Sexualita je niečo výbušné. Niečo, čo mnohí, ak nie všetci, nemáme naplno pod kontrolou. To nás straší. A šieste prikázanie nás straší tiež. Preto sme začali všetko, čo má čo i len najmenšiu súvislosť so sexualitou, podozrievať. Telo tak automaticky spájame so sexualitou a sexualitu s hriechom. Ba dokonca akoby s tým najväčším. Jednoducho sme si povedali, že ak nám sexualita spôsobuje toľko problémov, zlá je samotná sexualita. Tento postoj je výsledkom historického vývinu.
Z histórie sme totiž zdedili veľmi negatívny prístup k ľudskému telu a sexualite. Platón považoval telo za väzenie duše. Neskôr, v prvých storočiach po Kristovi, sa sformoval myšlienkový prúd zvaný manicheizmus. Manicheizmus proti sebe radikálne stavia duchovné proti hmotnému, a teda aj telo proti duši. Telo je apriori označené ako hriešne. A preto sa stalo postrachom a zdrojom zla. Je zdrojom nezriadenej žiadostivosti, a preto je zlé. Sex a všetko s ním spojené bol pre manichejcov najväčší hriech. Spásou pre manichejca je úplné odpútanie sa od hmoty, ktorá je celá považovaná za zlú, a to vrátane tela a jeho krásy. Nepripomína vám to niečo? Nepočujeme podobné myšlienky aj v našej dobe? Do "dokonalosti" to dotiahol Origenes, ktorý sa radšej dal rovno vykastrovať. Bola to prvá veľká heréza, ktorú však možno bežne badať aj dnes.
Neskôr, v 16. storočí, René Descartes vyslovil známu vetu "Myslím, teda som" a vznikol racionalizmus. V tomto myšlienkovom prúde je dôležitý len rozum. Človek je zredukovaný iba na myslenie. Telo nehrá nijakú podstatnú úlohu, je len strojom, ktorý rozumu slúži. City a emócie sú nepodstatné. Manželstvo je vnímané iba cez jeho sociálnu funkciu. Romantika, vášeň, či erotika v ňom nemali miesto. Sex alebo milovanie slúžilo len na plodenie detí. Malo byť bez vášne - len si poslušne splniť svoju "manželskú povinnosť". Telo bolo považované za niečo veľmi zlé a na pozadí racionalizmu vznikol puritanizmus. Ľudia sa začali dôsledne zahaľovať od špičiek na nohách až po krk a odmietať nahotu ako vždy hriešnu.
Toľko historické okienko. Poďme k súčasnosti.
Mnohé tieto myšlienky sú živé aj dnes. Origenes chcel byť pod vplyvom týchto myšlienok tak čistý, že sa radšej zmrzačil. Takéto odmietnutie sexuality však bolo napokon aj vtedy zo strany Cirkvi odsúdené. Zatiaľ čo mnohí cirkevní otcovia boli vyhlásení za svätých, Origenes nám za nasledovania hodný príklad daný nebol. A žiaľ, takýchto "Origenov" žije aj dnes mnoho.
Kým sa všetky tieto dodnes živé bludy predbiehajú v tom, kto telo a sexualitu čo najviac zatratí, sv. Ján Pavol II. ich všetky odsudzuje. Vo svojich katechézach o tele, známych ako Teológia tela, uvádza, že telo a sexualita nie sú nijakou “anti-hodnotou” ale naopak, vždy sú “hodnotou nedostatočne oceňovanou”. Telo bolo stvorené ako veľmi dobré. Hovorí o tom, že sexualita je anológiou Božej lásky, že je v jadre našej podstaty. Že telo zjavuje Božiu lásku. Všetky spomínané manichejské bludy rozhodne odsudzuje ako nekresťanské.
Sexualita nás volá k láske. K tomu, aby sme sa s niekým láskyplne zjednotili do jedného tela - analogicky ako sa zjednocujú Božské osoby.
Origenes si myslel, že sa zbavil niečoho zlého. V skutočnosti však od seba odrezal Boží zámer a Božie dobro. Myslel si, že sa zbaví iba nejakého toxického vredu. Avšak spolu s ním odpadol kus jeho srdca.
Ako ďalej uvádza Ján Pavol II, sexuálne túžby v nás sú odpoveďou na volanie k Najvyššej Láske. Sú stvorené Bohom ako dobré. O čom teda hovoril Kristus, keď povedal, že každý, kto sa žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou cudzoloží vo svojom srdci? K tomu dôjde vtedy, ak sexuálna túžba prejde do nazerania na človeka ako na predmet, na ktorom sa len uspokojím a odídem - zneužijem ho. Nie každá túžba však znamená aj takéto spredmetnenie. Sám Ján Pavol II. tvrdí, že k tomu nemusí vôbec dôjsť ani pri pohľade na nahého človeka.
Všetci tí vystresovaní vynucovači dlhých sukní a odmietači tela sa však snažia eliminovať úplne všetky sexuálne túžby. Lebo vraj všetky smerujú k zneužitiu. A čuduj sa svete, oni idú ešte ďalej. Nechceli by sebe aj druhým len amputovať celú sexualitu alebo jej časti, oni by dokonca chceli ľuďom aj sebe rovno vyklovať aj oči. Z Kristovho „Nepozeraj sa žiadostivo," urobili „Nepozeraj sa vôbec". Desia sa každého pohľadu na opačné pohlavie. Myslia si, že sexualita a túžby s ňou spojené sú nejakou prekážkou k svätosti. Akoby ľudia pred prvotným hriechom boli tiež asexuáli. Keď videl Adam nahú Evu, radostne zvolal od úžasu a začal básniť. Aj ľudia pred prvým pádom mali sexuálne túžby a zakúšali sexualitu. Ktovie, či nie ešte omnoho intenzívnejšie ako my dnes.
Znamená to teda, že katolícka etika upadá? Že zrazu má byť všetko povolené? Že intimitu si netreba vôbec chrániť? Že čistota, skromnosť či cudnosť sú už pasé? Vôbec nie. Morálka sa nemení. Ani na katolíckom učení sa nemení nič. Mení sa len naše vnútorné nastavenie voči tejto etike a ozrejmujú sa niektoré jej aspekty. Hriech však ostáva hriechom. Snahou Jána Pavla II. bolo očistiť naše vnímanie tela od všetkých tých stáročných nánosov, nie prepisovať Božie prikázania. Ako reagovať na telo a človeka s láskou? Chlípnik bude v tele a v človeku vidieť vždy iba príležitosť. Telo bude pre neho iba predmet na použitie. Lenže, ako ukazuje Ján Pavol II., k neláske vedie aj puritanizmus.
Chlípnik bude v tele druhého človeka vidieť vždy iba príležitosť na zneužitie. Puritán zas nie je ochotný prijať druhých aj seba so všetkým, čo k človeku patrí. Obaja tým vytvárajú medzi sebou a druhými priepasť, čo vedie k neláske.
Dnes môžeme vidieť, že niektoré celebrity nemajú problém zneužiť svoje telo na biznisové účely. V spoločnosti máme závislosti na pornografii. To je veľmi zlé. Lenže my sme si z tela urobili úhlavného nepriateľa. A to je tiež veľmi zlé. My muži nemáme nijaké právo vidieť ženy ako predmety na uspokojenie. A nemáme ani právo viniť ich z našich zlyhaní. Musíme sa pozerať na ženy Božími očami. Nevidieť len ich sexualitu, ale celého vzácneho človeka so všetkým, čo k nemu patrí. Pokiaľ nedôjde k spredmetneniu daného človeka, vtedy aj pohľad, ktorý nie je čisto asexuálny, ostáva čistý. Telo nie je pokušením, ale pozvánkou k veľkolepej láske. Na to musíme taktiež pamätať.
Ženy sa preto nemusia toľko zdráhať toto Božie pozvanie k láske do sveta vysielať. Na čo by inak telo existovalo? Bolo stvorené omylom, alebo bolo stvorené ako dobré? Prečo ho donekonečna iba popierať? Nemá zmysel zakazovať ženám byť vhodným spôsobom, vkusne a umne príťažlivé a krásne. Treba si len dať pozor, aby telesná príťažlivosť nebola tým jediným, čím sa ako ženy prezentujete. Ak to urobíte správne, chlípne myšlienky muža sú jeho problém, nie váš.
Nesmieme si pliesť ozajstnú čistotu s prudérnosťou. Problém hľadajme tam, kde je a síce v srdci a nie v tele. Takto sa vyhneme obom omylom - chlípnosti aj puritanizmu a budeme stúpencami a reprezentantmi originálneho pôvodného Božieho zámeru.
