Ako by ste vymedzili rozdiel medzi poslušnosťou a úctou detí voči svojim rodičom?
Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že čnosť sa nachádza uprostred medzi dvoma extrémami. Ak by som to chcel zjednodušene „graficky“ odčleniť, tak poslušnosť a úcta k rodičom popri sebe existujú do momentu osamostatnenia sa, teda približne do veku osemnásť rokov. Úcta k rodičom je tu však stále. To vychádza z vďačnosti, že rodičia nám dali život. Spolupodieľali sa na Božom stvoriteľskom pláne, ktorý Pán Boh tak nádherne pripravil, že rodičia odovzdávajú telesný život svojim deťom a On im dáva nesmrteľnú dušu. Poslušnosť má svoje nezastupiteľné miesto v období, kedy deti vyrastajú, keď sú v procese výchovy, postupného dozrievania, až do momentu, kedy sa osamostatňujú.
Poslušnosť je vždy odpoveďou na lásku. Ak ma niekto miluje, nemám problém ho poslúchať. Neposlušnosť často vychádza buď zo svojvôle dieťaťa, alebo z nepochopenia lásky rodičov. Pokiaľ dieťa nechápe, že je milované, tak automaticky kladie odpor. Je to dosť široká otázka. Takže približne okolo tohto momentu by som to ohraničil. Je tu však ešte jeden dôležitý aspekt, ktorý musím spomenúť, a síce to, že dieťa je vždy darom od Boha, ktorý je rodičom zverený na určitý čas. Rodičia nemajú totiž právo na svoje dieťa v zmysle, že by dieťa bolo ich výlučným vlastníctvom.
V prípade vznikajúceho konfliktu vo vzťahu rodičov a predovšetkým mladých dospelých ľudí sa mnoho rodičov ohradzuje práve 4. Božím prikázaním – „Cti otca svojho i matku svoju“. Je možné povedať, že určitá úcta by mala v tomto vzťahu existovať aj zo strany rodiča k svojmu dieťaťu?
Dôležité je to, čo som už spomenul a to, že deti nie sú výlučným vlastníctvom svojich rodičov. Keď má dieťa 15-16 rokov, tak je normálne, keď rodičia takýmto spôsobom reagujú. Dieťa potrebuje mať pri sebe niekoho, kto drží kormidlo jeho ešte „neopracovaného“ života. Rodičia týmto spôsobom, ak to robia s láskou, robia to správne. Iné je to už vo veku napr. 20 rokov... Často sme svedkami, že rodičia sú bezmocní a nevedia, ako si vybudovať autoritu lásky, a tak sa odvolajú na toto prikázanie. Vždy však musí tomu predchádzať láska.
Keď sú už deti dospelé a žijú pod jednou strechou s rodičmi, je dôležité, aby rodičia dávali svojmu dieťaťu dostatočnú slobodu, lebo ten mladý človek im už nepatrí. Tu by sa bolo dobré zamyslieť aj nad tým, aký má byť postoj človeka v tejto rovine. Láska musí byť vždy uprostred tohto vzťahu. Ak uprostred nebude láska, vždy tu budú existovať len nejaké mŕtve normy a zákony, ktoré budú riadiť tento vzťah a je jedno, či to bude zo strany dieťaťa alebo rodiča. Ak je tam láska, nie je problém ani poslúchať, ani konať zo strany detí slobodne bez toho, aby im rodičia stále niečo museli nakazovať, lebo láska ich k tomu pohne sama (napr. pomôcť v domácnosti...)
Hovorí sa, že sloboda človeka končí tam, kde začína sloboda iného. Je možné vo vzťahu rodičov a ich detí vymedziť rozumné hranice, ktoré by ani jedna zo strán prekračovať nemala (a vymedzenie ktorých by si napr. rodičia nevysvetľovali ako nevďačnosť či neúctu k nim)?
Otázka slobody je pomerne citlivá. Každý je citlivý na svoju slobodu, lebo dnes je doba veľkého egoizmu a individualizmu a každý pozerá predovšetkým sám na seba. Sloboda je však úžasná vec, lebo práve ona je prvým predpokladom lásky. Neexistuje láska bez slobody. Je dôležité dávať druhému slobodu a nie iba krvopotne si strážiť tú svoju. Tým, že sa ju naučím dávať, hneď ju budem aj dostávať a naviac - zožnem ovocie, ktorým je láska. Keď rodičia dajú slobodu svojim deťom a deti jednoducho uznávajú slobodu rodičov, je to živná pôda, kde môže vyrastať láska.
Žijeme v dobe, keď nie je nezvyčajné, že veľa mladých ľudí zostáva doma príliš dlho, vyhovuje im tzv. mama-hotel. Iste záleží od okolností, ale je možné vymedziť vekovú hranicu, kedy by mladý človek už mal byť schopný žiť mimo domu a postarať sa sám o seba (hoci aj v prípade, že má napr. handicap, no ten mu nebráni samostatne fungovať)? Dá sa predpokladať, že čím ďalej bude táto veková hranica mladých ľudí posúvaná vyššie, tým ťažšie rodič príjme to, že sa jeho dieťa osamostatňuje?
Vidím tu dvojitý problém. Jednak je to naviazanosť rodiča na dieťa a druhá záležitosť je tiež neschopnosť mladého človeka prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk. Tieto veci spolu úzko súvisia. Uvedomujem si jednu vec, že aj rodičia boli raz deťmi a boli istým spôsobom formovaní, vychovávaní... Rodičia boli niekoľko desaťročí dozadu vychovávaní možno vo väčšom strachu a viac autoritatívne, a tak rodina bola pre nich automatickou istotou. Aj dnes chcú rodičia to najlepšie pre svoje deti, ale zmiešava sa do toho ich vlastná minulosť a tak sa snažia udržať deti doma čo možno najdlhšie a všetko urobiť za nich. Ale tak to nejde, nefunguje to tak. A to z jedného dôvodu, že ak je láska skutočná, chce dobro toho druhého – tak z jednej, ako aj z druhej strany. Preto rodič vo svojom čase necháva svojho potomka ísť do života.
Niekedy je závislosť rodiča na synovi či dcére možno až príliš veľká, a to práve zo strachu zo samoty a opustenosti, ktorú rodič prežíva. Na druhej strane vidím dnes veľkú pohodlnosť mladých ľudí, a toto je omnoho častejšie. Taký človek si spočíta, že nemusí nič riešiť, veď rodičia sa o všetko postarajú a vybavia to. Je preto dôležité, že aj keď sú spolu doma pod jednou strechou, aby nežili v tzv. mama-hoteli, ale aby mali aktívnu spoluzodpovednosť za domácnosť (pri platení účtov, nakupovaní...), inak ich to nijako neformuje a a môže ich priam zdeformovať. Láska pozerá, ako pomôcť rodičom, čo môžem urobiť, aby som ich odbremenil. Toto by mali byť vnútorné „pravidlá“ lásky v domácnosti, ktoré by mali platiť. Problémom je tu vždy prítomný individualizmus, tak na strane rodiča ako aj na strane „dieťaťa“. Tak slečna ako aj chalan nevníma potrebu odísť z domu, lebo má tam komfort, ktorý mu vyhovuje a rodič mu ho rád dopraje, aby sa vyhol strachu zo samoty. Netreba sa báť vykročiť a odísť z domu. ?
Aký dopad môže mať na mladého dospelého človeka to, ak pridlho žije so svojimi rodičmi pod jednou strechou? Stretli ste sa pri svojej pastoračnej činnosti s negatívnymi následkami takéhoto spolužitia?
Áno, je to dosť časté. Zažívam to hlavne pri rozhovoroch, keď rodičia už nevedia, čo majú robiť a sú sklamaní. Deti na druhej strane vnímajú absolútnu neslobodu, lebo rodičia im neustále pripomínajú, aby už niečo so sebou robili. Ale to sú všetko dôsledky toho, čo som spomenul pred chvíľou. Jednoducho nepochopili sme naše miesto v domácnosti, kde žijeme s rodičmi. Je to široká otázka.
Aký je podľa vášho názoru dostatočný dôvod k tomu, aby dieťa vyletelo z hniezda (hoci je rodina usporiadaná)? Aký je správny postoj, ktorý by mali rodičia zaujať? Naopak, ako by sa mal zachovať mladý človek v prípade, že jeho rodič odmieta prijať to, že sa osamostatnil, lebo stále v ňom vidia to malé dieťa, ktoré bolo na nich závislé?
Veľmi sa mi páčia príklady z prírody. ? V prírode je väčšinou rodina usporiadaná. Prichádza čas, kedy mláďatá opúšťajú svojich rodičov a odchádzajú, aby mohli vytvoriť vlastné rodiny. Ak to tak nie je, potom niečo nie je v poriadku. Neviem si predstaviť, aby napríklad na jar prišli bociany naspäť aj so svojimi mladými a namiesto toho, aby priviedli na svet mladé, tak si len tak spoločne hniezdili na jednom hniezde. To nedáva logiku. Alebo aby medvedica namiesto toho, aby opäť priviedla na svet mladé, tak sa starala o svoje odrastené päť-šesť ročné „medvedíky“. ? Pán Boh to takto múdro vložil do logiky stvorenstva a je to nádherné. V prírode je to pud, ktorý vedie k zachovaniu rodu a ten vedie zvieratá správať sa týmto spôsobom a je to vporiadku. Tak je to aj v našom živote, ale to nehovorím o situácii, keď je dieťa napr. z dôvodu svojho postihnutia odkázané na starostlivosť svojho rodiča. Ak hovoríme o usporiadanej rodine, kde kraľuje láska, tak táto situácia príde sama. Je to absolútne prirodzené. Mladý človek odchádza, aby si mohol založiť vlastnú rodinu. Atmosféra lásky je to, čo omnoho jednoduchšie pomáha riešiť tieto situácie.
Máme pred sebou mladý pár, ktorý skôr či neskôr plánuje vstúpiť do manželstva, no obaja ešte bývajú spoločne s rodičmi. Môže mať pozitívny vplyv na ich manželské spolužitie to, ak mladý človek odíde na istý čas do podnájmu ešte skôr než manželstvo uzatvorí (nie v zmysle, aby si ešte nezosobášení partneri vyskúšali spoločné bývanie, ale aby sa jednotlivo osamostatnili napr. z dôvodu, aby sa naučili viac starať sami o seba, o svoju domácnosť, byť ešte zodpovednejším...)?
Ak mladý človek býva s rodičmi v rodine, kde je zdravé prostredie, kde zažíva spoluzodpovednosť v rámci všetkého, spolupodieľa sa na vedení a chode domácnosti, prežíva aj svoju slobodu, nevidím tu žiadny problém. Iné je, ak tomu tak v rodine nie je. Problémom vo vzťahu môže byť to, ak jeden mladý človek žije takto, no druhý je uzavretý v mama-hoteli. Ak sú obaja ľudia zrelí, je to úplne normálne. Ak je dieťa priveľmi naviazané na rodičov, pomôže mu akýkoľvek čas odlúčenia sa od nich, aby sa dokázalo osamostatniť a postarať sa samo o seba. Ale mladý pár, ktorý sa spoznáva, by si tieto otázky mal v pravde odpovedať. Je predsa prirodzené, že sa chcú zobrať a mať spolu deti a nie zobrať si partnera, ktorý je „decko“. ?
Názor mladého človeka pri výbere životného partnera sa nie vždy zhoduje s názorom jeho rodičov. Ako by mali vzájomne (rodič vs. jeho dieťa) vyriešiť takúto situáciu? Iste, dá sa povedať, že máloktorý rodič, ktorému na jeho dieťati záleží, chce pre neho niečo zlé. Ako však názor vyjadriť čo najlepšie, aby tak rodič, ako aj mladý dospelý (príp. dospievajúci) pochopili, že ten druhý im nechce zle? Môže byť aj tu zo strany rodiča vymedzená hranica, ktorá by prekračovaná byť nemala?
V prípade dospelého človeka je úplne prirodzené, že ak je jeho rodinné prostredie normálne a zdravé, vždy ho bude zaujímať názor rodičov na jeho partnera. Ak chápem, že rodičia mi nechcú zle, príjmam to, že svojimi skúsenosťami života vidia to, čo ja nemusím vidieť a to najmä vtedy, keď sú mladí ľudia v stave zaľúbenia. Mladí ľudia sú vtedy slepí a nevidia to, čo môžu vidieť ich rodičia. Ak bola v rodine dôvera, tá tu bude aj teraz. Ak tomu tak nebolo a dieťaťu dávali rodičia často najavo, aké je zlé, nešikovné, prípadne ho často ponižovali, tak dieťa neprijme názor rodičov, aj keby bol neviem aký dobrý. Je dobré, ak rodič vyjadrí svoj názor a dieťa sa nebojí povedať rodičom o týchto veciach. Mladý človek zoberie na vedomie, čo mu rodičia povedali, ale rozhodnúť sa musí sám. Rodičia sa za neho rozhodnúť nemôžu. Prostredie lásky však vytvára priestor na vyjadrenie a prijatie hoci aj protichodného názoru. Zo strany rodiča nie je dobré, aby sa neustále vŕtal do tohto vzťahu. To potom veľmi ničí vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Ale k tomu som sa vyjadril už vyššie v otázke slobody.
Čo v prípade, ak sa mladý človek bojí predstaviť svojho partnera z dôvodu, že vie, že ho jeho rodičia nepríjmu, hoci je to správny človek, ale rodičia majú (niekedy aj neodôvodnené) obavy svoje dieťa nechať žiť vlastný život? Je správne rodiča postaviť pred hotovú vec a oznámiť im napr. to, že syn/dcéra si našla životného partnera a majú v pláne sa už zasnúbiť?
Myslím, že všetko z toho už bolo spomenuté. Láska rodičov k dieťaťu dáva dieťaťu slobodu v týchto veciach. Láska dieťaťa k rodičom je vyjadrená skrze dôveru voči nim. Nemal by som problém s tým, ak by to mladý človek nepovedalo hneď po prvom rande. Ak však s niekým je dlhšie, malo by byť prirodzené, že chce partnera predstaviť svojej rodine, aj keď je to možno nedokonalá rodina, lebo partner sa stane súčasťou tejto rodiny. Ak sa silou mocou človek odstrihne od rodiny, akoby vymazal svoje korene a chcel budovať iba korunu, a to jednoducho nejde. Je si opäť potrebné uvedomiť, že dieťa nie je vlastníctvom rodičov, že dieťa je slobodným človekom a vyjadriť pravdu neznamená, že svojho rodiča nemiluje. Určite by som to neriešil tak, že potomok predstaví rodičom partnera tesne pred zásnubami. Toto všetko vrátane konfrontácie s rodičmi patrí totiž do obdobia rozvíjania tohto vzťahu.
Ak je vzťah autentický, keď partneri hľadajú cestu k sebe, cestu spoznávania sa, potrebujú sa spoznať aj v tejto situácii, realite, aká tu je. Toto môže pomôcť budovať ich vzťah v pravde. Snažil by som sa v tom všetkom hľadať dobro. Tak to robí aj Pán Boh, keď z každej situácie sa snaží vyťažiť dobro. Išiel by som do toho s odvahou a dôverou, a kráčal by som v nej ďalej. Ale nebolo by správne, ak by dieťa nepovedalo vôbec nič rodičom o svojom vzťahu a postavilo ich rovno pred hotovú vec. Dôsledky takéhoto rozhodnutia si bude potom niesť celý život.
Predstavy mladých dospelých ľudí a ich rodičov sa nie vždy zaiste zhodujú. Načrtnime si situáciu, kedy sa mladý pár chce zasnúbiť. Názor rodičov a páru v tom, ako by zásnuby mali prebiehať sa však líši. Rodičia si môžu predstavovať „tradičné“ zásnuby, kde muž pri spoločnom stretnutí celej rodiny „formálne“ ženu požiada o ruku; pričom mladí ľudia si zásnuby predstavujú úplne inak (v súkromí). Ani jeden z návrhov však nemusí byť zlý. Ako je možné túto situáciu v pokoji vyriešiť, aby sa ani jedna zo strán necítila dotknutá?
Prípad od prípadu je iný. Mladí ľudia určite vedia, z akých rodín vychádzajú. Ak tam bolo prostredie lásky, túžia, aby sa aj rodičia tešili z ich vzťahu. Ak chlapec má rád dievča, nemá problém požiadať otca dievčaťa o jej ruku a poprosiť ho o požehnanie. Tiež je úplne normálne, ak chcú mladí ľudia prežiť túto nádhernú chvíľu osamote. No nebál by som sa potom toho, aby sme sa následne stretli ako rodina a z lásky k našim rodinám oslávili zasnúbenie spolu. V Cirkvi tiež existuje niečo nádherné, a to cirkevné zásnuby, obrad požehnania snúbencov. Je to nádherná príležitosť na stretnutie rodín. Aj v takejto situácii sa môžu mladí ľudia spoznať, akí skutočne sú. Ak tam je atmosféra dôvery, nevidím v tom problém, je to otázka lásky.
Dnes sa taktiež stretávame často s tým, že ak mladí ľudia plánujú svadbu, rodičia cítia potrebu sa im do svadobných príprav starať viac než je možno únosné. Ako by mali budúci manželia vysvetliť svojim rodičom, že si ich pomoc síce vážia, no je to ich svadobný deň a radi by predstavy realizovali podľa seba?
Všetko súvisí z toho základu, ako som povedal na začiatku. Ak ma motivuje v tom všetkom láska, nevidím problém. Každý má predstavu o svadbe – mladí aj ich rodičia. Za normálnych okolností si mladí svadbu pripravujú a rodičia sa opýtajú len či netreba niečo pomôcť. Problém nastáva vtedy, ak sa chcú úlohy popliesť, že rodičia si myslia, že budú režiséri. Režisérmi pri svadbe sú mladí. Opäť je to otázka lásky. Je možné tu hľadať aj kompromis, kedy môžu pri prípravách pomôcť aj rodičia.
Niekedy - ak to nejde inak - je lepšie diplomaticky predísť tento krok. Ak by mladí svojich rodičov pozvali ako posledných, bol by to problém... preto rozmýšľam dopredu, ako by svadba mala vyzerať. Dopredu by som išiel za rodičmi, pozval ich a zároveň ich poprosil o pomoc a zveril im zodpovednosť pri príprave svadby s vopred pripravenými úlohami... Je dôležité vedieť to, že aj rodičia sa tešia z toho momentu prípravy na svadbu svojich detí. Robia to z lásky a nie preto, aby nás zotreli. Rozmýšľať krok dopredu a požiadať ich o pomoc je vždy lepšia cesta. Dať im dostatočný priestor, aby sa cítili využití a nebáť sa toho, že všetko nebude podľa mojich predstáv. Láska je vždy viac.
Aký je váš názor na to, ak mladí, ešte nezosobášení ľudia, prespávajú výnimočne v jednom byte spolu, i keď nie v jednej miestnosti? Rodičom sa to prirodzene páčiť nemusí. Je rozdiel v tom, či a ako by mali zasiahnuť rodičia voči svojim deťom, ak je byt/dom ich, prípadne naopak, ak im ten príbytok nepatrí a ich syn/dcéra prespáva u rodičov partnera? Predpokladajme, že otázku predmanželskej čistoty majú mladí ľudia medzi sebou vydiskutovanú a daná situácia vznikne napr. len z dôvodu, že žena skutočne nechce nechať svojho priateľa šoférovať v noci, aby nedostal mikrospánok za volantom (ak sa povedzme vrátia z nejakej spoločenskej akcie)... Mala by sa dcéra/syn svojich rodičov opýtať, či môže takto vyriešiť vzniknutú situáciu a predísť vzájomnému konfliktu?
To sú také normálne otázky, na ktorých vznikne najviac nepokoja a zbytočných dohadov a obviňovaní. Ak dieťaťu dôverujem a dávam mu slobodu, tak to neriešim. Platí to tak vo vzťahu dieťaťa k rodičovi i naopak. Keď rodič vie, že dobre dieťa vychoval, že od malička mu vštepoval do srdca správne hodnoty, tak mu dôveruje aj v tomto. Ja by som v tejto konkrétnej situácii nevidel nič zlé. Iné je to, ak mladí ľudia vyhľadávajú takéto situácie s úmyslom zneužiť ich. Myslím si, že rodičia im v tom nezabránia, ak v situácii skutočnej potreby im to nedovolia, lebo mladí si nájdu situáciu, keď nie je situácia skutočnej potreby a tak či tak spolu budú. Nech láska je vždy tým povestným „lakmusovým papierikom“ v týchto ťažkých rozhodnutiach. ?
Odporúčali by ste mladým manželom po svadbe osamostatniť sa aj za cenu, že by išli do podnájmu či sa zadlžili hypotékou na kúpu vlastného bytu/domu, hoci je možnosť ísť bývať k jednému z rodičov ? Ako aj napriek prípadnému nesúhlasu rodičov je možné to rodičom vysvetliť? Alebo je ideálnejšie, aby rodina v prípade možností vytvorila tak viacgeneračnú rodinu bývajúcu pod jednou strechou?
Ak sa dá ísť do svojho (svojej domácnosti) - je správne tak urobiť. Rozumiem situácii, ktorá bola opísaná v otázke. Nebál by som sa ale ani ostať vo viacgeneračnej rodine. Pri budovaní vzťahu mladí zistia, či je alebo nie je možné ostať v tej rodine. Ak rodina bola zdravá a bola tam sloboda a láska vo výchove, nebál by som sa toho, žeby rodičia neadekvátne zasahovali do súkromia mladej rodiny. A naviac - aj prostredie viacgeneračnej rodiny vytvára nádherné prostredie pre nový rast v láske. Prítomnosť rodičov, mladých či vnúčat vytvára priestor pre rast v láske. Na druhej strane, ak viem, že rodičia sú neslobodní smerom ku mne, tak je nelogické priviesť partnera bývať do takejto rodiny, pretože dotrápim partnera, rodičov i seba. Prioritne ale povzbudzujem mladých, aby sa osamostatnili a sami budovali rodinné hniezdo.
Poznám príklady zo svojho okolia, kedy rodičia oboch manželov priamočiaro zasahovali do ich režimu, ktorý si ako rodina začali vytvárať. Uvediem na príklade: Rodič manželky zavolá svojej dcére a oznámi jej, že na najbližší víkend potrebuje od nej pomoc napr. pri zemiakovej brigáde, pričom sa jej neopýta, či prísť môže (či už nemá s manželom iný program...). Je tento postoj rodiča v tomto smere správny? Je možné situáciu diplomaticky vyriešiť, aby sa ani jedna zo strán necítila ukrivdená? Predpokladajme, že rodič svoju prosbu/žiadosť, ktorá môže viesť k vyhroteniu, nemyslí zle, avšak dá sa povedať, že je postačujúca k tomu, aby v rodine vznikla hádka.
V manželstve vychádzame z jednej základnej a veľmi dôležitej veci, a to je hierarchia hodnôt v manželstve. Keď manželia absolvovali predmanželskú náuku, tak to majú jasné. Na prvom mieste je vždy Boh. Na druhom mieste je to môj manželský partner. Na treťom mieste sú to naše deti a až potom na štvrtom mieste sú rodičia. Na toto nesmieme zabudnúť a je potrebné si to neustále uvedomovať. Ak taká situácia nastane, je potrebné rodičovi povedať, že sa poradím so svojím manželom či manželkou a dáme mu vedieť, ako sme sa dohodli. Problémom v tomto všetkom je opäť individualizmus. Ak sa pozerám iba na seba (to jedno či je to zo strany dieťaťa alebo rodiča) a nehľadím na dobro druhého, ťažko nájdem správnu odpoveď. Spoločné dobro je vždy viac, lebo obohacuje obidve strany. Problémom môže byť aj to, ak je dieťa neslobodné vo vzťahu k rodičovi. Je dôležité, aby tam bolo prostredie lásky a aby sloboda s láskou kráčali ruka v ruke. Rodič pochopí a dieťa sa v slobode rozhodne. Ak s nejakou situáciou vopred počítame (je jasné, že zemiaková brigáda nás nezastihne v januári), vieme si okolnosti prispôsobiť.
Predstavme si domácnosť, v ktorej mladý človek žije so svojimi rodičmi, ktorí však majú zdravotné problémy a sú svojim spôsobom odkázaní na jeho pomoc. Je možné aj tu vymedziť hranice, ktoré by rodičia (ak sa to nedotýka starostlivosti o nich) nemali presahovať vo vzťahu k svojmu dieťaťu, ktoré i napriek uvedenej skutočnosti má nárok na vlastný život? Ako zvládnuť konfliktné situácie, ktoré môžu v tomto smere vzniknúť?
Ak si dieťa zoberie na starosť do opatery rodiča, ktorý je na tom zdravotne už horšie, berie si do rodiny kríž, ale zároveň aj veľké požehnanie. Rodič sa v starobe stáva akoby „dieťaťom“. Deti takým spôsobom splácajú svojim rodičom lásku. Problémom je, ak deti lásku od rodičov nezažili... Rodičia si lásku vyžadujú, ale dieťaťu ju nedokázali odovzdať spôsobom, akým to ono potrebovalo a dieťa tak nevie, ako má tú lásku vrátiť a vytvára to veľa nepochopenia v rodine. Tu nehovorím o aktuálnych momentoch vzplanutia negatívnych citov a emócii, ale o základnom nastavení môjho prežívania.
Rodina sa automaticky prispôsobuje novovzniknutej situácii, keď sa mladý človek či manželia starajú o svojich rodičov a ovplyvňuje ju to. Napríklad nepôjdeme na výlet štyrikrát do roka, ako sme bol zvyknutí, ale iba raz. Ak mladý človek žije v manželstve, je potrebné si uvedomiť vyššie spomenutú hierarchiu hodnôt. Keď sa starám o rodiča, nemôže to byť na úkor vzťahu s Bohom, manželským partnerom, či deťmi. Je veľmi dôležité nájsť spoločnú cestu. Mať úctu a lásku k rodičovi, no nemať pritom výčitky svedomia, keď sa správame k staršiemu rodičovi ako k dieťaťu. Aj toto je totiž prejav lásky.
Toto bol iba náčrt niektorých praktických situácií, s ktorými sa mnohí z nás vo svojom okolí stretli. Na záver, je niečo všeobecné, čo by ste odkázali mladým ľuďom aj ich rodičom k tomu, ako riešiť prípadne iné vzniknuté životné situácie a predísť tak nezrovnalostiam vo vzťahu, ktoré môžu vzniknúť, aby sa však ani rodičia necítili ukrivdení a nevyzeralo to zároveň tak, že sú deti nevďačné?
Konfliktným situáciám sa nedá úplne vyhnúť a ľudia vždy budú medzi sebou narážať. Netreba sa báť používať čarovné slovíčka: prepáč, prosím a ďakujem. Tieto slová majú v sebe skrytú moc, lebo vyrastajú z lásky a sú prejavom lásky. Ak som lásku dostal a prijal, budem túžiť ju aj odovzdať ďalej. To sú slová, ktoré nám veľmi pomôžu vo vzťahoch. Nikdy nie je na škodu, ak sa jeden pred druhým pokoríme a priznáme si, že sme urobili chybu. Neubudne z nás. ? Nech láska vo všetkom víťazí. Ona totiž vždy prináša dobré ovocie. Prajem všetkým aby Boh - Láska bol vždy srdcom a koreňom každého nášho vzťahu. Všetkým zo srdca žehnám. ?
Rozhovor pripravila: Majka
