Nepokoj, hnev, zatrpknutosť a horkosť v duši- sprievodné príznaky neodpustenia. Ak sa neliečia, dochádza k poslednému štádiu - nenávisti. Ak si myslíš, že to uškodí tvojmu ,,škodcovi,, tak si na omyle. Jediný zranený, budeš len ty.
Neodpustením sa pripravuješ o pokoj a radosť. Pripravuješ sa o svoju vnútornú slobodu. Nenávisť z teba spraví otroka vo vlastnom vnútri a bude ťa rozožierať po kúskoch. Veď už zranenie z toho, keď nám bolo akýmsi spôsobom ublížené, je dostatočným väzením.
Neodpustením sa pripravuješ o pokoj a radosť.
Spomeň si, koľkokrát si sa dostal do situácie, kedy si urobil chybný krok. Kedy si povedal alebo urobil čo si nemal alebo nebolo správne. Koľkokrát si zranil ty? Človek nechodí s horúcou hlavou večne. Po čase sa zastaví a zisťuje, vidí následky svojich vín, chýb a prešľapov. Cíti vinu a ľutuje. Tí, nazvime ich správňaci, o tvoje odpustenie zabojujú. Prosia oň. Ľutujú. Takým sa naše odpustenie v drvivej väčšine aj dostane a v ich životoch nastane pokoj. Ale ten pokoj je obojstranný. Akási zvláštna úľava. Ten povestný pád kameňa z hrude. Ale je tú aj druha skupina ,,vinníkov,,. Tí o odpustenie neprosia, lebo ich hrdosť je to, čo im v tom bráni. Neprosia oň, ale túžia po ňom. Či už to hoc len sami v sebe priznajú alebo nie, každý túži po odpustení a pokoji. Podľa správnosti, aby si mohol niečo dať, musí o to niekto požiadať. Ako v prvom prípade. Ale tu ide o ,,súrny prípad,, kedy nemôžeš čakať na prosby a kedy sa nemôžeš spoľahnúť na to, že to budeš mať ľahké. Vnímam to ako minimálnu námahu, alebo takmer žiadnu, ak odpúšťame len keď nás o odpustenie prosia. Skús povedať nie. Budeš za najväčšieho netvora. Hrdina si, keď aj napriek bolesti a zraneniu...aj napriek tomu, že o tvoje odpustenie daná osoba nestojí či nejaví záujem...aj keď oň neprosí, odpustíš. A nahlas. Nech to je počuť. Nech to počuje ten, komu to je určené. Povie ti: kašlem na to? Aj keby, tak pokoj, ktorý z odpustenia vychádza, sa vráti k tebe. Nič nestratíš, len získaš. Povedať ti môže čokoľvek. Môže zostať v šoku a v prekvapení. Môže povedať len jediné ďakujem. Ale práve v tejto chvíli, si tomuto človeku rozsekol putá. Oslobodil si ho z väzenia jeho viny. A oslobodil si i seba.
V čom je tvoj hnev menší od jeho viny? Myslíš, že si lepším človekom ako ten, ktorý ti ublížil, lebo ty si ten, čo je v práve? Keď ti niekto ublížil...či dlhodobo ubližuje...ty si ten, ktorý je zraniteľný a slabý. Keď to celé skončí, on sa stiahne ale u teba nastáva hnev, trpkosť a neodpustenie. A v tejto chvíli si ty ten silný, hrdý a odvážny..odhodlaný pomstiť krivdu.
A tvoj škodca ten slabý. Len sa prehodili karty. Preto tvoj hnev nemá o nič menšiu vinu ako samotná vina toho, ktorý Ti ublížil. Možno si povieš: ,,Tebe sa to dievča ľahko povie, ale som si istý, že tebe to v skutočnosti tak ľahko nejde, ako o tom píšeš" . Ak si to myslíš...tak máš pravdu! Dlho som s odpustením, tým hlbokým mala problém. A keď nastane niečo podobné aj teraz, mám čo robiť aby som vyhrala boj sama so sebou, svojou zaťatosťou a pýchou, ktorá mi tak často bráni darovať pokoj i samej sebe, nie to ešte druhému. Ale pochopila som jedno. Verím v Boha. A keď si vezmem celú škálu situácii v mojom živote, v ktorých som zlyhala. Keď sa pozriem späť a vidím svoje chyby a veci, ktoré by som dnes urobila, ale že úplne inak...Keď si spomeniem koľkokrát som pred Bohom zlyhala a vo dne v noci som sa stále vracala k tým istým hriechom a prešľapom...ak si spomeniem, že za tieto moje viny, nevinný muž trpel na kríži a v týchto mukách mi ich bez váhania odpustil...vtedy viem a pochopím, že moja povinnosť odpustiť je ničím oproti jeho odpusteniu. Vtedy viem, že moja pýcha musí ísť bokom...hoc i možno frflem a viac by ma v istých momentoch tešilo vyrovnanie oko za oko. Získavame len keď dávame.
Neboj sa odpustenia. Neboj sa odpustiť, aj keď o tvoje odpustenie nik neprosí. Neboj sa poslať do kelu vlastnú tvrdohlavosť a trpkosť. Neboj sa. Pretože svojim odpustením dáš človeku viac ako len pokoj a dobrý pocit. Dáš mu nádej. A ver mi, za tú nádej to stojí...
Autor: Hela
