Svojho manžela som spoznala, keď som mala asi deväť rokov. Stretávali sme sa len pár raz do roka vždy v tábore a na spoločnej zborovej dovolenke, prípadne na nejakých konferenciách . Pamätám sa, ako som si starostlivo vyberala pukačky do vlasov dúfajúc, že sa mu budú páčiť (páčili sa, najradšej mal tie s lienkami.) Boli sme také „kamalásky“ (také to viac ako kamoš, menej ako frajer.) Prešlo pár rokov, pár iných lások, a keď som mala osemnásť, začali sme spolu chodiť, potom sme sa po troch rokoch zasnúbili a vzali sa. Tak v skratke.
Často som počúvala, že náš vzťah je ako z nejakého romantického filmu. Chápeš, model: láska z detstva - vzťah - manželstvo. Všetko akési perfektné. „Vy máte dokonalý vzťah.“
A teraz prepáčte za výraz: b l b o s ť.
Čo je to vlastne dokonalý vzťah medzi mužom a ženou? Ilúzia, ktorú sme si vytvorili sami. Ktorú nám diktuje spoločnosť. Iba ak je muž taký a žena taká, tak je vzťah/ manželstvo dokonalé. A ak ti muž nenosí kvety každý deň, nepíše o tebe básničky, nevolá ti do práce, ako ťa miluje, neurobí ti kávu ráno, tak niečo nie je v poriadku a tvoje kamarátky, čo všetko vedia a všade boli, majú pravdu a musíte sa rozísť...
Poznáte knihu od Garyho Chapmana 5 jazykov lásky? Definuje v nej tieto jazyky lásky: Slová uistenia, Pozornosť, Prijímanie darov, Skutky služby, Fyzicky dotyk. Ako ľudia, obzvlášť teraz myslím nás ženy, máme tendenciu mať pocit, že ak náš partner nie je ako každý romantický hrdina z filmov, prípadne ako priateľ mojej kamarátky, niečo je zlé.
Môj manžel mi doteraz, a to sme spolu tento rok šesť rokov, nevie urobiť kávu. Zabudne na moje meniny a aby si odložil topánky ho prosím každý deň odznova. Do práce mu vždy volám ja a už rok a pol ho prosím, aby niečo namontoval...
A viete čo? Je to ten najlepší chlap na svete. Najlepší manžel a môj najlepší priateľ. Môžem sa na neho vždy spoľahnúť.
Nevie mi urobiť kávu? Ale nahahá, spraví mi trojchodový obed ako z reštaurácie. Vážne. Vie skvelo variť. Zabudne na moje meniny, ktoré sú raz do roka, ale každý deň mi pripomína, ako veľmi ma ľúbi. Neodloží si topánky? Upresňujem: neodloží si ich tak, ako ja chcem, aby boli usporiadané. Rok a pol ho prosím, aby niečo namontoval, ale ja som mu už tiež pár mesiacov nezašila dierku na tričku (tvárim sa, že ju nevidím, len akosi sa každým praním zväčšuje. A neprezradím, ktoré je to tričko.) Keď som smutná, navrhne, aby sme si pozreli Shreka. On neznáša Shreka. Keď chce ísť spať, ale ja ešte potrebujem niečo dorobiť, nejde spať. Počká na mňa. Aj keď sa mu zatvárajú oči. A raz si chcel kúpiť hada. Ale ja neznášam hady. Nebola som ochotná mať v chladničke mŕtve myši, navyše had je slizký a pardon, viem, že aj hady stvoril Boh, ale je pre mňa nechutný. Ako to dopadlo? Máme gekóna. Kvôli mne sa vzdal svojho sna mať hada, lebo videl, že je mi to proste nepríjemné a rešpektoval moje pocity. (A inak, gekóna máme radi obaja. Je fakt zlatý. Mohla som mu vybrať meno. Dokonca mu kupujem cvrčky.)
Toto je môjho manžela jazyk lásky.
Keď sa ma niekto spýta, ako ja definujem lásku, rada odpovedám týmto, čo som niekde raz počula:
Láska nie je pocit. Je to rozhodnutie.
Je o tom, že nenosíme ružové okuliare. Že napriek svojim chybám (prepáč, ak si si doteraz myslel, že ty si dokonalý a chyba je vždy len v tom druhom, tak ťa sklamem, nie si), tak sme v tom spolu, spolu rastieme, spolu sa učíme.
S P O L U.
Prestaňme sa tváriť, že k vzťahu nepatria žiadne hádky, spory, chuť toho druhého utĺcť varechou, ktorou si práve dovarila večeru, ale on už jedol a nepovedal ti to, pretože keď si mu 4x volala, kedy príde, aby mal jedlo čerstvé, ti nezdvihol...
začnime byť realisti.
Prestaňme naháňať dokonalosť.
A hľadajme ju už v tom, čo máme.
Aj v tých nedokonalostiach. Hlavne v tých, priatelia...
Čo mne najviac v manželstve pomáha? Učím sa, že môj manžel, moja polovička, ktorá mi bola daná od Boha, nie je niekto, kto sa mi snaží schválne ublížiť. Lebo to sa nám často stane. Príde na nejaký spor, niekto niečo povie, a aká kontrolka nám zasvieti v hlave? On ma zranil, myslel to tak, ako to povedal, prečo mi to robí, ako to vôbec mohol povedať...
Vtedy sa učím robiť toto:
1. Odložím svoje emócie (ženy, dá sa to naučiť, vážne).
2. Spýtam sa ho, ako to myslel. Nič viac. Len si to nechám vysvetliť.
A verte mi. Vôbec to nemyslel tak, ako ste to pochopili.
Všímajme si toho druhého. Dajme ho nad seba. Povedzme si, že nie je dôležité, či ten tanier ostal na stole neumytý, ale že je dôležité to, čo medzi sebou máme. A úprimne: nie je krajšie stráviť pokojný večer v objatí ako sa hádať o neumytom tanieri?
Poznámka redakcie: Spomínanú knihu 5 jazykov lásky od Garyho Chapmana nájdeš aj na našom e-shope Bezhraničná shop (stačí kliknúť)
Autor: Michaela Minárová
Foto: archív autora, Photo by: Katarina Harsanyova Photography
