Pred nejakým časom som skutočne začala veriť tomu, že Boh je Láska a miluje ma. Ba čo viac, začala som to aj CÍTIŤ. Naozaj som sa cítila ako milované božie dieťa. Problém bol v tom, že... o chvíľu sa zo mňa stalo ROZMAZNANÉ božie dieťa. A rozmaznané dieťa je vlastne PYŠNÉ dieťa.
Predtým som mala pocit, že o čokoľvek Boha prosím, dostanem to. Prestala som rozumieť ľuďom, ktorí mali pochybnosti, nezodpovedané otázky, problémy. Bola som tak HRDÁ na svoj vzťah s Bohom a na to, koľko milosti v ňom zažívam, až... Som sa od Boha vzdialila. A ani som si to nevšimla. Už to nebol trojuholník: Boh – ja – iní. Začala som mať pocit, že sa on vzďaľuje odo mňa – ale to ja som sa vzdialila od iných, a tým pádom aj od Neho. Tak veľmi som myslela na to, že som jeho milovaná princezná, až som zabudla na to, že on je Kráľ, ktorý sa dal korunovať tŕním a pribiť na kríž.
Bola som tak HRDÁ na svoj vzťah s Bohom a na to, koľko milosti v ňom zažívam, až... Som sa od Boha vzdialila.
Výsledkom bola istá forma duchovnej krízy, ktorá je aktuálne ešte stále v štádiu riešenia – a toto sú určité postrehy z nej.
Chris Fabry v románe Oratórium, ktorý je beletristickým prepisom filmu War room (Vojnový kabinet) od bratov Kenndrickovcov, píše aj túto zaujímavú myšlienku: „Modlitba sa ľahko zmení na zoznam úloh pre Boha“. My však vieme, že Boha máme nielen prosiť, ale aj chváliť, oslavovať, ďakovať mu. A máme to robiť aj vtedy, keď sa nám zdá, že naše prosby nie sú vyslyšané. Svätá Monika sa k Bohu modlila za obrátenie syna 20 rokov. Matka Tereza sa modlila aj počas pätnástich rokov vnútornej temnoty. Všetci svätí sa modlili v akýchkoľvek podmienkach a situáciách svojho života. Aj Ježiš sa modlil – dokonca aj v Getsemanskej záhrade, keď videl všetko, čo musí podstúpiť, a že jeho obeť bude pre niektorých ľudí zbytočná, lebo aj tak ju odmietnu. Potil sa krvou – a modlil sa. Bál sa, prosil Otca, aby od neho vzal tento kalich – ale len ak je to Jeho vôľa. Otcova vôľa to však nebola – a Ježiš sa modlil ďalej. Na krížovej ceste aj na kríži. Vlastne aj jeho posledné slová boli modlitba.
Aký krajší dôkaz toho, že sa nemáme prestávať modliť a rešpektovať Božiu vôľu, nech sa deje čokoľvek, ešte potrebujeme? Nikde v Biblii sa nepíše, že sa máme modliť len vtedy, keď z toho máme dobrý pocit alebo hneď vidíme efekt.
Máme sa modliť vždy, za všetkých ľudí a za každých okolností. Máme sa modliť aj vtedy, keď sa nám nechce alebo keď nevládzeme – možno najmä vtedy. Stále môžeme Bohu povedať (ako zhodne odporúčajú mnohí kňazi) „to je to najlepšie, čo ti dnes môžem ponúknuť – prosím ťa, prijmi aj túto modlitbu, hoci je taká roztržitá a nedokonalá“.
Máme sa modliť vždy, za všetkých ľudí a za každých okolností.
A čo ešte máme robiť? Neprestať sa snažiť. Opäť pustime k slovu Fabryho: „Verte sile Všemohúceho a pridajte sa k nemu v jeho konaní.“
Možno aktuálne nedokážeš Boha cítiť alebo pochopiť, ale stále ho môžeš rešpektovať a ctiť. Môžeš plniť jeho vôľu (skoncentrovanú v jeho prikázaniach) a môžeš svoje pochybnosti, premáhanie či bolesť za niekoho obetovať.
Môžeš tak, ako hrdinka spomínaného románu Oratórium, prosiť: „Pomôž mi veriť tebe a nie tomu, čo vidím.“ Môžeš to sebe i Bohu opakovať stále znova a znova.
Môžeš spolu s biblickým Jakubom na Boha stále dookola volať: „Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš!“ (pozri Gen 32,27). V súčasnosti je to moja najobľúbenejšia strelná modlitba. A môžeš Bohu dokázať, že to myslíš vážne. Ďalej plniť jeho vôľu, ďalej sa k nemu modliť, ďalej ho navštevovať v chráme...
Môžeš mu ďakovať za to, čo ti dáva, nie stále dookola myslieť na to, čo ti (zatiaľ) nedal.
Môžeš prestať myslieť na to, ako sa cítiš, a rozmýšľať radšej o tom, čo robíš a čo máš robiť – a ako sa kvôli tomu cítia iní.
Môžeš pred Bohom (aj inými) priznať, že je to pre Teba ťažké. Nazdávam sa, že Bohu neprekáža, ak si poplačeme – naopak, umelo potláčať pocity, dusiť v sebe emócie a potom čakať, kedy fatálne vybuchneme, by nebolo riešením. Boh nechce našu pretvárku. Chce, aby sme mu úprimne hovorili, čo máme na srdci – a aby sme pamätali na to, čo má na srdci on. Ani zaliati slzami by sme nemali zabúdať na to, že je pri nás a miluje nás – a neprestať mu veriť.
Nazdávam sa, že Bohu neprekáža, ak si poplačeme – naopak, umelo potláčať pocity, dusiť v sebe emócie a potom čakať, kedy fatálne vybuchneme, by nebolo riešením. Boh nechce našu pretvárku. Chce, aby sme mu úprimne hovorili, čo máme na srdci – a aby sme pamätali na to, čo má na srdci on.
Môžeš sa rozpamätať na to, ako už v minulosti tebe alebo tvojim blízkym Boh pomohol – alebo ako to spravil v životoch iných ľudí. V súčasnosti nie je problém nájsť množstvo svedectiev, ktoré dokazujú, že Boh má rozmanité spôsoby, ako sa nám prihovoriť a ako náš život obrátiť k lepšiemu. Hoci všetko najprv vyzerá inak.
Môžeš veriť slovám, ktoré nám Boh zanechal. Napríklad celej krásnej ôsmej kapitole Pavlovho listu Rimanom. Špeciálne mám rada túto časť: „Tým, čo milujú Pána, všetko slúži na dobré“ (Rim 28,8). Možno zatiaľ nevieme, načo je toto životné obdobie (a výzvy, bolesť či pochybnosti, ktoré prináša), vieme však, že Boh má silu aj zlo premeniť zlo na dobro. A vieme ešte niečo dôležité: „Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže“ (2Ti 2,13). Problém teda zrejme nebude v jeho, ale v NAŠEJ nevernosti.
Možno celé toto obdobie je v skutočnosti len otázkou: Vytrváš? Budeš veriť Bohu, alebo tomu, čo vidíš? Budeš Boha nasledovať, aj keď to už nie je pohodlné, ľahké a prirodzené? Dovolíš Bohu, aby dopísal príbeh, ktorý ste spoločne načali? Dovolíš Bohu, aby ti dokázal, že ti nakoniec dá ešte viac, ako si čakal? Aby ťa zbavil falošnej (seba)istoty? Aby ti, podobne ako Doris Van Store, doprial spoznať, že keď ti nezostane nič okrem Boha, uvedomíš si, že Boh je dosť?
Našťastie, aj v časoch najväčších duchovných bojov a pokušení máme silné zbrane, ktorými môžeme proti diablovi a jeho nástrahám bojovať. Svätá omša. Ruženec. Modlitba. Sviatosť zmierenia. Pôst. Máme celú plejádu svätých – na čele s Nebeskou mamkou Pannou Máriou, ktorá sama vo Fatime tvrdila, že keby sme vedeli, ako nás miluje, plakali by sme od radosti –, ktorých môžeme prosiť o orodovanie.
Možno celé toto obdobie nám môže slúžiť ako stimul na zamyslenie, či – slovami Elieho Wiesela – „nepočúva Boh naše modlitby len v takej miere, ako ho počúvame my?“.
Na záver si dovolím odcitovať myšlienku Chiary Petrillo, ktorej láska, radosť a nádej (napriek všetkým životným okolnostiam) ma neprestávajú fascinovať a inšpirovať: „Jeho láska nás nesklamala, ale prekvapila.“
A čo my? Podľahneme sklamaniu a zúfalstvu, alebo vytrváme a necháme sa prekvapiť, aký zmysel má/malo toto obdobie v našom životnom príbehu mať?
