Milý brat Janko, okrem svojich pastoračných aktivít ako kňaz v reholi kapucínov, sa už vyše 15 rokov venuješ mladým ľuďom v spoločenstve Angelus. Pre tých, čo nás nepoznajú, by som chcela priblížiť, že ide o modlitbové spoločenstvo ľudí, ktorí sú na ceste rozlišovania a hľadania svojho povolania. Či už je to manželstvo, zasvätený život, alebo celý rad iných foriem služby Bohu. Ako vnímaš ty, Janko, svoju službu v Angeluse?
Táto služba je úžasná, lebo aj mňa upriamuje na to, čo je v živote podstatné. Vedie ma to k neustálemu objavovaniu, kam mám smerovať a ako dôverujem Bohu, že má so mnou dobrý plán. Som vďačný, že môžem sprevádzať a vidieť mladých ľudí, ako objavujú vo svojom živote Boží plán, je to pre mňa veľký dar.
Prečo je podľa teba vôbec dôležité úprimne sa pýtať Pána Boha, aký má so mnou plán?
Máme Božie uistenie, že On má s každým človekom dobrý plán, teda že môj život môže byť niečím pekným. Boh nás o tom uisťuje prostredníctvom sv. Písma, ale aj prostredníctvom svedectiev mnohých ľudí, ktorí pocítili v srdci Jeho volanie a napĺňa ich to radosťou. Jedného človeka povzbudzuje cez druhého, a tak sa šíri táto radostná zvesť, čo je vlastne v preklade Evanjelium.
Niektorí mladí (a nielen mladí) majú úplne opačnú mentalitu, že namiesto radosti a dobra im život kresťana prinesie skôr všelijaké trápenia a stále sa budú cítiť niekam tlačení.
Myslím, že to je presne ako s celým posolstvom o Evanjeliu, že ho vnímame niekedy len cez prikázania a odtiaľ vyrastá potom aj tá mentalita, že sa musím brániť, aby mi nebolo niečo zobraté alebo, aby som nebol do niečoho donútený. Táto predstava súvisí s tým, ako nám Boha predstavili iní ľudia pri vstupe do nášho duchovného života a celkovo s mentalitou dnešného sveta. Ale to nie je pravda, predovšetkým nie o Bohu. Náš Boh nie je takýto Boh. Má s nami dobrý, radostný plán a zámer. Prikázania či hľadanie povolania v našom živote sú pre nás len prostriedkom a pomocou na ceste za večným Dobrom a Radosťou.
Foto: Lenka Pľutová
Ako vnímaš mladých ľudí, s ktorými sa aj v spoločenstve Angelus stretávaš? Čo prežívajú? Aké najväčšie ťažkosti majú pri hľadaní svojho povolania?
Nejde už vyslovene o mladých ľudí, ale aj o ľudí v strednom veku, vidíme, ako sa to v celej spoločnosti posunulo. Netrúfol by som si povedať nejakú všeobecnú charakteristiku, ale snažím sa týchto ľudí stále viac poznávať. Vnímam však, že majú obavy, ťažkosť rozhodovať sa, pretože tu sú rôzne nebezpečenstvá, tlaky atď. Často prežívajú neistotu zvonku, ale aj vo svojom vnútri.
Je to až paradox, keďže máme v dnešnom svete množstvo výberu takmer vo všetkom...
Áno, nesmierne sa nám rozšírila paleta možností a myslím, že práve preto mladí pociťujú veľký tlak. Chcú sa rozhodnúť, ale prežívajú zmätok, pretože nepoznajú ani seba, ani tie rôzne možnosti. Veľmi silno vnímam, akoby sme mladých práve v tomto nechali samých. Oni nepotrebujú, aby sa za nich rozhodoval niekto druhý, ale potrebujú sprevádzanie. Potrebujú niekoho, kto pri nich stojí, kto im dôveruje, kto im vie aj niečo odovzdať. Toto vidím, ako veľmi dôležité.
Takže je podľa teba dobré, aby sa mladý človek snažil nájsť niekoho blízkeho, ale aj skúseného (po duchovnej stránke)?
Presne tak, mladí ľudia potrebujú oporu. Niekoho, komu dôverujú a môžu sa s ním rozprávať. Môže to byť duchovný otec, kňaz, ale aj hocikto, kto žije vieru na svojom mieste vo svete, zároveň je pre nich povzbudením a môžu sa naňho spoľahnúť. Veľmi dôležité je aj dobré spoločenstvo, kde môže človek rásť. Spoločenstvo nám veľmi pomáha aj so sebapoznaním. Keď nás už niekto pozná, vie nám niekedy dobre poradiť aj vo chvíľach, keď sa v sebe nevyznáme.
Hovoríme tu o spoločenstve a blízkom človeku. Zatiaľ čo mnohé výskumy šokujúco tvrdia, že mladí ľudia sa cítia veľmi osamelí. Fyzicky žijú v rodinách a chodia do kolektívov, ale priestor na vzájomné zdieľanie a hlbšie rozhovory nahradila aktivita na sociálnych sieťach. A tam je to, myslím, viac o nejakej súťaživosti, porovnávaní a väčšinou iba o povrchných veciach.
To je ďalší paradox. Zvýšili sa nám komunikačné možnosti, ale nenaučili sme sa lepšie komunikovať, skôr naopak. Bol som prekvapený z toho, ako vážne zasahujú sociálne siete do života detí. Mnohí odborníci hovoria, že deti na sociálnych sieťach nemajú vôbec čo hľadať, pretože na svojom stupni vývoja nie sú schopné zdravo vstúpiť do toho on-line sveta a pochopiť ho.
Foto: Lenka Pľutová
Internet vo všeobecnosti ponúka veľa informácii, ale žiadnu blízkosť, bez ktorej sa nedajú formovať vzťahy a teda ani vlastný charakter, čo je kľúčové pre ďalšiu životnú cestu mladého človeka. Deti a mladí potrebujú vytvárať v prvom rade pravdivé, osobné, hlboké vzťahy v rodine a neskôr s priateľmi a v spoločenstvách.
Ak sa potom stanú sociálne siete a iné komunikačné prostriedky len praktickou podporou pre tieto hlboké vzťahy, tak tam majú zdravé miesto. Musíme sa dnes naučiť rozlišovať, kedy nám tieto prostriedky pomáhajú žiť v zdravých vzťahoch a kedy sú nám už na škodu.
Pre mladých ľudí je často veľkou výzvou odložiť mobil a venovať čas aj úprimnej osobnej modlitbe. Bez modlitby môže človek len ťažko vnímať Božie pôsobenie v malých veciach, ale aj napr. pri výbere svojej životnej cesty. Máš v tejto oblasti nejaké tipy pre mladých ľudí?
Aby neprestali hľadať. Myslím, že mladý človek vždy hľadal nejakú lepšiu víziu sveta. Veľmi zle by to dopadlo so spoločnosťou, ak by ju mladí nechceli niekam posunúť. Chcel by som ich povzbudiť, aby hľadali, čo môžu priniesť svetu, ako sa môžu posunúť a keď to uvidia, nech sa neboja za tým aj ísť. Prijať výzvy, aj keď to bude náročné.
Prijať výzvu si vyžaduje rozhodnosť a práve to je tiež bojové pole mnohých mladých ľudí, pretože sa nevedia rozhodnúť alebo rozhodnutie a aktivitu s tým spojenú stále odďaľujú. Vnímaš to, Janko, tiež takto?
Keď som prvý krát počul v duchovnom rozhovore od jedného mladého slovo „prokrastinácia“, musel som si najprv ujasniť, čo to vlatsne je. Vyplýva to tiež z tlaku mnohých možností a vnímam, že je to celkovo súčasťou životného štýlu. Najprv posuniem jednu školskú úlohu na neskôr a ešte neskôr a potom sa možno dá nový termín atď.
Niektorí mladí sú si vedomí tohto problému a myslím, že ten zápas začína práve v tejto pravdivosti. To je presne tá cesta, byť pravdivým pred sebou, pred Bohom a priateľmi. A zase sme pri tom užšom kruhu ľudí, kde ma vedia prijať, kde mi dajú aj zdravú spätnú väzbu, ale aj podporu. To je to, čo potrebujem, aby som sa nejako spoznal a vedel vykročiť.
Treba si vážiť týchto ľudí, s ktorými môžem rásť a využívať naplno výzvy, ktoré mi prostredníctvom nich Pán Boh dáva. Tým rastiem v poznaní seba a dostávam silu niekam vykročiť.
Hovoríme, ako fundamentálne dôležité sú pre mladého človeka blízke vzťahy s inými ľuďmi, čo si však myslíš o schopnosti mladých nadviazať vzťah s Bohom? Ako sa dá v tej turbulentnej fáze mladosti „privoňať“ modlitbe, prehĺbiť duchovný život a objaviť osobný vzťah s Bohom?
Tlak dnešného spôsobu života je veľký a vnímam, že mnohí prechádzajú fázou, kedy nemajú žiadnu pravidelnú modlitbu, prípadne zmenia prostredie a odsunú nabok aj sviatostný život.
Ale takisto si všímam, že niekedy prídu do bodu, kde objavia, že „aha“, ale toto mi pre ten život niečo dávalo. A začínajú sa k tomu vracať novým, úprimnejším a zdravším spôsobom. Možnou ťažkosťou sú rôzne zlé návyky alebo závislosti. Ale aj napriek tomu sa človek vždy môže snažiť rozvíjať svoj vzťah s Bohom.
Potom naozaj ďakujem Bohu, že sú tu iniciatívy ako Godzone, ktoré sú zamerané na hľadanie formy modlitby blízkej mladým. Poznám iných, ktorým tento spôsob nevyhovuje, ale nájdu sa možno v spiritualite niektorého rehoľného spoločenstva, pri ktorom vyrastajú.
Foto: Lenka Pľutová
Dôležité je zasa neprestávať hľadať Boha, snažiť sa započuť Jeho hlas. Byť aj v modlitbe tvorivý, ale nie konzumný. Keď som už zažil s Pánom Bohom niečo pekné, skúsim sa aj aktívne na niečom dobrom zúčastniť, podeliť sa s druhými, niečo zo seba dať. Sám človek je veľký darom. Každého človeka Boh stvoril ako dobrého.
Ak si ty úprimný k druhým, aj so svojou možno malou skúsenosťou, dávaš druhým zakúsiť dôveru. Potom aj oni sa môžu naučiť byť pravdiví k tebe a viete si navzájom niečo dať. Takto sa potom môže formovať spoločenstvo, ktoré sa zdieľa, vzájomne sa sprevádza, pomáha si a má spoločný cieľ, ktorý hľadá. Som presvedčený, že aj naše modlitbové spoločenstvo Angelus je presne týmto spôsobom spoločného hľadania.
Mohol by si nám trochu priblížiť, ako to v spoločenstve Angelus vyzerá, čo môže toto spoločenstvo ľuďom ponúknuť?
Začiatkom spoločenstva Angelus boli mladí ľudia, ešte študenti, ktorí sami hľadali svoju životnú cestu a chceli sa v tom úsilí vzájomne podporovať modlitbou. Tiež pochopili, že je tam potrebná určitá vytrvalosť, spojili sa pomocou nových komunikačných prostriedkov, ako sme sa rozprávali pred chvíľou a na sieti vytvorili toto spoločenstvo modlitby.
Za názov si vybrali Angelus ako prvé slovo modlitby „Angelus Domini“ – „Anjel Pána“, ktorý práve vychádza zo skúsenosti Márie, keď ju Boh oslovuje a ona odpovedá. Tak isto aj mladý človek rozmýšľa nad tým, čo je zmyslom jeho života a Boh ho oslovuje, ukazuje mu svoj plán, ktorý pre neho má.
Modlitba „Anjel Pána“ je teda pre Angelusákov charakteristická...
Áno, podstatou je, že sa ju mladí snažia pomodliť každý deň a prosiť Boha pri tom o nájdenie svojej životnej cesty. Celé spoločenstvo vzniklo na tom, že viem, že sa túto modlitbu modlím ja, že sa ju modlia aj ostatní členovia a takto sa vzájomne podporujeme. Neskôr k tomu pribudlo to mušketierske heslo - jeden za všetkých, všetci za jedného. A takto sa spoločne v modlitbe držíme.
Takisto priraďujeme každému, kto hľadá svoje povolanie, takzvaného patróna. Je to buď kňaz, rehoľník, rehoľníčka alebo manželský pár, ktorý sa zaviaže dennodenne sa za svojho „zverenca“ modliť. A aby sme nezabudli, každý dostáva ešte nebeského patróna, niektorého svätca.
Myslím si teda, že je to pekné vyjadrenie toho spoločenstva pozemského aj nebeského. Máme tiež pekné svedectvá, že v niektorých prípadoch, keď s tým obidve strany súhlasili, sa zverenci so svojimi pozemskými patrónmi skontaktovali a takto vznikli pekné duchovné vzťahy a vzájomná podpora.
Takže to v spoločenstve Angelus pri modlitbe nekončí...
Z modlitby sme sa postupne posunuli aj k ďalším krokom, pocítili sme túžbu skutočne sa stretávať a kráčať nejakú chvíľku spolu, čo tiež na ceste rozlišovania pomáha. Takže sa spoločenstvo rozšírilo aj na osobné stretnutia, pravidelné akcie, duchovné obnovy atď., podľa toho, čoho sme momentálne schopní.
Akciou roka je asi letná púť hľadajúcich, víkendová akcia, ktorú mnohí obľubujú pre duchovnú, ale zároveň nenútenú atmosféru: Púť k Haluzickému kostolíku 2024 v Melčiciach. Takéto aktivity vždy závisia od ochotných ľudí, zapálených za túto myšlienku, ktorých nám Pán pošle do tímu.
Brat Janko, znie to veľmi dobre, ale možno niektorí ľudia, ktorí čítajú tento článok, si teraz len bolestne povzdychnú, pretože cítia, akoby oni na svojej ceste hľadania povolania v nejakom bode uviazli. Zo skúseností vieme, že je pomerne dosť ľudí, ktorí prežívajú na tejto ceste rôzne ťažkosti, možno majú nejaké psychické bloky, problémy vytvárať vzťahy, vážne zlozvyky, alebo iné prekážky, ktoré im bránia vo vykročení na konkrétnu cestu povolania. Čo by si im chcel v tomto prípade odkázať?
Tak predovšetkým, že mať ťažkosti je úplne zdravý znak. Keby sme ich pri rozlišovaní povolania vôbec nemali, bolo by to skôr podozrivé. Takže nebojme sa toho, skúsme stále znovu pozývať Boha do nášho života a pýtajme sa, akého charakteru je táto prekážka.
Možno je to nejaká rana, ktorú si nesiem z predchádzajúceho obdobia života a potrebuje sa najprv uzdraviť. Možno mi táto prekážka poukazuje na niečo, čo sa musím naučiť. Možno sú to určité tlaky z vonka, ktorým sa musím postaviť alebo si musím vo svojom živote usporiadať priority. Božie povolanie ma takto pozýva skutočnosť si uvedomiť a veci vo svojom vnútri usporiadať.
Úprimné hľadanie Božej vôle je vlastne uzdravujúci proces. Ťažkosti sú aj úžasnou príležitosťou. Keď sa človek rozhodne vykročiť na novú životnú cestu, prirodzene prichádza aj ťarcha prijať nejaké riziko alebo veľkú zmenu. A to si vyžaduje odvahu. Všetky tieto ťažkosti sú niečím, čo pomôže tomu povolaniu zdravo dozrieť.
Na záver by som sa ťa chcela spýtať: brat Janko, neprezradil by si nám niečo z tvojho osobného hľadania a vykročenia na cestu povolania?
Ja som vôbec nežil v čase obrovských možností. Detstvo a mladosť som prežíval na konci éry komunizmu. Komunistický systém veľa vecí nariaďoval a skôr sme vnímali, že nejaký slobodnejší svet je v cirkvi. Rehole vtedy v našej krajine verejne nepôsobili, štátom uznaní boli len diecézni kňazi, ale ako mladý chlapec som mal možnosť dostať sa do spoločenstva v tajnej cirkvi, ktoré viedli saleziáni.
Vďaka osobnému kontaktu s nimi, som mal možnosť rásť a spoznať ich formu života. Takáto služba Bohu ma začala nesmierne oslovovať. Hlavne, keď som videl, koľko veľa to dáva aj nám chalanom. Taktiež som ako veľký dar od týchto kňazov vnímal dôveru, ktorú nám dávali.
Mali sme napríklad duchovné akcie na tajných chatách, ktoré patrili týmto kňazom a keby sme ich prezradili, mohli sme ich dostať až do väzenia. Takže táto dôvera, ktorú vo mňa niekto mal ma tiež povzbudila, že aj ja chcem takto slúžiť. Vedel som však, že existuje aj františkánska rehoľa a príklad sv. Františka ma veľmi priťahoval, tak som sa v slobode rozhodol, že idem hľadať spoločenstvo kapucínov.
Foto: Lenka Pľutová
Keď som sa s nimi skontaktoval, padol komunizmus a mohol som do tohto života vstúpiť naplno. To by som tiež prial mladým, aby vedeli vstúpiť do tých možností, ktoré im Pán Boh dá. Aj v tejto dobe, keď máme až nadbytok možností sa dá zbadať konkrétne Božie pozvanie, možno aj cez dôveru, ktorú nám niekoho preukáže.
Myslím, že dnes je pre mladých veľká ťažkosť neostať v tej povrchnosti, že raz vyskúšam jednu vec, potom druhú, podľa toho, ako mi je to pohodlné. Bežať od jednej zaujímavej veci k druhej, to sa darí dnešnému obchodnému priemyslu dobre predať, ale vedie to práve k spomínanej povrchnosti.
Treba mať odvahu ísť za niečím, vykročiť, pretože Boh nás volá urobiť práve ten krok, ktorý teraz môžeme. V pastorácii povolaní máme heslo, ktoré je podľa mňa veľmi výstižné: „Boh si nepovoláva schopných, ale uschopňuje povolaných.“ Takže treba vykročiť a Boh bude s nami a pomôže nám ten krok urobiť.
Nemáme sa zľaknúť toho, čo je pred nami, alebo toho, akí sme slabí. Boh nám dá silu, aby sme urobili ďalší potrebný krok, a tak s ním kráčali ďalej. Za toto sa modlíme s tými, čo sú v spoločenstve Angelus a aj ďalších mladých chceme pozvať. Nech vykročia!
Teda dôležité je spraviť ten jeden krok, ktorý je poruke. Teda napríklad prihlásiť sa do spoločenstva Angelus a začať sa za svoje povolanie pravidelne modliť, že? (smiech)
Využiť tú možnosť, ktorá je možno teraz pred nimi. Ten najbližší krok, ktorý môžu urobiť nech urobia.
Tak veľká vďaka, brat Janko, za tvoj čas a za túto vzácnu službu, ktorú robíš pre mladých v spoločenstve Angelus. Prajeme a vyprosujeme ti, nech ťa Pán Boh naďalej požehnáva.
Ďakujem.
S o. Jánom Macejom, OFMCap. sa zhovárala Lucia Chrástová, členka Angelus tímu
Foto: Lenka Pľutová
