Pavol a Janka, môžete sa nám vzájomne predstaviť a povedať niečo o sebe?
Pavol: Janka je milujúca manželka a vynikajúca matka, umelkyňa, chválička a Božia žena. A je to najkrajšia žena na svete. 
Janka: Vyzerá to, že ja po ňom opakujem, ale nie je to tak. Je to verný manžel, úžasný ocino a Boží muž, s ktorým je sranda a ktorý je veľmi, veľmi tvárny a láskavý.
Ako ste sa spolu zoznámili? Aká bola vaša cesta do momentu, kedy ste uzavreli manželstvo? Bola to u vás „láska na prvý pohľad“? Nebáli ste sa záväzku manželstva?
Pavol: Prvýkrát sme sa videli na jednej chate našej spoločnej kamarátky, ktorá nás oboch pozvala. Neskôr som začal chodiť do spoločenstva, ktoré viedla Janka, ale ani mi nenapadlo po nej pokukávať, lebo ona bola vedúca spoločenstva, najduchovnejší človek, ktorý tam bol, a ja som sa cítil ako posledný hriešnik. Asi po roku chodenia do spoločenstva preskočila iskra medzi nami. Chodili sme spolu 3,5 roka, a tak sme vstúpili do manželstva. Čo sa týka obavy zo záväzku manželstva, myslím si, že veľa mužov prežíva strach zo záväzku, pretože keď idete robiť nejaké rozhodnutie na celý život, tak to so sebou nesie istú tiaž a mieru bázne, či to rozhodnutie bude trvalé alebo nie. Aj mne sa 2 týždne pred svadbou tiež vynorili všetky negatívne vlastnosti Janky a zrazu som nevidel len tú úžasnú, skvelú, dokonalú, krásnu, milovania hodnú Janku. Stal som pred výzvou, že ja si ju beriem celú, taká, aká je a budem ju milovať, ctiť a chrániť do konca života.
Strach veľakrát vyplýva aj z toho, že nemáme dobre nastavené otázky, alebo veľakrát si mladí ľudia dávajú otázku, ktorý je ten pravý pre mňa a či sa náhodou nepomýlim a nepríde niekto krajší, šikovnejší, múdrejší, ale tá otázka znie inak: pre koho ja chcem byť ten najlepší manžel, otec a pre koho sa ja zaviažem, že budem milovať a ctiť a urobím všetko preto, aby manželka vedľa mňa si mohla povedať, že som šťastná a cítim sa milovaná a chránená a bude to tak do konca života. Preto manželstvo je v niečom rozhodnutie a je to aj zmluva, ktorá si vyžaduje tú trvalosť a rozhodnutie.
Janka: Ani mne nenapadlo po Paľkovi pokukávať, lebo on nebol pre mňa vzor takej zbožnej katolíckej dievčiny a nejaký splnený sen. Tým, že Paľko rástol vo vzťahu k Bohu a viere, presvedčil ma, že bude dobrý manžel, otec a tiež si ma získal tým, že keď si zarobil nejaké peniaze na brigáde alebo mu ich dala napr. starká, išiel mi niečo kúpiť, potešiť ma. Povedala som si, že tohto chlapa si vezmem a presvedčil ma, že naozaj by mi zniesol aj modré z neba a páčila sa mi jeho ochota sa učiť. Čo sa týka nejakých obáv, u mňa to bolo asi ťažšie na začiatku vzťahu. Palino nemal sestry, a teda málo videl do ženského sveta. Vznikali tam nejaké nepochopenia, kedy som sa cítila zranená, bolo mi smutno. Keď sa ale blížilo k tomu manželstvu, tak ja osobne som nemala vôbec žiadne pochybnosti. Akokeby úplný pokoj a ja som Palinovi úplne dôverovala, kráčali sme spolu k Pánovi a jednoducho nebola kríza ani nejaká pochybnosť v tomto.
Hovorí sa, že človek by mal byť pri výbere partnera opatrný – niektoré vzťahy môžu byť toxické. Čo by ste mladému človeku odporúčali, aby si pri voľbe životného partnera dal pozor?
Janka: Na prvom mieste by mal byť vzťah s Pánom. Dnes sme s Paľkom počuli myšlienku: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a všetko vám bude pridané.“ Keď nie partner, práca alebo čokoľvek iné, ale viera a hľadanie Boha je na prvom mieste, všetky ostatné veci zapadnú na svoje miesto. Toto je ten duchovný rozmer. Mladí ľudia majú často ružové okuliare, vidia druhého v ideálnom svetle. Je veľmi dôležité neseparovať tento partnerský vzťah a byť citlivý na názor nejakého duchovného človeka, kňaza, rodičov, priateľov, ktorí mu môžu povedať, ako vnímajú jeho partnera a vidieť veci, ktoré si človek nevšimne. Je potrebné si napr. všímať to, ako sa správa muž k svojej mame, iným ženám. Kľúčová vlastnosť by mala byť tvarovateľnosť. Je strašne ťažké, keď niekto v tom vzťahu má pocit, že má stále pravdu.
Pán Ježiš nás pozýva, aby sme 77x odpustili, ale niekedy je to nad ľudské sily, keď len jeden vo vzťahu sa ide ospravedlniť, snaží sa manželstvo niekde posunúť, niekde rásť, ale druhý je v zaseknutom postoji, že on všetko vie a nemá žiadnu chybu. Netreba brať názor druhého ako niečo, čo ma ohrozuje, ale kde sa môžem posunúť. Učiteľnosť je vlastnosť, ktorá je veľmi dôležitá, aby manželstvo/vzťah bolo zdravé a mohlo niekde rásť. Neskôr, keď sú dvaja ľudia manželmi, tak keď prídu deti a ak nerastú vo vzťahu k Bohu, k sebe navzájom a povinnosti ich vtiahnu do víru, môže sa stať, že neskôr zistia, že sú dvaja cudzí ľudia vedľa seba, lebo sa v tom víre zabudli rozprávať o svojich túžbach, sklamaniach, o veciach, ktoré sú v hĺbke ich srdca a popri tých všetkých povinnostiach si nevšimli, že vzťah chladne, neskôr príde vytriezvenie, deti sú väčšie a nemajú si čo povedať.
Pavol: Kľúčová otázka, ktorú dávame mladým ľuďom, keď kráčajú k manželstvu, je, či by si chcel muž vziať takú manželku, aká bola jeho mama alebo či by on chcel byť otcom, akým bol jeho otec. Keď je tam niečo negatívne, je jasné, že niektoré veci sú pokrivené a ktoré si chtiac-nechtiac berieme ako vzorce správania do ďalšieho vzťahu. Mladým ľuďom hovoríme základný princíp, že muž dáva lásku, aby získal sex a žena dáva sex, aby získala lásku. Manželská láska si vyžaduje romantiku, nežnosť i lásku, ale aj sexuálne vyjadrenie lásky. Ak chlapec dáva lásku, aby získal sex, môže to byť len o tom, že jeho žiadostivosť mu diktuje veci a v skutočnosti mu nejde o vzťah, ale o naplnenie tej žiadostivosti. Ak mladí ľudia začnú veľmi rýchlo spolu sexuálne žiť alebo prejavovať si sexuálne dotyky, tak sa im môže zdať, že ten vzťah funguje. Sexualita v manželstve je ako lepidlo a takým spôsobom spojí manželstvo. Je preto lepšie budovať najprv priateľstvo, spoznávať sa a potom pridať to telesné, že sa chytíte za ruku, pobozkáte sa, ale nie je potrebné sa ponáhľať v tom, nech to ide postupne a následne budete vedieť, či tento človek je naozaj človek, ktorému sa chcem darovať a prežiť s ním život alebo nie.
V akých rodinných pomeroch ste vyrastali? Vnímate rozdiel medzi výchovou, akú ste dostali vy a výchovou, akú odovzdávate svojim deťom? Vzali ste si v niečom príklad od svojich rodičov, čo sa týka vášho manželstva alebo následne výchovy vašich detí? Viete, ako vnímajú Boha vaše deti?
Janka: Ja som vyrastala vo veriacej rodine. Rodičia mi odovzdali vieru a toto je kľúčová vec, ktorú túžime odovzdať aj našim deťom. Mojim rodičom určite vďačím za veľa. Potom sú tu určite veci, ktoré neboli úplne úžasné a povedala som si, že taká nebudem a v niečom sa mi to podarilo a v niečom nie.
Pavol: My sme v rodine nechodili do kostola a hoci som bol pokrstený ako malé dieťa, nikdy som nepočul nič o Bohu. Prvýkrát ma asi ako 9-ročného priviedla do kostola susedka mojej babky. Naši rodičia začali opäť chodiť do kostola až vtedy, keď som tam začal s bratom chodiť aj ja. Môj otec mi veľa lásky neprejavoval. Dnes viem, že ma mal rád a že chcel byť dobrým otcom, ale veľa trpel takou sebaľútosťou, ktorú zapíjal alkoholom. Bol to jeho taký únik z toho sveta a tak si nepamätám, že by ma niekedy objal alebo len tak mi povedal, že ma má rád, že je na mňa hrdý. Skôr mi v živote dával méty, ktoré vnímal ako spôsob, ktorým zo mňa chcel vychovať dobrého človeka. Mama sa snažila toto vyrovnávať. Ona bola dotyková, vyjadrovala nám lásku. Deti sa učia tým, že pozorujú svojich rodičov. Pán Boh to vo mne musel zlomiť a otázka je, či mu dovolíme vstupovať do veci, o ktorých si myslíme, že sú správne. Priviedol mi do cesty iných duchovných otcov, ktorí začali tie vzorce správania vo mne meniť.
Spomínate si možno na silný zlomový okamžik, kedy ste Boha začali vnímať v živote ako milujúceho Ocka?
Pavol: Jeden z takých duchovných otcov, ktorých mi Boh poslal bol aj kňaz z Anglicka, volal sa Peter Hocken. On ma v r. 2004 pozval na európsku konferenciu. Boli tam všetci moji duchovní hrdinovia v tom čase, ktorých som videli, či už z katolíckeho alebo protestantského sveta. Počas tej konferencie som prežíval ťažký duchovný útlak a zašiel som za ním a s malou dušičkou som sa ho opýtal: „O. Peter, viem, že si tu dôležitý, je tu kopec dôležitých ľudí, ale ak by si si na konci večera potom našiel na mňa pár minút, aby sme sa spolu pomodlili, tak by som ti bol vďačný.“ On sa rozhliadol a povedal: „Pali, to sú len lídri, ale ty si syn. Ideme...“ Ja som ostal v šoku. Vtedy akoby Pán Boh skrze tieto skúsenosti prepisoval tie veci v mojom srdci, kedy som zakúsil charakter muža, ktorý mi predefinoval rebríček hodnôt. Pán Boh ma premieňal, aby som mohol byť dobrým manželom a otcom.
Pavol, vnímate oporu svojej rodiny v službe, ktorej sa venujete? Viete si predstaviť, že by ste túto Jankinu a všeobecne oporu celej rodiny nemali? Čo pre Vás znamená rodina?
Pavol: Moja manželka má najväčšiu stopu na mojom živote. Nikdy by som nespoznal Boha takého, aký je, ak mi by mi ju nedal. Keď niekedy robím víkendovky a som niekde preč od rodiny, tak tým ľuďom poviem: „Viete, Bohu máme dávať to najlepšie, čo máme, a tak moja manželka sa rozhodla Bohu dávať svojho manžela a moje deti sa rozhodli dávať Bohu svojho ocka. A keďže oni sa teraz postia a prinášajú obetu, pretože mohla byť manželka so svojím mužom a deti so svojím ockom, oni sa rozhodli sa postiť, aby vy ste boli požehnaní.“ A na tomto funguje duchovný svet, že niekto prináša obetu častokrát v skrytosti, aby niekto iný bol z toho požehnaný. A preto si neviem predstaviť duchovnú službu bez toho, aby som žil tú rodinu bez toho, ako sa patrí a aby moja rodina ma v tomto podporovala, modlila sa za mňa a prinášala túto obetu preto, aby iní boli požehnaní.
Zažívam plnú podporu, neprijímam v zásade žiadne pozvanie ani žiadnu službu bez toho, aby mi moja manželka nedala svoj súhlas a požehnanie, všetko spoločne konzultujeme a kde sa dá, ideme spolu. Snažíme sa, aby aj naše deti mali účasť na tej službe. Sú niektoré veci, kde idem len sám, pretože je to aj moja práca, ale keď môžeme ísť spolu, ideme. Robievame s Jankou prednášky pre snúbencov či manželov, Janka vedie chvály, ja robím prednášku a snažíme sa aj naše deti do toho vtiahnuť, aby aj oni akoby sami chodili a žili ten náš svet a učili sa, že je dobré slúžiť Bohu.
Pavol, na Slovensku ste pomerne známy ako evanjelizátor. Akým aktivitám sa v súčasnosti venujete? Zasiahla a ak áno, ako, pandémia do Vašej služby? Akým spôsobom ju teraz vykonávate, ak nie je povolené sa zhromažďovať či ľudia majú strach sa častokrát medzi sebou stretnúť a niekedy sa sami izolujú?
Pavol: Myslím si, že viacerí ľudia, ktorí sú v duchovnej službe vrátane kňazov, museli prijať túto výzvu od Pána na to, aby mohli oddýchnuť si, vstúpiť do pokoja, viac sa modliť, viac študovať, aby sme mali potom z čoho dávať. Aj ja som musel urobiť rozhodnutia. Nie som veľký zástanca online sveta. Až druhá vlna pandémie spôsobila to, že ako spoločenstvo sme sa začali stretávať online. Pán Boh má vždy kreatívne spôsoby, ako môžeme slúžiť ľuďom, takže sme sa snažili aj s Jankou sa viac ozývať ľuďom v spoločenstve, volať im. Kým sa dalo, aj osobne sa stretnúť, pomodliť sa za nich.
Čo vnímate vo svojej službe, že najviac ničí partnerské vzťah/manželstvá?
Janka: Trošku sme to už načrtli, a síce neochota sa meniť, ktorá možno súvisí s nejakou pýchou, egoizmom, sebectvom – ak niekto nedokáže urobiť niečo z lásky k inému človeku. Kresťanský život by nás mal premieňať, že sa chcem dávať, obetovať. Mnoho ľudí sa rozhádajú nie pre 1 veľkú vec, ale 1 000 drobností, z ktorých sa vytvorí 1 veľký problém. Je dôležité pripomenúť si v tomto citát zo Svätého písma: „Nech slnko nezapadá nad vašim hnevom...“. Konflikty nie sú zlé, ale je dôležité ich riešiť správnym spôsobom, napr. pomenovať veci, nezovšeobecňovať. Sme jeden tím a našou úlohou je si pomáhať si navzájom sa dostať do nebeského kráľovstva a aj tu na zemi prežívať lásku Boha Otca.
Pavol: Podľa mňa je to to, keď každý začne mať svoje vlastné koníčky, svoje záujmy a prestanú sa zaujímať o svet toho druhého, tak to zárodok pre rozdelenie.
Janka: Tak ako Paľko spomenul, nie je síce zlé, ak majú ľudia niektoré svoje záľuby, ale keď sa to prehĺbi natoľko, že každý má svoj odlišný svet, tak vtedy ten vzťah môže naozaj veľmi trpieť, lebo už majú málo prienikov, ktoré ich môžu spájať a je to doba sebeckých vzťahov. Nemusí ma baviť napr. koncert klasickej hudby, ale z lásky k manželovi tam pôjdem.
Pavol: Keďže hovoríme o sviatostnom manželstve, cieľ je jeden pre každého človeka a tým, je svätosť. Cesty môžu byť rozdielne (manželstvo, zasvätený život...). Tí dvaja sa môžu navzájom posväcovať, ale katechizmus hovorí, že rozdielnosť pováh bez pomoci milosti sa nedá zvládnuť. Ak sa dvaja partneri prestanú spolu modliť, tak jednota a harmónia sŕdc, ktorú vypôsobuje Duch Svätý, sa prejaví na nejednote záujmov, koníčkov a vzťahu a tiež nejednote telesnej. Boh je základným princípom jednoty a keď nás Boh pozýva, aby sme sa spolu učili modliť, pozýva nás do úprimnosti a otvorenosti. V modlitbe ľudia musia vykladať svoje srdce najmä vtedy, keď sa modlíme vlastnými slovami. Tam nemôžeme byť pokrytcami. V modlitbe sa stávame zraniteľnými – nič pred tým druhým neskrývam, nemám svoju 13. komnatu, odrývam svoje zlyhania, pády... a keď sa dvaja prestanú spolu modliť, to vytvára nedôveru, nejednotu, postupne sa akoby od seba oddiaľujú.
Pavol, Vaše meno je medzi ľuďmi známe aj v súvislosti s organizovaným seminárom Otcovo srdce na Slovensku. Komu by ste tento seminár odporúčali absolvovať a prečo?
Pavol: Ježiš povedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život a nik nepríde k Otcovi, len cezo mňa.“ Ježiš prišiel plniť Otcovu vôľu a stále poukazoval na Otca. Seminár Otcovo srdce prišli na Slovensku robiť prvýkrát manželia Vicki a Robert de Hoxar v Ústí nad Moravou. Uvedomili sme si, že často Boha oslovujeme ako Pán Boh, Pane či sa obraciame na Ježiša, ktorý sa nám zdá možno viac pochopiteľný. Keď spoznávame Boha ako Otca, zisťujeme, kto sme. Čím viac poznávame Boha ako Otca, tým menej zostávame sirotami a stávame sa synmi a dcérami a čím viac sme synmi a dcérami Otca, tým menej medzi sebou zápasíme, porovnávame sa, snažíme sa dokázať, že sme dostatočne dobrí... Keď vieme, že máme dobrého Otca v nebi, je dostatočne múdry, veľkorysý, aby nás na tejto ceste ochránil, tak sa cesta života stáva dobrodružstvom a radosťou, na ktorej sa nechávame Ockom viesť a nepotrebujeme medzi sebou zápasiť.
Keď vieme, kto sme, môžeme sa stať darom pre toho druhého. Ak nepoznám svoju hodnotu, nemôžu správne fungovať vzťahy. Ten seminár som absolvoval prvýkrát v r. 2004 v Kanade, v r. 2008 sme ho robili na Slovensku. V skutočnosti som si začal uvedomovať, že keď vyberiem koncept otcovstva z kresťanstva, celé sa to rozpadne, resp. stane sa len ďalším z náboženstiev. V čom sa kresťanstvo líši od ostatných náboženstiev, je, že Boh je Otec, je láskavý, ktorý dáva svojho Syna za nás. A to iné náboženstvá nemajú. Otcovstvo potom dokáže správne nastaviť vzťahy. Keď je Boh na správnom mieste, všetko ostatné zapadne na svoje miesto a bude fungovať. Čiže seminár by sme odporúčali absolvovať každému a nielen raz.
Existuje mnoho ľudí, ktorí v rodine nezažili lásku rodiča či už z dôvodu, že sa rodičia rozviedli a jeden z nich odišiel alebo boli rodičia natoľko zaneprázdnení, že nenachádzali dostatok času na svoje deti, prípadne deti rodičov nemali a vyrastali v detskom domove. Z toho dôvodu možno poznajú Boha ako Stvoriteľa všetkého okolo nás, ale nevidia v ňom Otca, nedokážu ho prijať ako „rodiča“. Čo by ste im odporúčali, aby sa dostali na cestu spoznania pravého nebeského Ocka?
Pavol: V prvom rade by som povedal, že Boh sám seba nazval, že je Bohom vdov a sirôt, čiže má špeciálnu lásku k tým, čo ju najmenej zažili v tomto svete a On je schopný doplniť všetko, čo tento svet zabudol dať tým ľuďom z rôznych dôvodov. Ak tí ľudia nezažili lásku, tak Boh hovorí, že toto všetko má pre nich pripravené a vie im to vynahradiť. Pán Boh povedal, že ak ho budeme hľadať celým srdcom, dá sa nám nájsť a každý, kto bude klopať, tomu otvorí a je to pozvánka pre každého. Boh sa neskrýva pred nami, Boh sa skrýva pre nás, aby tí, ktorí ho nechcú hľadať, aby ho nenašli a tí, ktorí ho chcú hľadať, ho našli. Druhá vec je tá, že hľadať Boha znamená hľadať ho úplne všade – existuje veľa ciest, seminárov... Boh je hodný toho, aby sme ho hľadali.
Janka: Keď som bola raz na tomto seminári v Čechách, bol tam starší pán, ktorý hovoril svedectvo o tom, ako jeho otec mu nikdy nedal lásku, nikdy sa s ním nehral. Ten pán mal cez 70 rokov. Povedal, že Boh mu dal počas modlitby prežiť skúsenosť, akoby ho Boh Otec posadil na kolená, šantil sa s ním... tomu pánovi sa slzy kotúľali po lícach. Preto sme teda odpovedali, že seminár by sme odporúčali absolvovať každému. Akokoľvek sa snažím vytesniť zranenia zo svojej rodiny alebo si povedať, že sa nimi nebudeme zaoberať, tak jedna z kľúčových vecí, po ktorých každý z nás túži je, aby nás objala mama alebo potľapkal otec a povedali, že sú na nás hrdí. Môže nás pochváliť celý svet, ale ak toto od otca a mamy sme nezažili, je to obrovská rana, ktorú ničím okrem Božieho uzdravenia nedokážeme zaplniť a nik z ľudí nám nedokáže pomôcť a je úžasné, ako nám Boh chce pomôcť.
Pavol: To je rada do manželstva. Ženské srdce je tak hlboké, že ani ten najlepší manžel ho nedokáže naplniť. Preto na prvom mieste je Pán Boh a potom manžel. Keď to tak nebude, manžel bude utekať z toho vzťahu, lebo si uvedomí, že nedokáže túto nádobu naplniť.
Stáva sa, že sa ľudia môžu od Boha odvrátiť, keď majú pocit, že ich nepočuje... Zažili ste niekedy vo svojom živote (či už v mladosti alebo neskôr) situácie, kedy ste možno prežívali strach, bezmocnosť, kedy by ste mali pocit, akoby vás Boh nepočul, hoci ste sa k nemu modlili a prosili o niečo? A následne možno chvíle, kedy Boh zasiahol a ukázal vám, že vás nikdy neopustil a stále bol s vami?
Janka: Určite sú také chvíle, kedy sa človeku zdá, že by chcel odpoveď na nejakú otázku, čaká, že neprichádza. Môže sa zdať, že ľudia stále niečo dostávajú, iní nie. Žeby bol Boh taký, že iným všetko plní a iní ľudia dostávajú toho menej? Je dôležité nastavenie viery, či vidím od rána tie vďačnosti. Ak človek má taký postoj, vidí veľa zázrakov vo svojom živote. Niekedy prídeme do takého bodu, že čakáme odpoveď, ktorá neprichádza. Má nejaký význam. Keď sme bojovali za život môjho 23 ročného brata, ktorý mal rakovinu, čakali sme, že sa uzdraví. Mnohí ľudia sa za neho modlili, ale po 6 rokoch zomrel. Boli sme sklamaní, ale s odstupom času vidíme situáciu inak. Vidíme, že Pán Boh sa oslávil a mňa osobne to napĺňa takou radosťou a viem, že aj keď sa nie vždy udeje všetko podľa mojich predstáv, Boh urobí to najlepšie pre mňa.
Pavol: Tá smrť bola pre mňa najväčšou výzvou pre nás všetkých. Pre mňa je tajomstvom, prečo Boh mlčí, keď chceme, aby hovoril a prečo hovorí, keď chceme, aby mlčal. V prorokovi Ozeášovi hovorí: „Vyvábil som ju na púšť, aby som mohol hovoriť k jej srdcu.“ Božia logika je úplne iná než ľudská logika a dozrievanie v našich životoch nejde inak ako cez to, že zažívame bolesť, sklamanie, že zažívame tieto situácie. Keď budeme poctiví a budeme v tom všetkom hľadať Boha, On nám možno neodpovie tak, ako by sme chceli, ale bude vypôsobovať tú zlomenosť nášho srdca, ktorá bude vypôsobovať to, že sme pokorní a budeme mať mäkké srdcia.
Tá pokora pred životom, pred tajomstvom, že Boh niektoré veci necháva zahalené rúškom tajomstva, pozýva nás veriť aj keď tomu nerozumieme. Načo by nám bolo prisľúbenie, že milujúcim Boha všetko slúži na dobré, keby všetko bolo len dobré? Práve v situácii, keď nie všetko je v poriadku, vtedy je tam to prisľúbenie. Keď nás Boh vedie na púšť, je to preto, že za púšťou je zasľúbená zem a keď sa necháme viesť, vieme, že nás tam dovedie. Zažili sme zlomenosť a nie jednu. Nie vždy Pán Boh odpovedal na naše modlitby ako sme chceli, ale v konečnom dôsledku to vždy obrátil na dobré.
Janka: To, čo láme Božie srdce, je naše vyjadrenie: „Ježišu, dôverujem ti.“. Keď vidí také oddané dieťa, nedokáže mu nič odoprieť.
Čo by ste odkázali čitateľom Bezhraničnej lásky?
Janka a Pavol: Nech neprestanú byť hladní po Bohu, ochotní meniť sa a rásť v láske.
Rozhovor pripravila: Majka
