Ide o spoločenský jav, ktorý je natoľko nielen ospravedlňovaný, ale aj oslavovaný, že vyjadriť akúkoľvek morálnu pochybnosť je považované za znak temného spiatočníctva.
Preto vyznieva zvláštne, že druhý fenomén, ktorý progresívne zmýšľajúci ľudia Chestertonovej doby horlivo presadzovali, v očiach širokej verejnosti úplne pohorel. Schválne, dokázali by sme dnes nájsť príčetného človeka, ktorý by bol ochotný verejne obhajovať eugeniku?
Eugenika tvrdila, že cieleným výberom silných jedincov a ich krížením sa dá vytvoriť silnejšia ľudská rasa. Fyzicky, mentálne či sociálne slabších jedincov je preto, podľa tejto teórie, potrebné odradiť od toho, aby mali deti.
Informácia, že na začiatku 20. storočia bolo módne obhajovať eugeniku, mnoho ľudí šokuje. Pri vyslovení daného slova sa nám pred očami väčšinou vybavia temné obrazy nacistických vízií, experimentov a vyhladzovania nepohodlných národov.
Chestertonovi sa nepáčilo, do akej podoby sa po širokom prijatí antikoncepcie dostal samotný milostný akt. Zatiaľ čo doteraz mal hlbší zmysel, ktorý presahoval jeho momentálne trvanie, teraz existuje len pre neho samého. Prejav lásky sa zmenil na prejav sebeckosti.
Nedokážeme si ani predstaviť, že myšlienka, ktorej zlo sa pred nami už odhalilo v plnej nahote, bola niekedy považovaná za jeden zo základných pilierov vízie svetlých zajtrajškov. No keď si prečítame napríklad niektoré z prác Margaret Sangerovej, ženy, ktorá stála pri zrode potratového priemyslu v USA, zistíme, že to bolo naozaj tak.
Chesterton dokázal už vo svojej dobe takmer prorocky pochopiť nebezpečenstvo, ktoré eugenika prinášala a neúnavne naňho poukazovať. Anglický mysliteľ ale poukazoval aj na iné myšlienky, ktoré považoval za vysoko nebezpečné. A „voľná láska“, zhmotnená v podobe antikoncepcie, bola medzi nimi.
„To, čo sa tak podivne nazýva ovládaním pôrodnosti, je v skutočnosti zabránením pôrodnosti, aby sme sa vyhli ovládaniu,“ písal typicky zamotaným spôsobom Chesterton v diele The Well and the Shallows.
V eseji Social Reform vs. Birth Control Chesterton zas napísal, že „normálnym a skutočným spôsobom ovládania pôrodnosti“ je sebaovládanie.
Prečo bol ale Chesterton tak silno proti tomuto novému trendu?
Najvhodnejšou odpoveďou je zrejme opätovné citovanie samotného veľkého Angličana.
„Kontrola pôrodnosti je pomenovanie pre rad rôznych prostriedkov, pomocou ktorých je možné uchmatnúť si rozkoš patriacu k prirodzenému procesu a zároveň násilne a neprirodzene zmariť samotný proces,“ tvrdil v už spomenutej eseji.
Chestertonovi sa nepáčilo, do akej podoby sa po širokom prijatí antikoncepcie dostal samotný milostný akt. Zatiaľ čo doteraz mal hlbší zmysel, ktorý presahoval jeho momentálne trvanie, teraz existuje len pre neho samého. Prejav lásky sa zmenil na prejav sebeckosti.
Svetonázor, podľa ktorého by sme si mali užívať prítomný okamih, Chesterton odsudzuje v diele Heretics, keď reaguje na „veľmi mocnú a veľmi pustú filozofiu Oscara Wilda, ktorou je náboženstvo carpe diem“.
Keď sex neprináša nič iné okrem seba samého, neprináša úplné naplnenie, je doslova bez života.
Carpe diem podľa Chestertona nie je svetonázorom šťastných ľudí, ale práve naopak, veľmi nešťastných ľudí. Hlása totiž chvíľkové potešenie bez čohokoľvek, čo by ho presahovalo.
Keď sex neprináša nič iné okrem seba samého, neprináša úplné naplnenie, je doslova bez života. V knihe o živote sv. Františka z Assisi Chesterton píše, že potešenie sa v momente, keď prestane byť sluhom, stane tyranom.
Spomínajúc na C. S. Lewisa, (ktorého dielu týkajúceho sa lásky som sa venoval v tomto texte), by sme mohli povedať, že sa čokoľvek, v momente, keď sa stane Bohom, stane démonom.
Ako ale pristupovať k našim bratom a sestrám, ktorí majú problémy s hriechmi v sexuálnej oblasti?
Chesterton to sám predviedol, keď komentoval život a filozofiu Oscara Wilda. O jeho živote povedal, že „bol kompletný“, pretože už v rámci neho zažil trest za svoje hriechy. Jeho neresti označil za „vysoko civilizované“ hriechy.
Zároveň ale Chesterton priznal, že nikdy nebol pokúšaný takým spôsobom, akým bol pokúšaný Wilde (ktorý bol homosexuál) a nie je veľkým úspechom vyhýbať sa hriechu, ku ktorému nás pokušenia nikdy netlačili.
Už veľký stredoveký mysliteľ Tomáš Akvinský písal, že láskou je to, keď niekomu želáme dobro.
To je dôvod, prečo by sme ku hriešnikom v tejto oblasti mali pristupovať s pochopením a citlivosťou – za predpokladu, že s našou sexualitou nemáme výrazné problémy, sa nikdy nedokážeme plne vcítiť do ich situácie.
Empatia ale nie je v protiklade s pravdou. Keď niečo je hriech, tak našim bratom a sestrám máme pomáhať vyhýbať sa mu. Už veľký stredoveký mysliteľ Tomáš Akvinský písal, že láskou je to, keď niekomu želáme dobro.
Ponechať niekoho v jeho hriechu je teda logickým krokom iba v prípade, že ho nemilujeme – opakom lásky totiž nie je nenávisť, ale nezáujem. Pravdivé napomínanie kráčajúce ruka v ruke s empatiou a citlivosťou je teda láskou par excellence.
