Stanovila som si hranice, prečo nemôžem, prečo nechcem, svoje srdce otvoriť. Chcela som pustiť k vode takýto vzťah, cez hlas, ktorý ma o to prosil a ten skutočný hlas srdca som pre tento nepočula. Každý deň mi dával nové príležitosti, ale ja som si to nevšímala. Ignorovala som jeho slová, jeho činy. Ignorovala som jeho slová ako niekto, kto ignoruje rastlinu a myslí si, že bez vody bude žiť. Medzitým si myslel, že jedného dňa to predsa len pochopím. Dlhé roky bojoval, aby táto úžasná vec, ktorú cítil, nikdy neskončila. Bola som preňho dôvodom jeho šťastia a to bolo to, čo ho vždy ku mne vrátilo. Vzdať sa svojho života po mojom boku bolo preňho ako vzdať sa budúcnosti, po ktorej túžil, keď sme spolu niečo postupne budovali. Preto zostal, preto sa snažil, preto to neprestal skúšať. Miloval ma, len vo svojej obyčajnej ľudskej viere, že milovať znamená dať všetko za nič.
Hovorila som si: „Akože som to nemohla vidieť? To všetko, čo sa mi doteraz dialo... že som slepo žila svoj život.“ Zdôverila som sa a odovzdala sa celá Bohu, nechala som, nech sa stane Jeho vôľa.
Bol často bezmocný, že som nebola schopná povedať prepáč a nevedel ako ma prinútiť, aby som niečo pochopila. Vždy mi vravel, že tvoje šťastie je aj mojim šťastím, aj keď nebudem s tebou. Upadla som do depresie, stratila som sa, zatrpkla som. Videla som toľko nespravodlivosti a musela som byť ticho. Moje počínanie ho tak zraňovalo, že krok za krokom, kúsok po kúsku, bez toho, aby som to opäť povedala, odchádzal. O svojej láske ku mne často rozprával a prejavoval mi to navonok, prehĺtal aj moje trpké slová. Slová, ktoré mu vyčítali, aby odišiel.
Uzatvárala som pred ním svoje srdce, kúsok po kúsku, aby som zistila, či si to všimne a zareaguje na môj tichý výkrik. S nádejou, že skôr ako nájdem odvahu ho pustiť, urobí prekvapivo všetko pre to, aby si ma získal späť. Ale nie, moje mlčanie nefungovalo. Ani môj vnútorný krik. Jeho vnútorný plač som nevidela a necítila. Ochorela som z celej tej hlúpej drámy, v ktorej som sa ocitla. Videla som ako opakujem chyby rodičov a opakujem ten istý príbeh, z ktorého som v mladosti utiekla. Bola som obeťou vlastného nedostatku lásky. Bol to však on, ktorého som obviňovala. Ale v skutočnosti on bol dokonalý a spoluvytváral, čo som si v podvedomí uchovávala. Kráčala som podsvetím, stratila som vôľu žiť. Prežila som peklo, ktoré zažívajú tí, ktorí sa sami nemilujú. Chcela som zomrieť.
Prešla som všetky rôzne kurzy, študovala som náboženstvá, prečítala som všetky možné a nemožné knihy, aby som našla dôvody mojej bolesti. Napísala som tisíce veršov a stovky úvah. Robila umenie a získavala ocenenia, ale aj tak som bola vždy nespokojná. Išla som za mnohými učiteľmi, ale bola som ešte viac zmätená. Nič mi nepomáhalo. Bola som tak zranená... čelila som preto veľkej bolesti. Nakoniec sme sa rozišli a ja som bola istý čas sama a presviedčala samu seba, ako mi je dobre. Do toho mi stále vravel, aby som sa toho „zlého“ už vzdala, lebo stále sa budem len trápiť. No ja som naňho ešte viac útočila, nech mi dá pokoj. Časom prišiel ešte väčší smútok a depresia. Už asi aj zmierená, že to inak nebude som svoj život v bolesti žila nejak ďalej.
Až mi prišla do cesty osoba, ktorej ďakujem za to, že mi ukázala ten správny smer cesty. A tak som sa po dlhých rokoch ocitla v kostole na spovedi, kde som vyznala svoje hriechy a všetko mi postupne začalo dávať zmysel. Hovorila som si: „Akože som to nemohla vidieť? To všetko, čo sa mi doteraz dialo... že som slepo žila svoj život.“ Zdôverila som sa a odovzdala sa celá Bohu, nechala som, nech sa stane Jeho vôľa.
S ťažkosťami, bolesťami a slzami som sa modlila a zúčastňovala na svätých omšiach, aby vypočul moje slová a odpustil mi, že som ho zavrhla. Postupne som sa zriekala všetkého zlého. Bolesť ma chcela zastaviť, aby som v tom nepokračovala, ale ja som neprestala. Začala som znovu veriť v Boha, tak ako som verila, keď som bola ešte malé dievča. A Boh? Vypočul ma!
Až som sa po toľkom plači zobudila znovuzrodená, s odvahou a silou pustiť to. Pocítila som dotyk Boha a Jeho lásku. Pocit skutočnej bezpodmienečnej lásky a ten pokoj, ktorý obklopil moje srdce. Ten pocit som nezažila pri ničom, čo som doteraz vytvorila, či získala. V tej chvíli som bola rozhodnutá vzdať sa všetkých svojich „darov“ a „talentov“ a všetkých povrchných veci, ktorých som ako človek počas života nadobudla. Nič z toho ma tak neupokojovalo, ako modlitba k Bohu a ten nádherný pocit pokoja. V tom čase sme sa modlili spolu, aj keď sme boli ďaleko od seba, rozídení, ale boli sme v kontakte. On sa modlil za mňa a ja k Bohu, aby mi ukázal cestu, ktorou mám ísť. Na tie slová: „nemôžeš byť sama“, nikdy nezabudnem. A tak dal mi muža, ktorého som roky pri seba mala.
A ja som pochopila, že sama ani nechcem byť, že nemôžem žiť bez neho. Pochopila som, čo všetko pre mňa znamená, čo pre mňa všetko vytrpel, čo bol ochotný urobiť, aj keď som jeho pocity chladne ignorovala. Pocítila som po prvýkrát skutočnú lásku k človeku, lásku k nemu. Po 6 rokoch som mala pocit, akoby som ho len teraz stretla a bezhlavo sa doňho zamilovala. Pochopila som, čo mi tie roky vlastne hovoril, čo myslel slovami: „Dávať lásku a nečakať za to nič.“ Boh mi dal muža, ktorý napriek všetkému utrpeniu bol vždy po mojom boku, aj keď som si ho často nevážila, on tu bol stále pre mňa. Ozvalo sa vo mne svedomie, ako som len mohla byť k nemu taká a požiadala som ho o odpustenie. Povedal len, že mi nemá čo odpustiť a že ma miluje takú, aká som. V tej chvíli som vedela a bola som presvedčená, že je to muž, za ktorého sa chcem vydať a s ktorým chcem byť do konca svojho života a mala som túžbu to prisahať aj pred Bohom. Nikdy predtým som nebola tak presvedčená, ako vtedy, keď sa ma opýtal, či by mi nevadilo si ho zobrať. Bez akéhokoľvek zaváhania som povedala - ÁNO. A tak sme si v kostole, v ktorom som bola pokrstená, prisahali pred Bohom vernosť, lásku, úctu, v dobrom aj v zlom...
Cítila som, že Boh je s nami, že je veľmi blízko. Ten pocit šťastia a lásky k milovanému človeku zažívam doteraz. Bol to výnimočný deň pre mňa, ktorý som prežívala s vnútornou radosťou a celá naplnená láskou. Hneď na prvej svätej omši, kde sme sa zúčastnili spolu, už ako manželia, som pocítila veľmi prijemný pocit. Už to neboli omše, ktoré boli zväčša len pretrpené cez bolesť, ale naopak cítila som radosť, lásku a to, že Boh je v tej chvíli skutočne pri nás.
Svojho manžela si veľmi vážim, ctím a milujem a verím, že s Božou pomocou zvládneme všetko. Ďakujem Janíkovi, že ma miluje a že je práve on mojím manželom. Ďakujem aj ľudom, ktorí pri mne stoja a pomáhajú mi. No predovšetkým ďakujem Bohu, že ma vypočul a urobil moje srdce svojím.
Prajem každému jednému človeku zažiť takýto pocit – dotyk a blízkosť Boha, ktorý zažívam ja.
Veronika
