Tou najčastejšou a najzávažnejšou chybou v komunikácii je fakt, že neplní svoj účel, či už z hľadiska toho, čo by nám zo strany partnera mala dávať (lásku, radosť, úsmev, pomoc, informácie...), alebo jej iniciátor nedokáže naplniť cieľ, ktorý si v rámci nej stanovil. Prečo sa toto všetko deje? Na to existuje veľmi jednoznačná odpoveď. Sme ľudia. Každý vysoko špecifický, s vlastnou výchovou, vzdelaním, prácou, inteligenciou, rozumom, očakávaniami, predstavami, názormi, myšlienkami... Predstavuje to problém? Áno aj nie.
Áno, pokiaľ dochádza ku konfliktu medzi tým, čo vzťah potrebuje, a tým, aká je skutočnosť. Príčinou rozpadu vzťahov v tomto kontexte býva často partnerský nesúlad v ich názorovom a hodnotovom spektre, takisto v (ne)objektívnom vnímaní reality, v neschopnosti jedného či oboch riešiť problémy primeranou cestou, veľmi nízka, prípadne nižšia úroveň emocionálnej inteligencie u jedného alebo oboch partnerov, nedostatočne venovaný čas či nesplnené očakávania.
Nie, pokiaľ berieme život ako dar. Toto chcem výrazne vyzdvihnúť! Marek Orko Vácha hovorí veľmi pravdivo, že človek je do života pozvaný, aby si s veľkou pokorou uvedomil svoju dôležitosť. Život každého z nás má obrovský význam, buďme si toho vedomí. Je prirodzené, že sa v rámci vzťahov stretávame so sklamaniami, hnevom či smútkom, no ak považujeme svoj život za dôležitý, v prvom rade si ho musíme vážiť, čo vonkoncom neznamená zotrvanie v žiali, ale v prvom rade ide o neustále budovanie seba samého, napriek okolnostiam, ktoré nám život prinesie.
Prečo to píšem... Bez komunikácie je každý patnerský vzťah stratený. Je absolútne v poriadku, že sú partneri iní a majú na osoby, situácie, problémy, svet okolo seba sčasti odlišný pohľad, no jedným zo základných atribútov vzťahu je zodpovednosť, ktorú máme voči sebe a svojmu partnerovi. Znamená to, že pokiaľ nám na tomto vzťahu záleží, táto zodpovednosť do nás vrastá, čoho východiskom by malo byť budovanie lásky voči druhému a tiež budovanie seba. Ak to nerobíme, nemôžeme očakávať, že sa vzťah bude vyvíjať, pretože ten so snahou jedného človeka neobstojí.
Vzťah si žiada zrelú lásku, obetu, primerané kompromisy, vhodnú komunikáciu a vedomie, že druhému viac záleží na našom ako na jeho šťastí. Samozrejme, ak chceme niekoho milovať, musíme v prvom rade (v zdravej miere) milovať sami seba, už len z toho hľadiska, že zodpovednosť máme aj voči vlastnému životu, ktorý pre svoje dobro i dobro druhého musíme sústavne rozvíjať, avšak v partnerskom vzťahu egocentrizmus nemá miesto – vzťah je o skutočnosti, že centrom záujmu je pre mňa partner/-ka, a nie ja! Keď ten, ktorého milujem, bude šťastný, budem šťastný aj ja. Nie naopak! Zdôrazňujem tu však zdravý pohľad na vec. Nemyslím tým, že sa máme nechať zneužívať pre bezbrehé naplňovanie cieľov toho druhého...
Vždy hovorím, koľko problémov by sa vyriešilo, keby sme všetci medzi sebou vedeli komunikovať na prirodzenej, primeranej úrovni.
Mnoho partnerov robí chybu v tom, že nechávajú toho druhého domýšľať si, čo nie je vždy šťastné riešenie. Hoci existujú situácie, ktoré si to vyžadujú, v riešení problémov ide neraz o prilievanie oleja do ohňa. Dostali sme reč, tak ju využívajme, keď treba! Nehanbime sa ako muži, tak aj ženy rozprávať o svojich emóciách, otvorene o tom, čo nás trápi. Azda je to hanba? Práve partnerský vzťah je predsa založený na emóciách, na láske ako kráľovnej všetkých citov. Ako chceme vzťah budovať, ak nie sme schopní sa v prípade potreby o jeho podstate konštruktívne porozprávať?! Paradox, však? Akoby sme v ňom prežívali, ale nežili.
Vyjadrenie svojich citov a emócií je preukázaním úcty, rešpektu a dôvery voči svojmu partnerovi či partnerke. Chlapi by si mohli pomyslieť a mávnuť rukou: „Aké city ja budem vyjadrovať?!“ – A čo my azda nemáme city? Nehovorím, že sa máme správať ako v romantických filmoch či znášať/vyjadrovať tieto skutočnosti hystericky či zženštilo, to nech vám, božechráň, ani nenapadne! Sme však ľudské bytosti, dokelu, tak sa tak aj správajme a nebuďme za každú cenu takí hrdí! Nie je to žiaden prejav slabosti, ako by ste si niektorí mohli pomyslieť, skôr ide o prejav vnútornej sily, vyspelosti, zdravej mužnosti a v konečnom dôsledku vyššie spomenutých skutočností voči vlastnej partnerke/manželke.
Vždy hovorím, koľko problémov by sa vyriešilo, keby sme všetci medzi sebou vedeli komunikovať na prirodzenej, primeranej úrovni, dvojnásobne to platí v partnerských vzťahoch. Riešilli by sme to, čo naozaj riešiť máme, a neuplatňovali by sme namiesto toho vlastnú hrdosť, urazenosť, domýšľavosť, hnev, zatrpknutosť, manipuláciu..., prostredníctvom ktorých môžu skôr či neskôr ostať zo vzťahu trosky. Ak vám záleží na vzťahu s milovanou osobou, snažte sa medzi sebou komunikovať, ako sa len dá. Venujte si navzájom čas. Rozprávajte sa len tak, o všedných, každodenných veciach, o tom, čo prežívate, čo si myslíte, ako čo vnímate, rozoberajte vážne veci, no aj nevinné hlúposti, ktoré vám vyčaria úsmev na tvári, skrátka uplatňujte systém zlatej strednej cesty. Ak prídu problémy, riešte ich! Ako? Komunikáciou a činmi! K nim dávku rešpektu, úcty, dôvery a najmä pochopenia!
Áno, nie vždy je z toho východisko, preto nejeden vzťah stroskotá, a aj napriek tomu, že urobíte maximum pre jeho záchranu, nie vždy to skončí podľa vašich predstáv – bolí to, zahlcuje vám to myseľ, tlačí slzy do očí..., no nikdy sa v tom dlhodobo neutápajte, aby vám život neutekal pomedzi prsty! Aj veľké životné žiale nás posúvajú vpred, pamätajte na to. Dajte smútku a svojim neúspechom zmysel, ktorý pretvoríte na zocelenie vlastnej osobnosti. Buďte voči svojmu životu zodpovední a napredujte! Obzvlášť prajem každému z vás, aby ste v partnerskom vzťahu došli do bodu, keď si uvedomíte, že so svojou polovičkou skrátka ste, nič nehovoríte a ticho hovorí za vás svojou krásnou, jedinečnou chvíľou, kde akékoľvek slová netreba. Ako hovorí Thomas Merton: „Tá najhlbšia úroveň komunikácie nie je komunikácia, je to prepojenie. Je bez slov. Je za hranicou slov, je za hranicou reči a je za hranicou predstavy.“
Na záver však rovnako musím podotknúť, že komunikovať samo osebe nestačí, pretože komunikácia je zbytočná, pokiaľ druhý človek nechce alebo nevie počúvať. V takom prípade je už na každého zvážení, či vidí perspektívu v takomto vzťahu. Všetkým vám teda prajem, aby vaše vzťahy v manželstve či partnerstve prekvitali láskou a úprimnosťou voči druhému. Obaja ste rovnakým dielom zodpovední za budovanie vašej jednoty. Vždy sa v prvom rade snažte druhého pochopiť a rešpektovať ho – práve to je odrazový mostík pre uplatnenie zdravej komunikácie, ktorej sa dodržiavaním týchto faktorov ani jeden, ani druhý nemusí za žiadnych okolností obávať. Na jednom človeku však vzťah nevydrží, buďte v tom spolu!
„Komunikácia, umenie hovoriť jeden s druhým, vyjadriť, čo cítime alebo čo si myslíme, povedať to jasne, počúvať to, čo hovorí ten druhý, a uisťovať sa, že sme počuli správne, je podľa všetkého najdôležitejšia schopnosť na uchovanie a vytvorenie láskyplných vzťahov.“ (Leo Buscaglia)
