Zo života C. S. Lewisa
Clive Staples Lewis bol v niektorých oblastiach svojho života skutočne excentrickým géniom a zároveň zdráhavým prorokom, ako ho pomenovali slovenskí prekladatelia jeho biografie z diela Alistera E. McGratha.
Tento Ír s bujnou fantáziou sa okolo veku 15 rokov stal ateistom len preto, aby kresťanského Boha znovu objavil vo veku 32 rokov, a následne sa stal jedným z najznámejších kresťanských apologétov všetkých čias.
Jeho najslávnejším nebeletristickým dielom je zrejme skvostná zbierka apologetických prednášok s názvom Mere Christianity vydaná v roku 1952, ktorú v slovenčine pod názvom Hovory prinieslo vydavateľstvo Porta libri, a ktorá rozhodne nesmie chýbať v poličke žiadneho kresťana disponujúceho chuťou verejne obhajovať svoju vieru. (Ale o tom možno niekedy inokedy.)
V roku 1955 Lewis publikoval knihu Surprised by Joy (Zaskočený radosťou) a o rok neskôr sa názov tohto diela takmer gýčovým spôsobom naplnil, keď si Lewis zobral za ženu istú americkú spisovateľku. Jej meno? Joy Davidmanová.
Ich manželstvo ale netrvalo dlho. V roku 1960 umiera na rakovinu kostí a Lewisovi v ten istý rok vychádzajú dve knihy. Jedna, s názvom A Grief Observed (do slovenčiny preložená ako O bolesti), vychádza pod pseudonymom a je otrasne spontánnym a do značnej miery surovým zápisom emócií človeka, ktorý prišiel takmer o všetko, na čom mu záležalo.
Druhá, ktorej bude venovaný tento text, sa týka lásky, špecificky jej druhom a rozdielom medzi nimi. Vychádza pod elegantne jednoduchým (a možno práve preto príťažlivým) názvom The Four Loves (Štyri lásky).
Podobnosť Bohu, blízkosť Bohu
Na začiatku knihy sa Lewis rozhodne vykresliť trochu zjednodušenú dichotómiu, keď lásku rozdelí na „prijímajúcu“ a „dávajúcu“. Lásku takto vieme rozdeliť, keď si uvedomíme, kto má z určitého vzťahu, povedané ekonomickým jazykom, vyšší úžitok.
Pod „prijímajúcou láskou“ si tak predstavte lásku malého dieťaťa, ktoré sa túli ku svojej matke. Táto láska sa nepodobá na Boha, pretože Boh vlastne nemá čo prijať. Prototypom „dávajúcej lásky“ je ale naopak jednoznačne láska Boha k ľudstvu.
Nenechajte sa ale oklamať. Lewis nie je mysliteľ, ktorý svoje myšlienky necháva v polosurovom stave. Keď čítate Lewisovu apologetickú prózu a nejaká myšlienka vyzerá príliš jednoducho, radšej sa poriadne pripravte.
Najskôr ste totiž nenarazili na kompletné telo danej myšlienky, iba na jej kostru. Keď budete dostatočne trpezlivým čitateľom, Lewis kostru pred vašimi očami obalí svalstvom a kožou. Tým možno zmení vzhľad a polohu daných kostí, ale práve tým im dodá ich pravú podstatu a zmysel.
Aj pri tomto rozdelení lások Lewis postupuje podobne. Začína pripomenutím, že ani táto dichotómia nemusí byť finálnym opisom lásky, pretože poznáme napríklad prípady, keď sa „dávajúca láska“ v skreslenej forme odchyľuje od svojej podstaty.
Tu za zmienku stojí koncept rozdielu medzi „podobnosťou“ a „blízkosťou“ Bohu, ktorý Lewis v tejto časti diela načrtne. Bohu sme prirodzene podobní všetci, pretože sme stvorení na Boží obraz, ale to neznamená, že automaticky zažívame aj Jeho blízkosť.
Blízkosť k Bohu totiž musí byť dosiahnutá našim vlastným cieľavedomým úsilím.
Predstavte si, že stojíte pod útesom. Vzdušná čiara, ktorá vás delí od jeho vrcholu, nie je dlhá (to je metafora pre našu podobnosť Bohu). Na to, aby sme sa naň reálne fyzicky dostali, sa ale potrebujeme vydať na dlhú okružnú prechádzku (a tak sa stať skutočne blízkym Bohu).
V našom živote sa nám niekedy môže stať, že sa rozdávame, pretože si myslíme, že sme tým podobní Bohu. A to aj naozaj sme. Sme ale vo všetkých takýchto prípadoch Bohu skutočne blízki?
Potešenie
A z dichotómie sa rýchlo stane trichotómia. Lewis sa totiž rozhodne filozoficky rozdeliť druhy potešenia, a tak sa pred nami objavia pojmy „potrebné potešenia“ a „oceňujúce potešenia“.
Prvý druh potešenia sa dostavuje ako reakcia na uspokojenie našich základných potrieb. Keď som smädný a napijem sa studenej vody, pociťujem „potrebné potešenie“. Kým toto potešenie nedosiahnem, nervózne hľadám zdroj vody.
Na druhej strane tu je „oceňujúce potešenie“. To môžem zažiť napríklad pri pohľade na nádhernú záhradu, okolo ktorej náhodou prechádzam. Potreboval som v daný deň nevyhnutne vidieť nejakú peknú záhradu? Potuloval som sa po meste a hľadal zdroj uspokojenia rovnako neúnavne, ako by som to urobil v prípade smädu a túžbe po pohári vody? To asi nie.
Lewis preto ku láske dávajúcej a prijímajúcej pridáva tretí druh lásky, a to oceňujúcu lásku, založenú práve na princípe ocenenia opísanom v ostatnom odstavci. A následne celú problematiku otáča, aby sa na ňu mohol pozrieť z úplne nového uhla pohľadu a prichádzajú štyri lásky spomenuté v názve knihy.
1. Náklonnosť
Predstavte si náklonnosť rodiča k jeho dieťaťu. Aký rozšírený tento druh lásky je? A nakoľko je možné zaslúžiť si takúto lásku? Typ vzťahu, nad ktorým práve teraz premýšľate, Lewis označuje za „náklonnosť“, po grécky storge.
Podobné otázky si kladie aj Lewis a prichádza k záveru, že náklonnosť je najrozšírenejšou a najprirodzenejšou láskou. Na jej vznik totiž nepotrebujeme prítomnosť nijakého nátlaku a zároveň je prekvapivo slabo citlivá na vlastnosti, ktoré by sme za bežných okolností označili za hodné lásky.
Je to typ lásky, ktorú ku svojim deťom pociťujete skrátka len preto, že sú to vaše deti.
Túto lásku máme ale často sklon prehliadať, čo podľa Lewisa nie je zaslúžené. Náklonnosť je podľa neho zodpovedná za drvivú väčšinu ľudského šťastia. A jej „samozrejmosť“ je to, čo ju v konečnom dôsledku takisto robí mimoriadne zraniteľnou. Často sa nám totiž stáva, že ju začneme očakávať bez ohľadu na naše správanie, a tak sa do nej vkradne hnev a žiarlivosť.
2. Priateľstvo
Na ďalšej časti knihy je zaujímavé, že Lewis pod priateľstvom, po grécky philia, rozumie výlučne vzťahy osôb rovnakého pohlavia.
Mysliteľ sa sťažuje na to, že zatiaľ čo v antickom svete bolo priateľstvo vysoko ceneným druhom vzťahu, v súčasnom svete mu často kvôli ostatným typom lásky nie je venovaná taká pozornosť, akú si zaslúži.
Jeho najväčším súperom je v tomto zrejme romantická láska, a to kvôli zmenám, ktorú do nášho myslenia priniesla éra romantizmu. Sine qua non priateľstva je ale od jadra romantickej lásky zásadne odlišné, nejde iba o slabší stupeň tejto lásky.
Po prvé (a tu je potrebné brať na vedomie, že Lewis ako muž písal o svojich mužských priateľoch), priatelia nie sú vo vzťahu zaujatí navzájom sebou samými, ale niečím tretím, niečím, čo ich spája.
Lewis je majster v kresbe pôsobivých a vysoko ilustratívnych obrazov, a tak aj tu čitateľovi uľahčuje pochopenie tohto rozdielu.
Priateľstvo je podľa neho to, keď s niekým stojím bok po boku a sledujeme niečo ďalšie, niečo, čo nás spoločne zaujíma.
Romantická láska je to, keď s niekým stojím tvárou v tvár a zaujíma ma práve tá druhá osoba.
Po druhé, v zdravom priateľstve neexistuje kvantitatívna žiarlivosť. Asi by som nebol rád, keby sa niekto pridal do môjho romantického vzťahu s mojou priateľkou. Na druhej strane, nová osoba v okruhu mojich priateľov, alebo nový priateľ môjho priateľa mi umožňuje pozrieť sa na môjho starého priateľa pod novým svetlom a to môže naše priateľstvo ešte upevniť.
3. Romantická láska
Romantická láska, eros, je často prvou vecou, ktorá nám príde na um, keď niekto spomenie pojem „láska“, a napriek tomu ju Lewis analyzuje až ako tretiu v poradí. Takúto lásku Lewis od prostého sexuálneho pudu odlišuje tak, že sexualitu nazýva Venušou.
Keby som sa riadil čisto na základe môjho sexuálneho pudu, bolo by mi jedno, ktorá žena by mi pomohla ukojiť ho. Ja ale nie som zviera, a preto netúžim po Venuši per se. Túžim po konkrétnej žene a to nielen fyzicky. Prijímajúca láska sa mení na oceňujúcu lásku. A to je eros.
Nebezpečenstvo môže tkvieť aj v tom, keď sa eros stane naším bohom - pretože akonáhle sa niečo svetské stáva bohom, stáva sa to démonom.
Zároveň je potrebné dávať pozor na to, aby som si erosom neospravedlňoval všetky druhy nezriadeného správania s tvrdením, že „ide o lásku“, tak nemôže ísť o nič zlé.
Nepripomína vám to niečo zo súčasnej doby?
4. Agape
Všetky tieto lásky ale samy osebe nie sú sebestačné. Všetky potrebujú agape, bezpodmienečnú lásku. Tú Lewis označuje za lásku najviac podobnú a blízku Bohu a špecificky kresťanskú cnosť, ktorú by sme sa mali všetci pokúšať dosiahnuť.
Mali by sme sa teda pokúšať vyhýbať sa všetkým láskam, aby sme sa mohli sústrediť čisto na lásku k Bohu a zároveň neriskovali zranenie? Rozhodne nie, varuje Lewis.
Keď nemilujem, nikdy sa síce nezraním, ale moje srdce zatvrdne.
Problém s rovnováhou pozemských lások a lásky k Bohu navyše nikdy nemôže nastať vtedy, keď nejakého človeka milujem príliš, ale iba vtedy, keď Boha milujem príliš málo. Nejde o intenzitu, ale o priority. Keď si nejaká osoba teda vyžaduje, aby som ju postavil pred Boha a jeho príkazy, táto žiadosť musí byť odmietnutá, inak to nejde.
Boh nám ale dáva dva nadprirodzené dary súvisiace s láskou. Prvým darom je podiel na jeho vlastnej dávajúcej láske, prostredníctvom ktorého môžeme milovať aj ľudí, ktorí nie sú prirodzene milovaní. Druhým darom je schopnosť lásky k sebe samému. A tu sa už dostávame k jadru niečoho, čo sa nazýva agape. Tým, že si uvedomíme našu závislosť od Božej lásky, uvedomíme si našu vlastnú hodnotu.
Od Boha pochádza dokonca všetko dobré a pravdivé aj na prostých pozemských láskach, pripomína Lewis. Keď sa teda dostaneme do neba a konečne uvidíme Boha z tváre do tváre, uvedomíme si, že sme Ho vlastne milovali po celý náš život, vo všetkých našich láskach.
Autor tohto textu ho trúfalo započal a hodlá ho aj trúfalo uzavrieť. Vysloví totiž domnienku, že sa mu podarilo vytvoriť hutné zhrnutie Lewisových Štyroch lások, no napriek tomu všetkým čitateľom jednoznačne odporúča, aby si toto dielo prečítali celé, pretože nemal šancu obsiahnuť všetky cenné postrehy a myšlienky, ktoré Lewis vytvoril.
Pamätajte: Lewis nie je autorom, ktorý by ostal pri kostre svojich myšlienok...
Autor je študent a publicista spolupracujúci s Konzervatívnym denníkom Postoj a portálom nm.sk.
