Úvod ... Keď som svojej kamoške povedal, že moje ďalšie zamyslenie bude o láske, povedala mi, že to bude ťažké, pretože láska je obohranou témou. Žeby? Čiastočne o tom môže svedčiť obrovské množstvo citátov, v ktorých sa vyskytuje. Zameral som sa teda práve na nich a pokúsil sa ich usporiadať na pomyslenej ceste života, ktorý je v podstate cestou (L)lásky (alebo by ňou mal byť).
1. prilieta bocian... Pápež svätý Ján Pavol II. povedal: „Rodina je miestom lásky a života; miestom, kde láska rodí život.“ Tiež povedal, že „život nás učí, že manželská láska je základným kameňom každého života.“ Začiatok. Ten zázrak, kedy dvaja ľudia dokážu prostredníctvom svojej lásky stvoriť nový život. Ak máš to šťastie a pochádzaš z rodiny, v ktorej to takto fungovalo, máš našliapnuté na krásny život, pretože každý to, čo zažil, posúva ďalej. Odtlačok svojej rodiny si nesieme celý život. Nikto nás neformuje tak, ako ľudia, s ktorými sme vyrástli, a s ktorými žijeme. Už tu vidno prvé zárodky lásky v živote.
2. hľadám ťa ... Antoine de Saint-Exupéry povedal, že „skúsenosť učí, že podstatou lásky nie to, že pozeráme jeden na druhého, ale že pozeráme rovnakým smerom.“ Ak kráčam svetom sám, tak sa obzerám po človeku, ktorý by pozeral rovnakým smerom ako ja, ktorý by mi bol rovnocenným. Jedným z veľkých nepriateľov môjho hľadania môže byť pýcha. Raz na omši zaznela medzi prosbami aj takáto prosba „Nech medzi nami nepanuje pýcha, ktorá ľudí rozdeľuje, ale láska, ktorá ľudí spája.“ Bol som z toho trochu zaskočený. Zaskočený zo zistenia, že pýcha je jedným z opakov lásky. Skôr by som čakal nenávisť. Ale pri hlbšom zamyslení sa, som si uvedomil, že pýcha dokáže byť silnou prekážkou lásky. Ak sa nad teba vyvyšujem, nemôžem ani len rozmýšľať o nejakom pozeraní rovnakým smerom.
3. nie vždy mi prihráš späť ... Neopätovaná láska bolí. Bolí poriadne. Shakespeare povedal „Choroba je nákazlivá, kiežby bola aj láska.“ To by sa žilo, bez zlomených sŕdc. Avšak láska nie je nákazlivá, a preto to často bolí, keď sa jeden snaží, nosí ruže a ten druhý po nich šliape. Lebo sme iba ľuďmi. Ak sa otočíš k Dokonalosti, tak zistíš, že tak ako modlitba kresťana nikdy nie je monológom, tak ani láska k Bohu nemôže byť neopätovanou. On sám je predsa Láskou. Tou mocnou, večnou, nekonečnou Láskou, ktorá je vždy opätovaná, a ktorá je dokonca tou prvou, ktorá sa ti prihovára, tou, ktorá ťa volá a dúfa, že bude opätovaná z tvojej strany.
4. neponáhľam sa ... Ak sa ti dostane úžasnej Božej milosti mať vedľa seba človeka, netreba to uponáhľať. Kresťanský pohľad na tieto otázky je úplne jasný a nájsť partnera, ktorý má pevne určené hranice je požehnaním. Americký herec Charlie Chaplin povedal: „Tvoje nahé telo by malo patriť len tomu, kto sa zamiluje do tvojej nahej duše“. Nezabúdaj, prosím, na to.
Z vonkajška nezostane nič. Trváce je len to, čo nosíme v hlave, v srdci. Nestojí za to, žiť s človekom, ktorý je krásny, no ničí nám život. Dobre zvažuj koho si vyberieš. A neorientuj sa výhradne podľa vonkajších znakov. Nech si vyberiem podľa toho, či sa s týmto človekom dokážem rozprávať dni, noci, týždne, mesiace a roky a stále nebudem mať dosť, a nie podľa toho, či sa budem môcť kochať jeho vzhľadom dni, noci, týždne, mesiace a roky.
5. ľúbim ťa ... Zaľúbení ľudia žiaria. Vznášajú sa meter nad chodníkom, po ktorom kráčajú a nič na svete ich nedokáže znechutiť. Zažívajú ten pocit, keď v púšti kvitnú kvety a slnko večer nezapadá. Každý zaľúbený sa stáva básnikom. Nemecký spisovateľ Karl Ludwig Börne povedal: „Rozum robí zo živočíchov ľudí a láska z nich robí Božské stvorenia.“ Keď ju nájdeš, nebanalizuj ju. Lásku neslobodno banalizovať, nerobme z nej niečo bezvýznamné, veď dokáže byť zmyslom života, veď nás pripodobňuje Bohu. Žiť s niekým a pre niekoho. Milovať a byť milovaný. Vtedy si musí človek povedať, že tento svet a tento život stojí za to. Život je časom, ktorý nám bol daný, aby sme milovali.
6. obeta ... Svätý Ján Pavol II. povedal „Sebectvo nemá miesto – a ani strach! Preto sa nebojte, keď je láska náročná. Nebojte sa keď si žiada obety.“ Niekedy je láska obetou (okej ... dosť často). A akou veľkou. Tá tvoja ľudská je obetou, keď sa vzdáš pohodlia kvôli tomu, koho miluješ. Keď si zahryzneš do jazyka, keď sa vzdáš posledného kúska pizzy. Láska je obetou aj v procese hľadania. Keď musíš vykročiť zo svojho pohodlia. Zabojovať. Aj keď je to ťažké, aj keď sa pýtaš, kde máš ešte hľadať silu bojovať a kde máš hľadať vieru v to, že niekedy niečo vybojuješ. To sú tie naše lásky, ktoré pripodobňujeme tej Kristovej a tiež naše obety, ktoré pripodobňujeme tej jeho – tej najväčšej obete. Keď položil život za nás (áno, aj za teba).
7. malé veci ... Pred očami vidím obrázok z animovaného filmu Hore. Obrázok dvoch mladých zaľúbených bezstarostných ľudí sediacich v kresle, čítajúcich si. Pod tým obrázok starčeka, ktorý sedí v kresle sám a pozerá na druhé prázdne kreslo. Nápis „Enjoy the little things in life, because one day you’ll look back and realise they were the big things.“ [teš sa z malých vecí v živote, lebo jedného dňa sa pozrieš späť a zistíš, že boli veľkými]. Keď vzťah po čase trochu upadne do rutiny, prestaneme sa vytešovať z prítomnosti toho druhého. Tešíš sa z toho, že sa na teba má kto ráno usmiať? Že ti má kto uvariť kávu? Že ťa má kto vypočuť? Že sa máš o koho oprieť keď máš strach? Že sa máš ku komu pritúliť? Vážiš si maličkosti v tvojom živote, si za ne vďačný? Lebo raz zistíš, že to boli tie najväčšie momenty tvojho života. Že to práve ony ho robili čarovným.
8. druhý breh ... Prežil som svoj život. Posúvam sa ďalej. Som predsa pútnikom do nebeskej vlasti. Svätý Ján z kríža povedal, že „pred smrťou budeme súdení len a len z lásky“. Žeby išlo iba o tú partnerskú? O tú, ktorá nie je každému doprianá? Určite nie. Ide o celkovú lásku k svojim blížnym. O skutky, nie o pocit. O lásku, ktorú môžeme nájsť v službe iným, žiariť ňou a svojou žiarou ňou možno nakaziť ostatných.
9. väzňova predstava neba ... V úžasnej knihe Zelená míľa od Stephena Kinga položil väzeň odsúdený na smrť dozorcovi takúto otázku: „Myslíte, že keď človek úprimne ľutuje to, čo napáchal, mohol by sa vrátiť do času, keď sa cítil najšťastnejší a žiť tam naveky? Je možné, že takto vyzerá nebo?“ Väzeň pri tom spomínal na čas strávený so svojou láskou. Dozorca tomu neveril, ale ktovie, podľa mňa je to nádherná predstava neba. Síce zatiaľ nemám chvíle, o ktorých by som si bol istý, že boli najlepšími v mojom živote (že boli mojím nebom), ale ja verím tomu, že prídu.
Trochu desivý apendix ... Nesmrteľný autor, držiteľ Nobelovej ceny za literatúru, Gabriel García Márquez v knihe Láska v časoch cholery napísal: „Bránila by sa tým, že láska, nezáleží na tom, čím iným by mohla byť, je prirodzeným talentom. Povedala by: Buď sa narodíš tak, že vieš ako milovať, alebo sa to nikdy nedozvieš.“ Tento citát je trochu iný od tých predchádzajúcich, plných nádeje. Tvrdo rozdeľuje ľudskú rasu na tých schopných lásky a tých bez schopnosti milovať. Aj keď som stretol pár ľudí, pri ktorých som zapochyboval, či dokážu niekoho nosiť vo svojom srdci, chcem veriť, že Márquez nemal pravdu. Verím, že Boh je ten, kto dokáže každého naučiť láske. Aj keď... sú toho všetci hodní?
Záver ... Láska nie je obohraná! Je dokonalá, je všade, nikdy nezanikne a čím viac jej rozdávame, tým viac sa nám jej vracia – to je jej najväčším zázrakom. Navyše ju stretávame každý deň v rôznych podobách, všímajme si ich.
„Je to ako s tou kvetinou. Ak máš rád jednu kvetinu, ktorá je na nejakej hviezde, je veľmi príjemné hľadieť v noci na nebo. Všetky hviezdy zakvitnú.“
(Antoine de Saint-Exupéry - Malý princ)
Autor: Štefan Klembara
