Tiež som také dievča.
Mám veľa kamarátov (relatívne), ale keď má prísť niečo viac, zľaknem sa. Veľmi. Uzavriem sa a začnem stavať múry.
A dotyčnému čitateľovi neviem dať jednoznačnú odpoveď, čo s tým – môžem ho však skúsiť zobrať na prechádzku do jedného ženského srdca...
O krehkosti ženského srdca
Kde bolo, tam bolo, bolo raz dievčatko... Zrodené pre to, aby rozdávalo krásu, jemnosť, nehu. Bytosť, ktorá má zjemniť svet, sama musí byť jemná. A tak jej Boh venoval jemné srdce. Jemné však znamená zraniteľné. Stačí prudší vánok tvrdých slov... Alebo vietor výsmechu, pohŕdania... Nevraviac o hurikáne násilia, zranení...
Tento príbeh pozná (azda) každá žena. Mená postáv, dejové zvraty či počet rán sú rozdielne, ale pointa rovnaká: kde bolo, tam bolo, bolo jedno krehké srdce – a kým našlo niekoho, kto by ho dokázal ochrániť, často bolo vystavené tvrdým, ľahostajným, krutým a žiadostivým votrelcom.
Niektoré ženské srdce má jazvy, iné rany. Také, čo sa stále znova a znova otvárajú. Hoci sme si mysleli, že sú už dávno zahojené.
Tak krehučké srdce... Ako malé dievča, ktoré sa v jednej chvíli hrá s bábikou, a v druhej mu niekto zničí život. Bitkou, znásilnením, hádkou, odchodom...
Kde bolo, tam bolo, bolo raz dievčatko... Tak jemné a krásne – a tak nechránené a zranené, že sa muselo začať chrániť samo.
Hodiny v kúpeľni, prejedanie sa, hladovanie, alkohol, párty, diskotéky, drogy a všeličo iné – to sú len umelé hradby, za ktorými hľadá to dievčatko ochranu. Aby nemuselo priznať, že v skutočnosti nikdy nevyrástlo. Že stále sa bojí.
Ľúbiť.
A hlavne – nechať sa ľúbiť.
Najväčšia zraniteľnosť
Asi nie je tajomstvo, kedy je žena najzraniteľnejšia – keď niekomu dovolí doslova vstúpiť do svojho tela. Keď niekomu dovolí „otvoriť ho“, keď dovolí naplniť sa iným telom.
Ale aj srdce má podobnú zraniteľnosť. Aj srdce má svoje „blany“, za ktoré sa nedostane hocikto. Alebo – aspoň by sa nemal. Hriech však na nich postupne robí zárezy – až ich môže zničiť.
A potom je to srdce veľmi, veľmi obnažené. Až tak, že sa môže báť – podobne ako znásilnená žena sa bojí intímneho spojenia tiel, „znásilnené“ srdce sa bojí intímneho spojenia s iným srdcom.
Horko-ťažko pozliepané, sotva zahojené, čeliace každodenným výzvam – dúfajúce, že ten oneskorený záchranca a ochranca ešte príde; ale zároveň sa bojace, že... Už je neskoro.
Prečo?
Možno nebudem hovoriť za všetky ženy. Vnímam to však tak, že v nejakej chvíli si túto otázku položí každá zranená žena. Prečo by ma mal mať niekto rád? Prečo by niekto chcel bojovať o rozbité, pošpinené kúsky môjho srdca, keď vôkol mňa je toľko krásnych, scelených, po láske túžiacich sŕdc?
Prečo by ma mal mať niekto rád – keď tí predtým to nedokázali?
Prečo by som mala riskovať a dovoliť mu, aby mi dal nádej? Čo by mi z tohto doráňaného srdca ešte ostalo, ak by som sa predsa len rozhodla niekoho doň vpustiť – a on by z neho zhnusený ušiel?
Nie každý z nás má odvahu milovať tak, akoby ho nikto nikdy nezranil.
Áno, je tu Boh, ktorý lieči rany. Ale je to proces. A niekedy poriadne dlhý. A niekedy poriadne bolestivý.
Možno dievča, ktoré sa ťa bojí vpustiť do svojho srdca, prechádza práve týmto liečebným procesom. A možno všetko, čo potrebuje, je naozaj Boh.
A možno...
Chce aj teba. Len sa bojí.
A čo teda s tým?
Kde bolo, tam bolo, bolo raz dievčatko... Ktoré neprestalo snívať o rytierovi, aj keď hradby jej srdca dobíjali (či dokonca zničili) samí lúpežníci a vandali.
Možno sa len bojí, že ten rytier v poslednej chvíli zloží masku... A vykľuje sa z neho tiež obyčajný vandal.
Myslím, že to srdce... Že to dievča, v ktorom ono srdce bije... Potrebuje skrátka čas. Možno aj veľmi veľa času.
Potrebuje rytiera, ktorý bude trpezlivo dobíjať vežu, v ktorej sa uväznilo; a neodbiehať k iným, dostupnejším princeznám.
Princ musí ťať hlavy rôznym drakom – aj takým, čo chrlia oheň a majú veľa hláv, ktoré stále znova dorastajú. V rozprávke to vyzerá jednoducho – v realite je to ťažšie a dlhšie.
Čo sú jej „draci“? Sarkazmus, precitlivenosť, nedostupnosť, nedôvera...?
Keď chceš, pomenuj si ich. A začni im ťať hlavy.
Čím? Mečom trpezlivosti, vytrvalosti, vernosti... A lásky.
Znie to tak prosto, viem. A je to tak ťažké – viem. A neviem, či ti to dievča za to stojí.
Ale viem, že bez boja ju neoslobodíš. Do hradieb veže, kde na teba čaká zakliata princezná, nevedú skratky. Čím viac budeš podvádzať, tým hrubšie múry jej srdca budú.
Možno sa pýtaš, či to stojí za to.
A ja ti neviem odpovedať. Viem len, že za tými múrmi sa skrýva princezná stvorená pre krásu, lásku a nehu – tieto dary však ponúkne len tomu, kto vytrvá; kto zvíťazí.
O rytierovi
Ak sa my ženy niečoho bojíme, tak toho, že taký rytier už nie je. Že sú len pasívni, zbabelí a pohodlní šuhaji, ktorí sa pozrú na draka... A radšej pôjdu ďalej.
Nech ich, nedajbože, toto dobrodružstvo nezraní.
Takí však nikdy nezískajú ženské srdce. Nie úplne; nie v celej jeho hĺbke a kráse.
Pustiť sa do boja je riziko – ale muž bol stvorený pre boj. Tak ako žena bola stvorená pre to, aby bola dobíjaná. Ba čo viac – bol si stvorený na to, aby si zvíťazil. Nikto nepovedal, že to príde rýchlo a bez rán.
Ale ver tomu, že v deň, keď ťa za tie hradby pustí, v deň, keď jej srdce opäť zažiari onou nehou a jemnocitom, s ktorým a pre ktorý bolo stvorené – v ten deň rád zabudneš na všetky utŕžené rany.
Záver
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko... Jeho srdce bolo zranené...
A ty svojím rozhodnutím ovplyvníš, ako bude tento príbeh pokračovať ďalej ;)
