Častokrát sa stretávame so všeobecnými tvrdeniami nášho okolia, ktoré nielenže súdia, ale rovno nám dláždia cestu do biblickej beznádeje. Táto cesta spútava človeka nielen vo vnútri, ale aj navonok. Možno ste sa nakrátko zamysleli o akých tvrdeniach to asi hovorím. Často sú to rady našich najbližších, ktoré nám ponúkajú zdanlivú nádej, prísľub niečoho lepšieho, ale bez ohľadu na nás samých.
Ak si single alebo vo vzťahu, zrejme si sa už s týmito názormi stretol.
Možno počúvaš: Hľadaj si seberovnú/ seberovného, nie takúto/ takého...
Pri rozchode počuješ: Máš na lepšieho/ lepšiu... Keď si zasnúbený: Nežeň sa / nevydávaj, máš ešte čas...
Alebo neskôr, keď si chceš založiť rodinu: Keď sa vám narodí dieťa, prídete o slobodu, voľný čas...
Mnohokrát mávajú rady našich najbližších trpkú príchuť a vidina nádeje býva skrytá za urážkou. Z tých najtypickejších azda môžem spomenúť: Nežeň sa, ešte si mladý. Ženy sú ako električka jedna príde, druha odíde... alebo: Všetci muži sú rovnakí, ide im iba o to jedno...
Takéto a im podobné rady nemajú nič spoločné so životom v nádeji. So životom, ktorý nám ponúka Ježiš. Uzatvárajú nás do bludného kruhu, v ktorom nachádzame odsúdenie, pohŕdanie a beznádej. Rada v podobe súdu je skôr priepasťou, do ktorej sa zrútime, než reálnou pomocou. Svätý Pavol nám ponúka východisko: „Keby sme súdili sami seba, neboli by sme súdení.“ (1 Kor 11,31).
Mnohokrát mávajú rady našich najbližších trpkú príchuť a vidina nádeje býva skrytá za urážkou.
Boh pozná srdce každého jedného človeka. Boh nechce od nás o nič viac ako od milosrdného samaritána. Nechce od nás súdenie druhého, ale milosrdenstvo. Akokoľvek to znie tvrdo, súďme radšej sami seba. Boh ťa chce s láskou prijať, takého aký si. Chce od teba sebaprijatie a sebapoznanie.
Môže sa nám zdať, že je ťažké poznať sám seba. Človek býva náchylný k sebaklamu. Mnohokrát sa vidíme a hodnotíme tak, ako sa chceme vidieť. Zlepšujeme pohľad na seba a klamlivo zdôvodňujeme svoje konanie. Náš uhol pohľadu môže byť ohraničený a zahmlený. Máme tu však spôsob, ako vyjsť z tohto bludného kruhu. Boh nám ponúka pomocnú ruku v podobe Desatora. Pre niekoho býva príliš abstraktné, nekonkrétne. Preto si môžeme pomôcť jednoduchou pomôckou a to spytovaním svedomia v podobe tzv. “spovedného zrkadla“.
Nezabúdajme na perzskú múdrosť, ktorá podotýka, „Božie dvere sú nám stále otvorené“. Podobne ako milosrdný samaritán bol ochotný pomôcť bez ohľadu na okolnosti, tak aj na nás Boh vždy čaká s otvorenou náručou. Nesúdi naše konanie, ale čaká ako verný a trpezlivý priateľ.
Preto, ak sa najbližšie stretneme s všeobecnými výrokmi, tvrdeniami a radami našich najbližších na adresu našich vzťahov nezabúdajme, že nehovoria nič o ich pravdivosti alebo nepravdivosti. Musíme začať poznávaním samých seba, aby sme pravdivo spoznali aj otvorenosť Ježišovho náručia. Toto spoznávanie môžeme začať už dnes.
