Vieš, že je to zlé. Že je to skôr „vzťah“ ako vzťah. Že z kategórie „krásny sen“ to už dávnejšie prešlo do kategórie „nočná mora“. Že keby toto zažíval niekto tvoj známy, dával/a by si mu rozumy a rady, v ktorých by figurovalo slovo rozchod.
Ale že si to ty, s touto možnosťou otáľaš. Lebo to je iné. Komplikované. Tvoja polovička sa ešte zmení. A veľmi sa ľúbite. A iné podobné frázy, ktorými si chceme obhájiť, že jednou nohou sme ešte vo vzťahu, ale tou druhou by sme najradšej utekali preč.
Takže... Niečo k nim − tým našim obľúbeným sebaklamom. Možno drsnejšie, ale možno jedna takáto papierová facka zabráni mnohým ďalším od života.
Ľúbim ho/ju
OK. Ak ho (platí to aj pre mužov, budem to však odteraz písať z pozície ženy) ľúbiš, tak potom chceš pre neho to najlepšie, že? Lebo láska, ako povedal nejaký klasik, je priať tomu druhému dobro.
Čo je však dobré na tom, ak ho svojím postojom učíš, že sa takto môže správať bez následkov?
Čo je dobré na tom, že ho svojím postojom učíš, že sa k tebe môže správať ako k niekomu menejcennému; že ťa môže využívať; že ťa môže donekonečna obviňovať; že ti môže klamať a vodiť ťa za nos; že ťa môže mať ako jednu z mnohých? Pokojne si dosaď to svoje, čím ti trhá srdce.
Čo je dobré na tom, ak ho svojím postojom učíš, že sa takto môže správať bez následkov? Ak nie si len veľmi precitlivená osoba, ak jeho chyby (alebo si to pomenujme rovno hriechy) eviduje i tvoje/vaše okolie, ak ťa už pred ním viacerí varovali...
Tak potom mu daj jasne najavo, že takto sa správať nemôže. A stoj si za tým. A keď ťa má v paži, tak ho už, prosím, konečne nechaj. Nechaj ísť. Nechaj ho znášať dôsledky svojich činov. Lebo láska neznamená nechať sa zdeptať, zraňovať a ponižovať. Ďakuj Bohu, že ešte nie ste v manželstve, kde by si všetko to zlé skrátka musela prijať − teraz máš ešte možnosť riešiť svoju situáciu rozchodom. Ako často sa tvárime, že to je koniec sveta − ale veď v niektorých prípadoch je rozchod veľký dar!
A ešte k tej láske... Ľúbiš svoje budúce deti? Vieš si predstaviť, že tento človek by bol ich rodič? Nie keď sa zmení, dozreje... Zajtra. Alebo o mesiac. Alebo si fakt myslíš, že tvoj drahý prestane sledovať porno či profily všetkých spolužiačok len preto, že si ťa vzal? Že keď na teba zvyšuje hlas teraz, tak keď prídu deti (tie nevyspytateľné bytosti, ktoré ti dajú veľa radosti, ale vezmú ti veľa nervov) zázračne odíde jeho cholerická nátura?
Takže ak ho ľúbiš − OK. Ale ak on neľúbi Boha a jeho prikázania, tak ho radšej ľúb z diaľky. Pre tvoje, ale aj pre jeho dobro.
Ale moja láska ho možno zachráni
Tie pekné romantické predstavy, často živené aj scenármi filmov či seriálov, ktoré písal asi niekto spoluzávislý. Ty ho budeš veľmi, veľmi ľúbiť... A on raz zázračne precitne, bude ti vďačný a všetku tú lásku ti vráti. Nuž, možno aj také sa stáva... V jednom z tisíc prípadov.
Zachraňovať stratené ovečky prišiel už iný Spasiteľ. On to dokáže aj teraz. Možno k tomu pomôžu aj tvoje obety, modlitby... Ale celkom určite nie tvoja nezdravá závislosť, ktorú si ty možno vznešene nazývaš láska, ale psychológia by to nazvala skôr mesiášsky syndróm.
Páči sa mi rada jedného blogera, ktorú som si trošku transformovala: Ak pácha ľahké hriechy, oplatí sa ešte zabojovať. Ak pácha ťažké hriechy, radšej ho nechaj.
Explicitnejšie: ak mu sem-tam skončí v posteli nejaká „kamarátka“ alebo sa príliš náruživo zbližuje s dievčatami na diskotékach... Ak má problémy so závislosťou... Ak je chronický klamár... Ak ti robí jeden žiarlivostný výstup za druhým... Ak ťa vedome ponižuje, uráža, zosmiešňuje, nadáva ti... Ak radšej používa päste ako sebaovládanie...
Skrátka, ak je to ten typ chlapca, ktorého by si vyhovárala každej kamarátke, nebuď pyšná (JA ho zachránim, JA ho zmením, JA ho obrátim, bezo MŇA to nezvládne, JA som jeho posledná nádej...) a v pokore a dôvere ho prenechaj Bohu.
Zmení sa
Možno áno. Vlastne − celkom určite. Všetci sa predsa meníme. Žiaľ, nie všetci k lepšiemu. Alebo aj k dobrému, ale slimačím tempom. Možno sa to tomu tvojmu podarí na smrteľnej posteli, nie v blízkej dobe, ako si želáš. Počítaš aj s takou možnosťou? Že takýto žiarlivý/výbušný/ufrflaný/pasívny... bude ďalšie mesiace, roky?
Že namiesto krásneho „prepáč“ (najlepšie aj s kyticou ruží a slzami na krajíčku) si svoju chybu neprizná? Alebo prizná, ale vašej situácii to veľmi nepomôže? Ak ťa nebol o ruku schopný požiadať sedem rokov, hoci ho o to už ty sama pomaly prosíš na kolenách...
Ak ti robí výstup zakaždým, keď sa ti pozdraví niekto opačného pohlavia...
Ak má nároky, ktoré by vnútornou krásou splnila ledva Matka Tereza a tou vonkajšou možno ani Miss...
Ak ťa stále porovnáva so svojou bývalou...
Ak ťa má potrebu stále meniť a ty nechápeš, prečo ťa rovno nevymení...
Ak si mu už tisíckrát hovorila či naznačila, ako sa cítiš a čo by si chcela, a on si aj tak ide svoje...
Tak je asi načase priznať si, že tu sa to na zmenu veľmi nečrtá.
Teda, nie na zázračnú zmenu jeho povahy.
Skôr by to asi chcelo zmenu statusu.
A možno práve rozchod ho konečne zmobilizuje, aby so sebou niečo robil. Veď to poznáš − hodnotu toho, čo máme, spoznáme, až keď to stratíme.
A keď tvoju hodnotu nespozná ani potom... Ďakuj Bohu, že už s takým nie si vo vzťahu.
Nikoho iného si nenájdem
Konečne niečo z kategórie „nahlas to nechcem vysloviť, radšej ostanem pri verzii, ako veľmi ho ľúbim“. Mnohí sú tak nastavení − jeden zlý je viac ako žiaden. Že pre toho svojho frajera síce skoro každú noc plačeš do vankúša či kamarátke do telefónu, ale aspoň máš v okolí a na FB status zadaná. Tetky na teba nepozerajú v štýle „chúďatko moje, ty ostaneš stará dievka“ a babka ťa otravuje s otázkou „kedy sa vydáš“, či možno omnoho bolestnejšou „prečo nikoho nemáš“.
Nával toxických myšlienok, ktoré nás paralyzujú. Ktoré nám nahovárajú, že nie sme dar, ale poškodený tovar, ktorý môže byť rád, že sa ho niekto ujal.
Navyše, tie diablove pokušenia, ktoré sa v hlave púšťajú ako reklama − nech chceš prepnúť na hocijaký kanál, stále na ňu niekde natrafíš. Tie obavy, ktoré sú pre mnohých horšie ako nevhodný partner. Veď vieš... V tomto veku som sa už chcela vydať. Ak sa rozídeme, znova sa to oddiali. A čo ak už svadbu vôbec nestihnem? Alebo sa budem vydávať narýchlo a za niekoho, kto mi bude sympatický ešte menej, len aby som to stihla? Alebo čo ak ani nikto nový nepríde? Kto by ma už chcel? Starnem, mám za sebou všetky tie nevydarené vzťahy... Keď mi žiaden vzťah nevyšiel, niekde musí byť chyba. Niekde vo mne. Som neschopná, všetko kazím, som príliš tichá, som príliš hlučná, som príliš tučná, som príliš chudá, som škaredá, som taká, a nie som hentaká...
A je to.
Nával toxických myšlienok, ktoré nás paralyzujú. Ktoré nám nahovárajú, že nie sme dar, ale poškodený tovar, ktorý môže byť rád, že sa ho niekto ujal. Ale to nie je pravda!
Pravda je taká, že si Božia dcéra. Si žena, pre ktorú Boh zostúpil na zem; princezná, pre ktorú bol jej nebeský Kráľ schopný obetovať vlastný život. Si tá, ktorá Vládcovi stála za to, aby sa nechal mučiť, bičovať, zabiť.
Si Otcova dcéra obdarovaná mnohými talentami. Si Jeho radosť.
Si viac, ako sa cítiš, ako vyzeráš, či ako ťa vidia iní.
A možno by si tomu už dávno verila, ak by si svoje srdce nenechávala v rukách toho, kto si ho neváži.
Je to môj kríž
Priznávam − s týmto mi niektorí kresťania lezú na nervy. V snahe ospravedlniť si svoju neschopnosť spraviť správnu vec sú schopní hľadať si výhovorky aj na Golgote. Pri niektorých ľuďoch (často vrátane seba samej) mám pocit, že Boh im ponúka nejakú pomerne ľahko zvládnuteľnú verziu kríža, s ktorým im chce navyše aj pomôcť... Ale oni akoby mu vraveli: „Vieš čo, Pane, ja si na seba ešte naložím...“ A keď im Boh prekvapene vraví: „Ale veď tento vôbec nie je pre teba, nemusíš ho niesť“, sú schopní sa s ním takmer pohádať: „Ale áno, Bože, je môj, mýliš sa, ja ho chcem!“
Pozdravujem všetkých a všetky, ktorí si just vyberajú za partnerov ľudí, ktorí sa ani s prižmúrením oči nedajú označiť za Božích priateľov... Alebo nimi možno aj sú, ale je evidentné, že v danej partnerskej konštelácii to skrátka neklape. A potom sa ešte blahosklonne vyhovárajú na Boha, lebo „Božia vôľa“, „Božie riadenie“ a také tie iné reči, ktorých úprimnejšie znenie by bolo „CHCEM, aby to bola Božia vôľa“.
Ale tu je namieste pripomenúť: Žiaden dobrý otec − a Boh je najlepší Otec − by svoju dcéru nechcel dať vagabundovi. Žiaden. A dokonca ani s niekým, kto je síce dobrý chlapec, ale akosi sa vám spolu nedarí mať dobrý vzťah. Ak ti ten vzťah už skoro zničil psychiku, je možno načase v POKORE si priznať, že to tak je − a podľa toho sa zariadiť.
A ešte pár vecí, čo mám na srdci...
- Nick Vujicic (to je ten vtipný evanjelizátor bez rúk a nôh) dostal v čase randenia od nejakého známeho: Nestačí, že ty miluješ ju. Aj ona musí milovať teba.
- To, že sa rozídete, neznamená, že ste zlyhali. Neznamená to ani, že váš vzťah bol zlý alebo že ten druhý je zlý. Možno ste jednoducho dvaja skvelí ľudia, ktorí zistili, že sa k sebe skrátka nehodia.
- Všetko sa deje pre vás, nie vám.
- Rozchod často bolí. Aj dlho. Možno mesiace, možno roky. Aj keď ti vytrhnú zub alebo vyberú nádor, bolí to. Tá bolesť však neznamená, že rozchod bol zlý krok. Tá bolesť znamená, že tvoje srdce zažíva rekonvalescenciu. A to je fajn.
- Ďakuj. Apoštol nás vyzýva, že máme ďakovať za všetko. Ďakuj, že ste sa spoznali. Ďakuj, čo ste sa o sebe dozvedeli. Ďakuj za to, kam si sa posunula. Ďakuj za to, že ste si ešte viac neublížili. Ďakuj za to, že teraz máš jasnejšiu predstavu, akého partnera (ne)chceš. Ďakuj za toho, kto príde najbližšie.
- Keď som sa mu prvýkrát pozrela do očí, bola som Bohu schopná úprimne ďakovať za každú stratu, odmietnutie, rozchod. Keby neboli, nebola by som single − a nikdy by som ho nespoznala. Pri ňom sa mi potvrdilo to, čo som predtým vedela teoreticky − až Ho raz stretnem, budem vďačná za to, že nie som s tými, čo neboli On. Skrátka − možno aj u teba raz príde Niekto, pri kom budeš Bohu ďakovať, že nie si s tým, kto bol len slabý odvar z neho. Prečo teda Bohu neďakovať už teraz?
