Dobre si uvedomujem nebezpečenstvá súčasnej doby. Často dnes dochádza k relativizovaniu pravdy. Hodnoty, postoje a názory, ktoré kedysi boli so samozrejmosťou odmietané, sú dnes postupne prijímané, ako keby to bolo niečo normálne.
Dnes sa napríklad mladí často vôbec netaja, že žijú spolu pred svadbou, antikoncepcia je už považovaná za niečo bežné a interupciu nazývame „právom ženy“. Zmena, samozrejme, nastala aj v tom, ako sa spoločnosť pozerá na homosexualitu. Aby nedošlo k omylu - ja nepatrím k zástancom mainstreamového pohľadu na túto tému. Nebojujem za „práva homosexuálov“. Som v prvom rade mužom, nechcem kvôli inej sexuálnej orientácií nejaké osobitné práva. Na dúhovom pochode ma nikdy nikto nemohol stretnúť, naopak, pred pár rokmi som sa zúčastnil referenda o rodine (hoci kampaň k nemu považujem aj s odstupom času za nevhodnú).
Súhlasím s učením katolíckej cirkvi o hriešnosti homosexuálnych skutkov. Je teda pravda, že cítim náklonnosť k niečomu, čo je (minimálne z kresťanského hľadiska) morálne neprípustné. Takéto náklonnosti (nemyslím homosexuálne sklony, ale náklonnosť k niečomu, čo je v rozpore s Božou vôľou) však v sebe pociťuje každý človek. Homosexuálne cítiaci ľudia teda nie sú „horší“. Aby článok pôsobil dôveryhodnejšie, citujem pasáž z cirkevného dokumentu Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby dostupného na webovej stránke KBS: „Je správne vložiť celý tento problém do kontextu ľudského a kresťanského života, chápaného v celej jeho komplexnosti. Homosexuálny stav nie je prvou ani poslednou na rebríčku nezriadeností, ktoré si zasluhujú našu pozornosť. Treba ho položiť na tú istú úroveň ako všetky ostatné – inak dosť početné – nezriadené náklonnosti osobnosti človeka, napríklad egoizmus, túžbu po vlastníctve, dychtivosť po moci, vášeň ničenia atď. Túžba po vlastníctve je typická pre lakomých: žiadostivosť, dychtivosť po majetku a bohatstve ‒ ak sú nekontrolované a nepotláčané ‒, ničia životy bohatých a spolu s nimi ohrozujú aj životy ich drahých, priateľov atď. Rovnakým spôsobom nepokoj násilníka, ktorého odpoveď na protivenstvá sa prikláňa k deštrukcii a smrti, musí byť podriadený rozumu, aby sa nestalo, že z neho bude rozsievač bolesti a skazy. Homosexuálna náklonnosť, aj keď nezodpovedá grotesknej podobe, pod ktorou ju predstavovali niektorí moralisti, musí podliehať sebadisciplíne, inak sa stane prameňom horkosti, poníženia a predovšetkým základom budúcnosti smutnej samoty“. Homosexuálne cítenie (ktoré je na tej istej úrovni ako iné nezriadené náklonnosti) nie je prekážkou k blízkemu vzťahu s Bohom.
Nezriadeným náklonnostiam sa nevyhne žiadny človek. Aj sv. Pavol sa zveril, že cíti náklonnosť k hriechu, aj keď nemusíme vedieť, o čo presne išlo: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti“ (Rim 7, 22-24).
Homosexuálny stav nie je prvou ani poslednou na rebríčku nezriadeností, ktoré si zasluhujú našu pozornosť. Treba ho položiť na tú istú úroveň ako všetky ostatné – inak dosť početné – nezriadené náklonnosti osobnosti človeka, napríklad egoizmus, túžbu po vlastníctve, dychtivosť po moci, vášeň ničenia atď.
Občas sa stretávam s názorom, že homosexualita je niečo, čo si človek zvolí slobodne a keď sa modlí, tak to automaticky odíde. Nie je to pravda. Ak niekto hovorí, alebo si myslí, že je to len akýsi rozmar, alebo vzbura, že gayom sa nazývam preto, lebo rebelujem a neviem „čo od dobroty“, veľmi sa mýli. Homosexualita patrí k tým najťažším krížom, ktorý ma v živote stretol, najmä v minulosti. Krížom hlavne v tom zmysle, že mi bráni v založení vlastnej rodiny, po ktorej veľmi túžim. V súčasnosti ma to už tak netrápi, pretože sa svoju realitu učím prijímať. Slobodne som si však homosexualitu nezvolil. Keď prišla do môjho života, mojou snahou bolo presvedčiť seba samého, že to nie je pravda. Nebolo to ale možné robiť donekonečna. Pri dievčatách som jednoducho erotickú príťažlivosť nepociťoval, pri chlapcoch áno, bez ohľadu na to, ako veľmi som túžil po opaku. Keď mi už bolo jasné, že seba samého neoklamem, bolo mojim prianím, aby homosexualita odišla. To, že (napriek modlitbe) som stále homosexuálne orientovaný, neznamená, že Boh nekoná. Koná, len nie vždy takým spôsobom, aký si prajeme. V mojom živote spravil naozaj veľké veci. V minulosti by som neveril, že môj život môže byť taký skvelý, ako je dnes. Nechcem teraz nikoho uraziť, ale považujem za dosť zvláštne prežívať vieru v zmysle: „Takáto je moja predstava o živote, toto vo svojom živote chcem a keď sa budem dostatočne dlho modliť, Boh zariadi všetko podľa mojich prianí.“ Ježiš nás predsa sám učil modliť sa: „Buď vôľa Tvoja.“ Povzbudzoval nás k tomu, aby sme prijali aj svoj kríž a nikdy nám nesľúbil život bez ťažkostí. Hovoril aj o tom, že nie pre každého je vhodné, aby vstupoval do manželstva: „Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí" (Mt, 19,12). Ani pri tejto téme nám Ježiš nesľúbil, že každého, kto je neschopný manželstva, spraví schopným. Skôr upozornil, že je to ťažké pochopiť (...kto to môže pochopiť, nech pochopí).
Slobodne som si však homosexualitu nezvolil. Keď prišla do môjho života, mojou snahou bolo presvedčiť seba samého, že to nie je pravda. Nebolo to ale možné robiť donekonečna. Pri dievčatách som jednoducho erotickú príťažlivosť nepociťoval, pri chlapcoch áno, bez ohľadu na to, ako veľmi som túžil po opaku.
Niekoho by mohlo zaujímať, či sa aj v súčasnosti modlím za vyslobodenie z homosexuality. Možno prekvapím (alebo dokonca pohorším), ale dnes už nie, aspoň nie priamo. Nerobím si „štatistiku prosieb“, ale myslím, že v súčasnosti najčastejšie prosím Boha o to, aby ma viedol správnym smerom (to môže zahŕňať aj manželstvo, aj keď s istotou vieme, že to nie je cesta pre každého). Ako každý človek, aj ja som ovplyvnený svojím sebectvom. Mojím prianím je však plniť Božiu vôľu. Viem, že Boží plán pre môj život je tou najlepšou cestou. Aj v súčasnosti sa často pýtam, prečo cítim to, čo cítim. Prečo ma priťahujú muži? Napadá mi niekoľko odpovedí. Možno ma tým Boh uchránil od väčšieho zla (napríklad nešťastné manželstvo), alebo od vlastných hriechov (keby sa ma to netýkalo, možno by som mal voči homosexuálom predsudky alebo sa dopustil inej neprávosti voči nim). Možno ma tým len bližšie privinul k sebe. Keďže som slobodný a bývam sám, cítim väčšiu závislosť na Bohu. A možno ma tým Boh pripravuje pre nejakú službu. Ak by som v niečom väčšom pomohol homosexuálne cítiacim ľuďom, znamenalo by to pre mňa naozaj veľa.
Kedysi dávno, ešte ako dieťa, som počul príbeh o žene hlbokej viery. Táto žena si so sebou niesla ťažký kríž – bola pripútaná na invalidný vozík. Vďaka pomoci svojich blížnych sa dostala do Lúrd, kde bola zázračne uzdravená. Krátko po tomto uzdravení sa stretla s hriešnym konaním nejakých ľudí, ktorých ani nepoznala. Žena však voči tomu neostala ľahostajná. Hoci spomínaných ľudí nepoznala, záležalo jej na nich. Preto Bohu ponúkla, nech sa jej radšej vráti choroba, ktorú obetuje za týchto ľudí, ak ich vďaka tomu privedie ku spáse. Vtedy sa jej utrpenie vrátilo a do konca života ostala na invalidnom vozíku. Obetovala svoje pozemské šťastie za spásu cudzích ľudí. Či je tento príbeh pravdivý, to naozaj netuším. K niečomu ma však po niekoľkých rokoch inšpiroval. Raz som počul smutnú správu o tom, ako si mladý človek dobrovoľne vzal život kvôli problémom, ktoré súviseli aj s jeho homosexualitou. Bolo mi to veľmi ľúto. Ak by sa ľudia v jeho okolí správali rozumnejšie, možno by to nespravil. Vtedy mi napadlo, že okrem modlitby pre neho môžem urobiť ešte niečo. Ponúkol som vtedy Bohu, že ak chce, nech radšej nikdy moje homosexuálne cítenie neodníme - utrpenie s ním spojené obetujem za spásu tohto človeka.
Ako píšem na začiatku článku, nechcem propagovať homosexualitu, ako niečo dobré. Je to však reálna téma, ktorú nemôžeme ignorovať. Nemôžeme sa tváriť, že neexistuje. Je potrebné o nej pravdivo hovoriť. Možno sa mi podarilo (neúmyselne) vyvolať dojem, že homosexualita je niečo strašné. To nebolo mojim zámerom – skôr je to znakom toho, že nie som profi spisovateľ a nie vždy sa mi podarí textom vhodne vyjadriť myšlienku. Píšem len vo voľnom čase, pravdupovediac, ani ma to veľmi nebaví. Chcem však, aby sa o téme hovorilo aj inak, ako obvykle. Aby sa vedelo, že nie každý gay je automaticky „nositeľ dúhovej vlajky.“ Že existuje aj skupina mladých, normálnych, veselých kresťanov s homosexuálnymi sklonmi, ktorí sú verní učeniu cirkvi, majú pevné morálne zásady a túžbu kráčať za Ježišom. Že spolu môžeme tvoriť spoločenstvo a byť si navzájom oporou.
Určite sa nechcem stavať do roly martýra. Je pravda, že v minulosti to nebolo vždy ľahké, trvalo mi určitú dobu, kým sa mi podarilo spracovať informáciu, že som gay. Za tie roky som sa s tým však naučil žiť. Okrem toho, že ako kresťan pravdepodobne nikdy nezažijem partnerskú lásku a nebudem mať vlastnú rodinu, nie som takmer o nič ukrátený. Predsudky a nevhodné reči sa ma môžu dotknúť len o takej miery, do akej si ich sám pripustím. Väčšinou ich ignorujem. Môj život je skvelý, Boh ma veľa krát prekvapil svojou štedrosťou voči mne. A robí to stále. Sú dni, kedy si pripadám ako najšťastnejší človek na svete.
Na záver článku sa chcem prihovoriť tebe, milovaný čitateľ, ktorého sa homosexualita priamo týka: Buď silný! Hľadaj útechu v Pánovi. On ti najlepšie rozumie a nenechá ťa samého. V pravom čase ti dá to, čo potrebuješ. Aj keby si sa stretol s neporozumením u iných ľudí, prosím, buď zhovievavý. Nezatrpkni a odpúšťaj. Bez ohľadu na to, ako ti niekto ublížil, nikdy nedovoľ, aby tvoje srdce ovládla nenávisť – tou by si ublížil len sebe.
Autor: Peter (25)
Tento článok je voľným pokračovaním článku Zo života dvoch veriacich mužov s homosexuálnymi sklonmi, ktorý nájdete na tomto odkaze https://www.bezhranicna.sk/clanky/zo-zivota-dvoch-veriacich-muzov-s-homosexualnymi-sklonmi/
