútri – v jadre našej osobnosti), ktoré sme si osvojili v detstve alebo mladosti. Je to často presvedčenie, že si lásku druhých a ich prijatie musíme niečím zaslúžiť. Zväčša naším dobrým výkonom alebo neustálou dostupnosťou. V takom prípade pri našich rozhodnutiach robíme veci zo strachu. To však celkovému nášmu rozvoju a rastu, ako aj našim vzťahom vyslovene škodí. Preto je namieste otázka: Robím veci zo strachu alebo z lásky?
Niekedy je lepšie, síce možno s boľavým srdcom, ale predsa, odmietnuť, ako potom bezmocne sledovať sklamanie, hnev a rozčarovanie tých, ktorým sme niečo sľúbili a nedokázali to splniť. Taktiež týmto naším správaním druhých učíme, že nám nemôžu naplno veriť. Oslabuje sa tým aj ich dôvera v iných ľudí, nielen v nás. Vždy totiž svojím konaním ovplyvňujeme oveľa širší okruh ľudí, ako si vôbec uvedomujeme. Mnohokrát naša neschopnosť niekomu dôverovať a nadviazať funkčné vzťahy môže prameniť z prístupu rodičov alebo ľudí, s ktorými sme boli v blízkej interakcii v našom detstve.
Príklad z knihy G. Boyla, Kérky na duši:
15-ročný Rigo bol v nápravnom zariadení, kde sa rozhodol pristúpiť k 1. sv. prijímaniu. Pred začiatkom slávnosti mal pár minút na krátky rozhovor s otcom Gregorym. Gregory sa ho spýtal na otca. „Ále,“ povie, „je závislý na heroíne a nikdy vlastne nebol súčasťou môjho života. Vždycky ma akurát tak zmlátil. Pravdupovediac, teraz je v lochu. Málokedy s nami vôbec býval.“
Potom akoby sa v ňom niečo naplo a vyplávala mu pred oči spomienka.
„Myslím, že som chodil do štvrtej triedy,“ začne. „Poslali ma domov uprostred vyučovania. Dostal som sa v škole do nejakého maléru, nepamätám sa, čo to bolo. Keď som prišiel domov, otec tam bol. Skoro nikdy tam nebýval. Spýtal sa: „Prečo ťa poslali domov?“ A pretože ma otec vždy zdral, povedal som mu: „Keď ti to poviem, sľúb mi, že ma neudrieš.“ On povedal: „Som tvoj otec, samozrejme, že ťa neudriem.“ A tak som mu to povedal.“
Rigo prestane rozprávať. Začne plakať a chvíľu kvíli a hojdá sa spredu dozadu. Objímem ho, nedá sa utíšiť. Akonáhle zase môže trochu hovoriť, vyjde z neho: „Zmlátil ma...kovovou tyčou...zmlátil ma...tyčou!“
Takýto zážitok dokáže poznamenať na celý život. Oslabí dôveru a naštrbí našu schopnosť nadväzovať a udržiavať si vzťahy. Učí nás v podstate nikomu neveriť a spoliehať sa len na seba. Robí zo sveta veľmi kruté miesto, v ktorom vládne strach a kde slovo alebo sľub toho druhého nič neznamená. Preto je také mimoriadne dôležité pre nás všetkých, aby sme zažívali, že dané slovo platí a že sa môžeme na druhých spoľahnúť. Rany v srdci po nesplnených sľuboch sa hoja len veľmi ťažko.
Myslime preto na tento tretí vklad na vzťahový účet ako na niečo, čo má ďaleko širší presah do našich životov ako len v rovine vzťahov. Neovplyvňuje to totiž len vzťahy k druhým, ale aj náš vzťah k sebe samému, svojej hodnote a tiež vzťah k tomuto svetu a spoločnosti. Buďme citliví a dôslední v dodržiavaní našich záväzkov a sľubov a ak sa nám nejaký sľub nepodarí splniť, urobme všetko preto, aby sme sa o tom s tým, koho sa to týka, porozprávali a ospravedlnili sa. Budeme tak stavať mosty dôvery, po ktorých ľahko prejdeme do sŕdc druhých ľudí.
Prečítaj si tiež nasledujúcu časť: Objavme správne „vklady“ do našich vzťahov“ (5/8): Vyjasnite si očakávania
Predchádzajúca časť: „Objavme správne „vklady“ do našich vzťahov“ (3/8): Láska sa rodí z maličkostí
Zdroje a inšpirácia pre vás na ďalšie čítanie:
Stephen. R. Covey. 7 návykov skutočne efektívnych ľudí. 2010
Reginald A.Slavkovský. Terapeutický potenciál vzťahov z hľadiska dvoch rovín komunikácie. 2013. dostupné online: https://ostium.sk/language/sk/terapeuticky-potencial-vztahov-z-hladiska-dvoch-rovin-komunikacie/
Gregory Boyle. Kérky na srdci. Síla milosrdenství bez hranic. 2023. s. 47
Nela Wurmová. Laskavé hranice. 2022. dostupné online: https://psychologie.cz/laskave-hranice/
Dalibor. Špok. Využijte očekávání druhých ve váš prospěch: slibujte málo a udělejte více. 2024. dostupné online: https://www.facebook.com/profile/100063569288193/search/?q=o%C4%8Dek%C3%A1van%C3%AD
G. Lišháková. Psychológ Tomšik: Predstava, že narcista miluje sám seba, je mýtus. Nenávidí sa. 2023 dotupné online: https://vedanadosah.cvtisr.sk/ludia/psychologia-a-pedagogika/psycholog-tomsik-predstava-ze-narcista-miluje-sam-seba-je-mytus-nenavidi-sa/
