Zamýšľala som sa teda nad tým jeho "Miluj" a preložila by som ho asi takto: buď skrze lásku zjednotený s Láskou. Dnešná doba nazýva láskou všeličo. Najsprávnejšie ju asi pomenoval sv. apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom, v tom krásnom hymne na lásku. Ja viem, že tu môže nastať problém, lebo kto z nás si môže povedať, že takto miluje? Že je úplne nesebecký, trpezlivý, že sa nerozčuľuje, že nemyslí na nič zlé?
Myslím, že je dôležité neprestajne po takej láske túžiť a usilovať sa o ňu. Neznižovať latku a hovoriť si, že takto milovať nie je možné. Ak budeme mať srdcia otvorené, Duch Svätý do nás vloží zárodok tejto svojej lásky a ona už zo svojej podstaty je kvasom. Má tendenciu rásť, premieňať všetko v nás aj okolo nás a stúpať späť hore - k Bohu. Túto lásku si nevieme dať sami, je to milosť, o ktorú máme a musíme prosiť, a keď ju vo svojom srdci objavíme a pocítime, máme povinnosť a zodpovednosť ju chrániť. Teda táto láska, ktorá je darom Božej lásky, vždy vedie k zjednoteniu s Ním. A to je podľa mňa najdôležitejšie slovo – zjednotenie.
V dnešnej dobe je zvlášť na ženy, ale aj na mužov, vyvíjaný veľký tlak. Stále sme konfrontovaní a poučovaní o tom, akí máme byť a nie sme. Ako sa máme správať, čo by sme mali cítiť, čo si myslieť, ako rýchlo napredovať na ceste... Na všetko je dnes už norma, škatuľka, dokonca aj vo veciach viery je to jednoduchšia cesta.
Na všetko sa dá nájsť všeobecné pravidlo, platné pre všetkých. Často sa to týka aj dobrých rád, tých, ktoré by nás mali spraviť mužmi a ženami podľa Božieho srdca. Často sa však stane, že na tejto ceste narazíme na vlastné srdce, ktoré občas veci cíti alebo vidí inak. Ktoré nevládze kráčať týmto tempom alebo pred sebou vidí inú cestu a pozvanie k niečomu novému. Čo s tým?
Myslím si, že kľúč je v pochopení toho, že my už SME mužmi a ženami podľa Božieho srdca. Sme nimi od stvorenia, od prvotného úmyslu. Boh, ktorý nás stvoril, nás urobil presne takými, akými nás chcel mať, podľa svojho vkusu. V našej najhlbšej prirodzenosti, v hlbinách nášho srdca je odpoveď na to, akí máme byť. Kým sa máme stať.
Máme byť čoraz viac sami sebou. Máme sa len vrátiť späť k sebe. Myslím, že to bol práve Thomas Merton, kto povedal, že Božia milosť nás nepremieňa na niekoho iného, ale premieňa nás čoraz viac na seba samých. Nie je teda našou úlohou ani úlohou našich rodičov, spoločenstiev, priateľov či duchovných vodcov, aby nás urobili takými, aby sme sa Bohu páčili. Pretože tak to už je.
Ruku na srdce, ako veľa času v našom duchovnom živote venujeme práve tomuto? Urobiť zo seba niekoho iného? Dosiahnuť dary, talenty, vlastnosti, cnosti a skúsenosti aké má možno niekto iný a o ktorých si myslíme, že ich máme mať aj my? A keď sa nedokážeme zmestiť do škatuľky, ktorú sme my sami na seba ušili, strácame nádej, dôveru, porovnávame sa, závidíme, prepadá nás smútok, zlyhanie a pocit, že Boh nás nemiluje. Že nie sme takými, akými nás chce mať, a že je z nás sklamaný.
Naša prirodzenosť je zranená prvým hriechom, ale tento hriech je už zmazaný Ježišovou smrťou. Milosť je obnovená, a tam, kde sa rozmnožil hriech, tam sa aj ona o to viac rozmáha, aby sme boli presvedčení o tom, že neexistuje žiaden hriech ani žiadna slabosť, ktorú by nemohla v sebe obsiahnuť a navždy pochovať Božia láska a milosť.
Je ťažké uveriť tomu, že naša prirodzenosť je dobrá, keď nás každý deň naše hriechy a slabosti presviedčajú o opaku. Samozrejme, naša prirodzenosť je zranená prvým hriechom, ale tento hriech je už zmazaný Ježišovou smrťou. Milosť je obnovená, a tam, kde sa rozmnožil hriech, tam sa aj ona o to viac rozmáha, aby sme boli presvedčení o tom, že neexistuje žiaden hriech ani žiadna slabosť, ktorú by nemohla v sebe obsiahnuť a navždy pochovať Božia láska a milosť.
Myslím, že práve v tomto nás Boh volá k dôvere. On nám dôveruje a chce, aby sme aj my dôverovali Jemu a aj sami sebe. Že už viac nemusíme otročiť hriechu, ale sme slobodné a milované Božie deti. Milované bezhraničnou a bezpodmienečnou láskou, od ktorej nás nikto a nič nemôže odlúčiť. Boh nás volá a pozýva k radosti a pokoju. Aby sme odpočívali v chvále Toho, "ktorý nás utvoril tak zázračne".
Viem, že sa to zdá ako príliš ľahká cesta, iba nasledovať svoje srdce, jeho túžby, inšpirácie a vnuknutia. Ale niekedy je tá najľahšia cesta zároveň tou najťažšou. Vyžaduje totiž takú lásku, aby sme skrze Ducha Svätého boli naozaj tak zjednotení s Bohom, že budeme môcť robiť čo chceme, pretože nebudeme chcieť nič, čo by nechcel Boh. Naše vôle budú tak zjednotené s tou Jeho, že dospejeme k plnej slobode.
Ako hovorí apoštol Pavol: "Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus." Toto je dielo Ducha Svätého, toto znamená mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice, na jej láske a jednote. Opäť je to veľká milosť, nedá sa dosiahnuť vlastným úsilím či snahou.
Verím slovám, ktoré povedala sv. Terezka z Lisieux, že Boh nám nevkladá do srdca túžby, ktoré by nechcel splniť.
Verme teda, že Jeho túžba predchádza tú našu, a že to, po čom túžime, nám On už dávno chce dať. A táto sloboda, tento pokoj, táto milosť a účasť na Jeho živote, to je predsa niečo kvôli čomu Boží Syn prišiel na tento svet. "Aby sme mali život a mali ho hojnejšie."
Chcem vás teda povzbudiť: Nebojte sa! Nebojte sa Boha, vlastného srdca ani svojej hriešnosti. Boh nás stvoril pre veľké veci. Aby sme sa stali jeho príbytkom. Aby On mohol prebývať v nás a my v Ňom, odteraz až po celú večnosť.
