Ideológia prináša istý zúžený pohľad na realitu a následne ho prehlasuje za normatívny, absolútny a záväzný pre všetkých. Uzurpuje si právo interpretovať celý svet podľa tohto vlastného pohľadu. Tým pádom sa zmocňuje aj práva definovať človeka. Napríklad marxizmus podriaďuje všetko boju za oslobodenie človeka od všetkého útlaku spoločnosti, fašizmus boju za znovuzrodenie národa, ktorý je v úpadku a údajne čelí smrteľnému nebezpečenstvu.
Ideológia tvorí svojho vlastného nového človeka. Nemá pokoru pred tajomstvom, nechce postupne s pokorou objavovať Boží pohľad na svet. Naopak. Je uzatvorená, neochotná diskutovať. Prehlasuje, že všetko už dokonale pozná. Ideológie tak intenzívne útočia na ľudskú identitu. A s identitou človeka sa úzko spája aj oblasť vzťahov a sexuality. A práve to je dôvodom, prečo sú medzi ideológiami tieto záležitosti často jablkami sváru, a prečo sa nimi ideológie často zaoberajú.
Ideológie nás ohrozujú, ohrozujú našu identitu, naše vzťahy, rodiny aj našich partnerov. Špeciálnym spôsobom ohrozujú aj mysle a životy veriacich – tu chcem práve venovať pozornosť. Avšak úmyslom tohto článku nie je niekoho karhať, ale skôr konať pokánie.
Ideológovia naliehavo volajú do boja. Hlučne sa konfrontujú s okolím a intenzívne sa vyhraňujú. Snažia sa ostatných prekričať. Čo chýba na argumentoch a logike, nahrádzajú naliehavým krikom. Preto sa ich posolstvá rýchlo dostávajú aj k nám. Zaoberajú sa nimi, alebo im rovno podliehajú aj mnohí politici, média či iné vplyvné osoby a inštitúcie. Preto možno počuť v spoločnosti, v súvislosti s našou témou, toľko odlišných, protichodných a povrchných názorov.
Dnes sú mnohé ideológie svetské. Často, podriadzujúc všetko boju za oslobodenie človeka od všetkých stereotypov, hlásajú voľnú lásku, relativizujú hodnotu manželstva a presadzujú ďalšie a ďalšie uvoľňovanie vzťahovej a sexuálnej morálky. Tieto hlasy možno počuť snáď za každým rohom. Avšak myšlienkové prúdy s prvkami ideológie sa nevyskytujú len mimo kresťanského prostredia. Pravdou je opak.
Ľahko im dnes podliehame aj my
Ba čo viac, robíme ich pre niektorých vábivejšími, pretože ich podsúvame pod maskou zbožnosti, s Bibliou v ruke, ba dokonca aj s krížom alebo ružencom. Tvoríme vlka v ovčom rúchu. Vtedy dopúšťame, aby kresťanskej náuke vládol práve ten jediný zužujúci pohľad na svet. To sa deje, keď celú našu vieru redukujeme len na niektoré vybrané aspekty tak, aby zodpovedala danej centrálnej myšlienke. Ostatné aspekty proste odsunieme do úzadia alebo ich rovno ignorujeme. Takáto ideologizácia môže nastať dvoma spôsobmi.
Prvý vzniká, keď podľahneme svetskej ideológií. Vtedy v snahe vieru očistiť, v skutočnosti vieru krivíme podľa niekoho vôle. Tak vznikajú rôzne náboženské verzie svetských ideológií, ktoré v podstate hlásajú to isté, čo tie svetské. Dnes sa často prejavujú prílišnou liberalizáciou a riedením učenia. Chceli by sme si to uľahčiť. A preto nás to láka. O týchto nebezpečenstvách už toho Cirkev povedala veľa. Sú pomerne známe. Veľa toho bolo napísané aj na tejto stránke.
Únik pred problémami dnešného sveta preto hľadáme v nostalgii, v spomienkach na skvelý svet, ktorý sme stratili.
Na mysle veriacich striehne ešte aj iné, menej nápadné, avšak taktiež veľké nebezpečenstvo. V Cirkvi sa snažíme reagovať na myšlienky prichádzajúce z vyššie popísaných prúdov. Páčil by sa nám svet bez všetkých tých revolučných zmien. To nás mobilizuje. Tento svet by sme chceli nastoliť. Žijeme v dobe, ktorá má samozrejme svoje problémy, ktoré poznáme a sme nimi zaťažení. A zároveň sme v pokušení podľahnúť spomienkovému optimizmu. Je prítomné presvedčenie, že v histórií nájdeme éru, ktorá bola oveľa lepšou, a v ktorej ľudia žili podľa Božích prikázaní. Únik pred problémami dnešného sveta, preto hľadáme v nostalgii, v spomienkach na skvelý svet, ktorý sme stratili. Tento svet je pre nás akýsi bezpečný prístav. Snívame po akomsi reštarte, ktorý všetko vyrieši.
Toto znepokojenie a snenie má svoju odvrátenú stránku. Pri pohľade na revolučné zmeny vo vzťahovej a sexuálnej oblasti máme tendenciu zameriavať niekedy aj takmer celú svoju pozornosť práve na boj proti nim. Pritom však zanedbávame iné závažné problémy Cirkvi aj sveta. Naše upriamenie na toto zlo môže prejsť, a žiaľ aj prechádza, do spomínanej ideologizácie našej viery.
Z čistoty si robíme akúsi super najvyššiu kresťanskú hodnotu
Ako už bolo popísané vyššie, kresťanskú vierouku možno zredukovať na niekoľko vybraných aspektov, pričom ostatné ustúpia do úzadia. A tak vznikne nová ideológia. V tomto prípade sa centrálnou myšlienkou, tým zúženým zjednodušujúcim pohľadom na svet, stane pôvodne dobrá a dôležitá izolovaná kresťanská hodnota, avšak odtrhnutá od všetkých ostatných. Z tejto hodnoty si vytvoríme univerzálne meradlo, filter cez ktorý je všetko posudzované. Následnou aplikáciou tohto meradla otvárame v mysliach ľudí priestor pre čiernobiele videnie sveta - delenie ľudí na my a tí druhí, dobrí a zlí. Tak otvárame priestor pre odsudzovanie, odcudzenie, povyšovanie sa a niekedy až pre nenávisť voči tým "iným a druhým", ale aj voči sebe samému. Kto žije sexualitu tak ako my, je v poriadku, kto nie, ten je okamžite odsúdený a menejcenný. A to všetko so zbožnou tvárou, v mene Boha.
Pod náporom ideologizácie si z čistoty robíme akúsi super najvyššiu kresťanskú hodnotu a zo sexuálnych hriechov hriechy vrchovate najťažšie.
Zoči voči revolučným zmenám sme sa začali uzatvárať do kamenných hradov, z ktorých sa pozeráme na svet zhora a začali sme súdiť. Pod náporom ideologizácie si z čistoty robíme akúsi super najvyššiu kresťanskú hodnotu a zo sexuálnych hriechov hriechy vrchovate najťažšie. Hriechy, za ktoré Boh strieľa po ľuďoch blesky. Hriechy, ktoré, keď odstránime, takmer všetky problémy sveta zmiznú. Obrovské zlo, ktoré akoby ľudí, ktorí nezapadajú do našich predpísaných škatuliek diskvalifikuje. Tí sa stávajú outsidermi, malovernými kresťanmi, či ľuďmi druhotnej kategórie, alebo rovno vyvrheľmi. Prestali sme riešiť naše životy, riešime len životy druhých. Ako vidíme, jedná sa o typickú ideologizáciu viery. Jedna hodnota sa tu stáva určujúcou a mnoho iného v našej viere sa jej musí podriadiť.
Uverili sme, že keď dvaja budú zachovávať čistotu, zaručí to idylický vzťah a manželstvo
V záplave nostalgie máme tendenciu hľadať vzor v manželstvách starých desiatky, či stovky rokov, ktoré si niesli toľko vážnych chýb a problémov, že by o tom bolo možné napísať celú knižnicu. Uveďme napríklad schvaľovanie nevery u mužov, vynútené sobáše, chladnú až toxickú atmosféru, či domáce násilie. Spomenul som si na vtip, ktorý predniesla jedna babička. Vraj by sa páni farári mali ženiť, aby spoznali, čo je to peklo.
Naše strohé, avšak veľmi prísne poučky, pravidlá a presné návody môžu niekomu pomôcť, ale mnohým uškodiť.
Tieto manželstvá sa síce nerozvádzali, ale často len preto, že sa to báli urobiť alebo preto, že to neumožňovala ekonomická situácia. Lenže my vidíme to, že nemali antikoncepciu. A asi páchali ľudia menej sexuálnych hriechov. A nám akoby toto stačilo. My chceme jednoduchý svet. Uverili sme napríklad aj tomu, že keď sa dvaja ľudia budú modliť, chodiť do kostola a hlavne zachovajú si čistotu, zaručí to krásny idylický vzťah a idylické manželstvo. Žiaľ, mnohí dnes svedčia o opaku.
Návody ako a s kým chodiť, aké pravidlá pri tom dodržiavať, ako sa obliekať...
Pod náporom ideologizácie sme vytvorili rozličné, niekedy až komické návody, rozšírili rozhodné postoje ako máme žiť čisto, lebo to je predsa to suverénne najdôležitejšie. Nostalgicky hľadíme do skreslene a slniečkovo vnímanej minulosti, v ktorej hľadáme spásu. Naše strohé, avšak veľmi prísne poučky, pravidlá a presné návody môžu niekomu pomôcť, ale mnohým uškodiť. My ich však posúvame ako liek na skoro všetky problémy.
Evanjelium je ťažké. A my akoby sme ho nedokázali stráviť celé, preto chceme jednoduché, nevyspelé, avšak pre niekoho pohodlné poučky a pravidlá.
Napríklad návody ako, a s kým chodiť, aké konkrétne pravidlá pritom dodržiavať, ako sa obliekať, hoci tieto pravidlá a návody sú niekedy skôr výplodom našej ideológie, než kresťanskou náukou. Dokonca sme schopní prehlásiť aj obliekanie v 19. storočí za oficiálnu náuku Cirkvi.
V snahe mať všetko jednoduché zabúdame, že Cirkevná náuka pramení z Božích tajomstiev, nie je jednoduchá a nie je možné ju vždy nasilu natlačiť do strohých poučiek a pravidiel. Je komplexná. Naviac každý človek je originálny a každého cesta je originálna. To nechceme prijať, preto sme si radšej vyprodukovali manipulácie, niekedy sa namiesto našej náuky opierame skôr o rôzne pochybné zjavenia či ich povrchný výklad alebo o názory jednotlivcov rešpektovaných len úzkou skupinou ľudí. Evanjelium je ťažké. A my akoby sme ho nedokázali stráviť celé, preto chceme jednoduché, nevyspelé, avšak pre niekoho pohodlné poučky a pravidlá. Ale veľké zjednodušenia bývajú často lživé.
Nielenže kladieme mnohé katolícke hodnoty na oltár, niektorým vopred vybraným, následne si dokonca aj tieto pôvodne dobré, dôležité a nezrušiteľné hodnoty svojím zjednodušovaním deformujeme a robíme ich niekedy až neznesiteľnými.
Každé zaváhanie sa okamžite veľmi prísne trestá
Stáva sa, že už ani nedokážeme odlíšiť nekontrolovateľný, neškodný prejav sexuálneho pudu, ktorý bol do nás vložený a kladieme ho rovno na úroveň smilstva.
Z cudnosti, ktorá mala pôvodne slúžiť ochrane osoby, robíme akúsi “vlajkovú loď autentického kresťanstva”. Niekedy sa dokonca hlása, že takmer všetky problémy sveta spôsobilo “nemravné obliekanie žien”.
Katolícka náuka nerovná sa starý barokový obyčaj. Nepovoláva nás k tomu, aby sme boli vždy konzervatívni, ale katolícki.
Z čistoty robíme akúsi jedinú super megahodnotu, od ktorej závisí úroveň Cirkvi aj spoločnosti. Zabúdame, že človek by mal do takejto mravnej dokonalosti postupne dorastať, nemôže ju nadobudnúť ihneď. Tu sa však každé zaváhanie okamžite veľmi prísne trestá. Či sa tam lúpi, klame, podvádza, koľko ľudí je tam pyšných, koľko je tam obžercov, lenivcov, koľko je tam závisti, lakomstva, a iných smrteľných hriechov, zrazu nie je podstatné.
Všetko staré je dobré, lebo je to staré
Pod náporom revolučných zmien chceme brániť všetko staré. Niekedy už ani nepremýšľame nad tým, čo vlastne bránime. Sme ochotní brániť hoci čo, len preto, že je to staršie. Bazírujeme na hociktorých starých tradíciách, aj napriek tomu, že sa niekedy jednoznačne ukážu ako chybné, škodlivé a našej viere protirečivé.
A pri tomto zahľadení do tradície zabúdame na novú, originálnu a neopakovateľnú prítomnosť, ktorú práve žijeme. My akoby sme radšej žili v minulosti. Katolícka náuka nerovná sa starý barokový obyčaj. Katolícka náuka nás nepovoláva k tomu, aby sme boli vždy konzervatívni, ale katolícki. A to je veľký rozdiel. Niektoré situácie umožňujú, alebo si priam vyžadujú pokrokovejšie riešenie. Odmietame naše tradície konfrontovať s našou vlastnou vierou a hlbšie ju spoznávať. Pritom niekedy sa stáva, že niektoré zaužívané tradície zavrhuje už len obyčajný katechizmus.
Atmosféra strachu, podozrievania, lži a hriechy proti 6. prikázaniu
Takto si vytvárame v našich životoch, vzťahoch a rodinách atmosféru podozrievania, strachu a aj lži. Atmosféru, ktorá môže miesto budovania ničiť. Staviame si vzdušné zámky. Zužujeme si duchovný boj na boj v intímnej oblasti. Niekedy úporne bojujeme proti tomu, aby sme nespáchali jeden ťažký hriech v sexuálnej oblasti, zabúdajúc pritom, že Božích prikázaní je 10 a že smrteľných hriechov je 7, nie len 1. Možno zameraní na tento boj spáchame 10 iných smrteľných hriechov a ani si to nevšimneme. A možno ich spácha náš partner. A keď zlyháme aj v tomto boji, budeme ich mať 11.
Hriechy proti 6. prikázaniu oficiálna katolícka náuka nedefinuje ako nejaké super hriechy najvyššej závažnosti. Existujú legitímne hlasy, ktoré tvrdia, že by si zaslúžili nejakú špeciálnu kategóriu. Avšak netreba pritom zabudnúť ani na to, že oficiálna náuka Cirkvi menuje aj mnohé iné ťažké hriechy, ako napr. neúčasť na sv. omši v nedeľu a v prikázaný sviatok bez vážneho dôvodu, krivá prísaha a mnohé iné pod rovnakým pojmom.
Hriechy proti 6. prikázaniu oficiálna katolícka náuka nedefinuje ako nejaké super hriechy najvyššej závažnosti.
Táto ideologizácia nám podsúva lož, ktorá nás môže paralyzovať a náš vznešený duchovný boj sa môže zacykliť a ustrnúť. Sme vystresovaní, žijeme v atmosfére strachu, podozrievania, lži a sebaodmietania. Objavujú sa škrupule a niekedy až sebanenávisť. Pretože sme uverili tomu, že tí hriešnici, ktorí tieto, vraj najdôležitejšie požiadavky, nespĺňajú, nie sú až tak hodní Božej milosti, dokonca podľa niektorých akoby neboli hodní lásky všeobecne.
Ako môže dopadnúť to, ak sa všetko podriadi iba boju o čistotu?
Keď sa niekto ocitne na tej čiernej listine, potom mu podsúvame pocit, že je odpad na úplnom dne. Točí sa dookola iba okolo tohto svojho hriechu, teda iba okolo seba a začína prehliadať mnohé veci naokolo. Vracia sa k nemu, necháva sa ním spútať a brzdiť. Ostáva stáť na mieste, stáva sa tak slepým. Ale naša viera nie je len o hriechu. Je o Bohu. Ježiš hovorí, že “Neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva”.
Nechcem útočiť na boj o čistotu, či už osamote alebo spolu vo vzťahu. Jej nezastupiteľné miesto jej neodnímam. Nechcem nič škrtať. Chcem len poukázať na redukovanie našej vierouky.
Ako môže dopadnúť to, ak sa všetko podriadi iba boju o čistotu? Čo keď sa príliš iba zápasí o čistotu a ostatné sa zanedbáva? Samozrejme, keď mám niekoho rád, nechcem aby zhrešil. Ale sme krehkí, môžeme zlyhať. Ako to ale dopadne, keď niekto zlyhá? Keď verí, že čistota je hodnota prekrývajúca ostatné? My mu ponúkame len poučky o obrovských pokladoch a daroch, ktoré práve všetky nenávratne a trestuhodne premárnil. Vzniká tak atmosféra depresie, hystérie, dramatizácie, odcudzenia a obviňovania. Čo s takým vzťahom? Možno aj láskyplným, pekným a vzácnym? Zrazu už je zničený?
Pritom jediné, čo treba v takejto situácii robiť je nepanikáriť, urobiť pokánie, zostať pokojným, byť optimistický, odpustiť aj sebe samému, prijať seba samého, znovu vstať a ísť ďalej. Nie je koniec sveta.
Takýmto ľuďom podsúvame, že sa stali akýmisi zabahnenými, skrachovanými, stigmatizovanými outsidermi. Spôsobujeme v nich pocit akejsi špiny, obrovskej hanby a odporu voči sebe samému. Niektorí si v tomto stave povedia, že to nemá zmysel a možno sa aj rozídu s vierou alebo to urobí ich partner. Možno sa rozpadne jeho vzťah. Pritom jediné, čo treba v takejto situácii robiť je nepanikáriť, urobiť pokánie, zostať pokojným, byť optimistický, odpustiť aj sebe samému, prijať seba samého, znovu vstať a ísť ďalej. Nie je koniec sveta.
Niektorí mladí si tak nesú strach zo sexuality do manželstva
Samozrejme vzniká aj fanklub, ktorý svedčí o dobrách tohto zmýšľania. Ale ako sa vám pozdáva človek, ktorý vrhá všetok svoj potenciál na boj o čistotu a ostatné zanedbáva? Napísané je “bol som hladný a dali ste mi najesť…” a nie “nikdy ste nezosmilnili”.
My sme sexualitu stigmatizovali, robíme z nej strašiaka. Niektorí mladí veriaci si nesú tento strach aj po vstupe do manželstva a ich intímny život je tým navždy poznačený. Musíme sa naučiť vzdorovať týmto bludom, ktoré sa na nás valia. Dotýkajú sa totižto aj nás samotných, útočia priamo na naše vnútra a našich milovaných.
Základom je neveriť všetkému, čo sa tvári ako kresťanské.
To je možné docieliť dôsledným overovaním zdrojov, z ktorých čerpáme a vlastnou intelektuálnou a duchovnou formáciou. Je potrebné vzdelávať sa v našej viere, snažiť sa spoznávať ju stále lepšie, zorientovať sa v nej, aby sme si tak vytvorili kompas, ktorý nám ukáže smer. Základom je neveriť všetkému, čo sa tvári ako kresťanské.
Musíme sa snažiť našu vieru pochopiť stále lepšie a hlbšie, neustrnúť a neostať pri jej nedospelom, zjednodušenom poňatí. Namiesto toho v nej musíme neustále objavovať nové roviny a konfrontovať s nimi naše doterajšie chápanie. A tak aj naše chápanie a žitie takej dôležitej katolíckej hodnoty, akou je čistota, pozdvihnúť na vyšší, dokonalejší level a očistiť ju od deformácií.
