Svoje rozhodnutia často podriaďujeme svojim aktuálnym pocitom. To, čo nám je príjemné, vyhľadávame a to, čo nám je nepríjemné, zo svojho života odstraňujeme.
Ak takto pristupujeme aj k svojim vzťahom, chápeme ich veľmi zle. Svoj partnerský vzťah totiž zakladáme len na svojich pocitoch k tomu druhému. Náš vzťah má vtedy pre nás takú hodnotu, „ako dobre sa pri tom druhom cítime“.
Keď som začal chodiť s mojou (teraz už manželkou) Sonkou, urobil som už na začiatku nášho vzťahu rozhodnutie.
Keď som začal chodiť s mojou (teraz už manželkou) Sonkou, urobil som už na začiatku nášho vzťahu rozhodnutie. Povedal som si, že chcem spoznávať jej srdce, spoznávať to, aká je a že s ňou chcem budovať vzťah. Bolo viacero dní, kedy som sa pýtal, či s ňou mám chodiť, či si skutočne rozumieme.
Počas nášho 7 ročného vzťahu sme zažili aj niekoľko „kríz“, kedy to bolo medzi nami náročnejšie. V týchto chvíľach som si však vždy povedal, že nebudem dôležité rozhodnutie (o budúcnosti nášho vzťahu) podriaďovať aktuálnemu pocitu. Rozhodol som sa dať tomu čas a emócie som nechal „vyfučať". Pretože v minulosti som sa rozhodol, že chcem s ňou budovať vzťah, a chcel som sa svojom rozhodnutí stáť.
Myslím, že aj toto mi pomohlo k tomu, že som si Sonku zobral za ženu a spísal s ňou manželskú zmluvu. „Spísanie manželskej zmluvy“ – to znie tak formálne a neromanticky, však? Avšak o to reálne v náš svadobný deň išlo! Keby sme si odmysleli výzdobu, slávnostné oblečenie, dary či hostinu, tak v podstate náš svadobný deň bol o tom, že sme medzi nami dvomi uzatvorili formálnu celoživotnú zmluvu. Ústne - sľubom a prísahou pred cca 200 ľuďmi, a aj písomne, pred štátom a Cirkvou.
Prečo je niečo takéto potrebné? Prečo sú potrebné zmluvy, záväzky, a dokonca aj v niečo takom ako je partnerský vzťah?
Nuž v prvom rade treba povedať, že uzatváranie zmlúv nie je len niečo, čo si vymysleli ľudia medzi sebou. Sám Boh niekoľkokrát uzatvoril zmluvu s ľuďmi na zemi. Či už to bol Noe, s ktorým uzatvoril zmluvu o tom, že už nikdy nebude na svete potopa, alebo Abrahám, či neskôr celý Izraelský ľud. A, samozrejme, Ježišova obeta na kríži, bola tá najväčšia zmluva medzi Bohom a ľudstvom.
Zmluva znamená záväzok. Zmluva je prísľubom, že jej obsah budem dodržiavať, aj keď mi to neskôr nebude vyhovovať. Aj keď mi nebude príjemne, aj keď sa budem cítiť zle. Dodržiavanie zmluvy mi dokonca môže spôsobiť aj osobnú škodu.
Zmluva je prísľubom, že jej obsah budem dodržiavať, aj keď mi to neskôr nebude vyhovovať.
Zmluva je však znakom vernosti. Je zárukou, že obidve strany budeme dodržiavať istú dohodu, aj keď nás niekedy naše pocity, okolnosti, či momentálna situácia bude presviedčať, aby sme urobili inak.
Ježiš v podobenstve o rozsievačovi hovorí o ľuďoch, ktorí s radosťou prijímajú Božie slovo, avšak akonáhle príde prenasledovanie čí súženie, hneď odpadnú. To sú ľudia, ktorí svoje rozhodnutia podriaďujú aktuálnej emócii a tomu, čo práve prežívajú. Keďže im už viera v Ježiša neprináša dobré pocity a príjemný pohodlný život, zahadzujú ju.
Boh nás však pozýva, aby sme neboli chvíľkoví. Pozýva nás k vernosti – aby sme svoje rozhodnutia nerobili len na základe momentálneho prežívania či ťažkej situácie. Sme pozvaní k tomu byť verní v našich rozhodnutiach a vytrvať v nich. Zmluva je preto veľmi dobrým nástrojom k tomu, aby sme sa nenechali ovládnuť vonkajšími okolnosťami, ale vytrvali v kľúčových oblastiach nášho života. Pretože ako hovorí Ježiš: „Kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt 10,22)
