Za všetkým je Ján Pavol II.
Bol raz istý mladý kňaz. A k tomu filozof, profesor a básnik. Karol Wojtyła. Uchvátený životom, láskou, Bohom, a ľudskou láskou, v ktorej sa tá Božia odráža. Mal dostatočnú múdrosť filozofa a vyjadrovaciu schopnosť básnika, aby o tom dokázal hovoriť svetu. A tak o tom hovoril. A písal. Počas svojho života profesora na univerzite a kardinála. Chcel o tom vydať veľké dielo, väčšie, než to, čo o téme napísal dovtedy. Ale akosi sa to nepodarilo, pretože keď sa človek stane pápežom, už je náročnejšie písať.
Čo sa však javilo ako prekážkou, sa stalo výhodou. To, čo by vplyvný kardinál napísal v Poľsku, pápež vyrozprával celému svetu. Počas prvých štyroch rokov svojho pontifikátu na stredajších audienciách postupne prechádzal jednu tému za druhou zo svojich myšlienok. Štyri roky katechéz boli neskôr zozbierané a vydané ako Teológia tela Jána Pavla II.
O čom to je, a čo je na tom také prevratné?
Samotný názov vlastne hovorí, o čom to je. Ján Pavol II. tvrdí, že ľudské telo a jeho prejavy nám vlastne hovoria veľmi silne o Bohu. Zadívaj sa do človeka, preskúmaj, kým je, a vystúpi ti z neho srdce Boha, ktorý ho stvoril a ukryl do človeka svoj obraz. A naopak – spoznávaj zjaveného Boha Biblie, Otca Ježiša Krista, a spoznáš, kto vlastne si ako človek. Pre mňa má teológia tela dva veľmi silné momenty, prečo je výnimočná.
Od človeka k Bohu
Po prvé, vychádza z ľudskej skúsenosti. Nepotrebujeme človeka najprv presvedčiť o zjavenej pravde. Nehovoríme ku kresťanom, ktorí veria v Boha. Hovoríme k človeku ako takému. Nájde sa tu ateista, agnostik, či príslušník akéhokoľvek náboženstva. Človeče, nazri do svojho srdca, a nájdeš Boha. Ak si ochotný počúvať Božie slovo, vysvetlí ti, čo vlastne v sebe nachádzaš, lebo to písal ten istý Boh, ktorý ťa stvoril. Je to ako spoznávať nejaký prístroj, ako funguje, len z toho, že ho rozoberám, alebo ho spoznávať podľa návodu od výrobcu, ktorý vysvetľuje, ktorá súčiastka na čo vlastne slúži. A je to veľmi vhodný nástroj evanjelizácie v dnešnej dobe, kde sa ľudia otočia chrbtom, len čo začujú slovo Boh; ale sú náhle hladní, keď prídeme s ponukou, aby našli konečne pokoj a celistvosť vo svojom vnútri. Hoci aj s pomocou Boha.
Témy, o ktorých sa nehovorí
Po druhé, Ján Pavol II. otvára a presne pomenúva témy, ktoré sa mnohým kresťanom aj dnes zdajú ako zakázané. Telo a jeho úloha vo vzťahu. Dotyky. Bozky. Intimita – čo je dovolené a čo nie? Túžby a postoje srdca. Otvára témy, ktoré sa mnohým zdajú ako nevhodné, alebo minimálne patria do súkromia. Ale ak patria do súkromia, ako sa o nich dozvieme pravdu, a to, ako majú byť správne prežívané? Ján Pavol II. nielen o nich hovorí otvorene, ale zrazu do nich vnáša svetlo a Boží pohľad. A to, čo sa nám zdalo hriešne, alebo prinajmenšom v prítmí, je zrazu v plnom svetle a vidíme, že je to nielen nehriešne, ale dokonca krásne. Keď hovorím o témach z Teológie tela, mnohí ľudia majú dve reakcie: „O tomto sme sa ešte s nikým nerozprávali“ a následne, „Takto sme o tom ešte nepočuli hovoriť“.
Pre mnohých kresťanov je ich sexualita skôr problém. Neustály tlak, boj s hriechom, ktorý buď ustojíme, alebo nie a zvalcuje nás. Avšak teológia tela ponúka nový prístup. Sexualita nie je problém, ale dar. Dar, ktorý nemáme potláčať, ale žiť ho naplno a správne, podľa Božieho plánu. To, čo sa javilo ako boj, sa stáva cestou za šťastím, a vyhýbanie sa hriechu už nie je cieľom, ale len vyhýbaním sa prekážkam na ceste za Cieľom, ktorý je konečne jasne vidno.
Pre mnohých kresťanov je ich sexualita skôr problém. Neustály tlak, boj s hriechom, ktorý buď ustojíme, alebo nie a zvalcuje nás. Avšak teológia tela ponúka nový prístup. Sexualita nie je problém, ale dar. Dar, ktorý nemáme potláčať, ale žiť ho naplno a správne, podľa Božieho plánu. To, čo sa javilo ako boj, sa stáva cestou za šťastím, a vyhýbanie sa hriechu už nie je cieľom, ale len vyhýbaním sa prekážkam na ceste za Cieľom, ktorý je konečne jasne vidno.
Ak je to také dobré, prečo to teda nie je všade?
Možno ste o Teológii tela už počuli. Možno nie. Možno viete, že existuje, ale to je tak všetko. Ak je naozaj takým prevratom v pohľade na človeka a vzťahy, ako sa píše v tomto článku, prečo sa ešte o nej nehovorí všade v kresťanských kruhoch?
Nuž, povedzme si pravdu – Ján Pavol II. je filozof. A veľmi hlboký filozof. Jeho diela sa nečítajú ľahko (už ste skúšali čítať niektorú jeho encykliku?). Jeho Teológia tela, tak, ako je vydaná, je naozaj skôr pre odborníkov, ako pre bežných ľudí z ulice. A to je dobre. Ľahšie sa urobí preklad odbornej knihy do „ľudovej“ reči, ako odborne upravovať niečo ľudové. A tak je tu veľa „prekladateľov“, ktorí sa snažia priblížiť ľuďom, o čom vlastne tá teológia tela je: Christopher West, manželia Evertovci...
Ja osobne som tiež Teológiu tela neštudoval. A možno je to aj dobre, pretože by som o nej písal príliš odborne, ovplyvnený štúdiom. Stretol som sa s ňou ako kňaz, ktorý sa snaží jednoduchým spôsobom mladým vysvetľovať hlboké pravdy. Čiže „prekladateľ“. A našiel som v nej novú hĺbku, ktorá mne samému mnohé veci osvetlila. A tak prekladám. Niekedy aj nepresne, študovaní teológovia tela by ma občas z čoho-toho usvedčili, ale veď inak sa to pri zjednodušujúcom preklade ani nedá.
Pár vybraných pojmov...
No dobre, tak teda, čo tá teológia tela hovorí?
A tu narážame na problém – môžeme o tom písať toľko, že by vás to už nebavilo čítať. A hlavne mňa písať. :) Takže len pár „ochutnávok“.
Dar
Pre mňa veľmi významná je charakteristika daru. Moje telo nie je problémom, ktorý mi bráni byť „duchovný“. Nie je záťažou, ktorú mám zanechať na tomto svete a odletieť k Bohu ako čistá duša. To by si Ježiš nevzal na seba ľudské telo, a už vôbec by nevstal z mŕtvych v tele po ukrižovaní – ale evanjeliá práve na toto kladú veľký dôraz. Moje vlastné telo mi zjavuje, kto som ja a kto je Boh. Moje telo mi zjavuje, že som bol stvorený pre to, aby som bol darom. Darom pre druhého, darom pre svet, darom pre Boha. Len vďaka môjmu telu viem vychádzať k ostatným – len vďaka nohám k nim môžem vykročiť, len vďaka ústam a hlasivkám ich môžem osloviť, len vďaka rukám sa ich môžem dotknúť. Bez tela by som nevedel vyjsť zo seba. A teda telo tu nie je (ako nás o tom reklamy presviedčajú) na to, aby som si čo najviac užil. Manželia si vďaka svojmu telu dokážu vyjadriť lásku spôsobom, akým by to slovami nikdy nedokázali. Zjednocujú sa naozaj na všetkých úrovniach svojej bytosti. Kňaz svojím darovaním sa Bohu v celej svojej bytosti, vrátane tela, môže priviesť Boha medzi nás v tele, aby sa Kristus vtelený v Eucharistii mohol spojiť s naším telom – nielen duchovným prijímaním, ale stáva sa s nami „jedným telom“ – niečo, čo anjeli, čisto duchovné bytosti, nikdy nedokážu pochopiť.
Láska je teda pozvaním k darovaniu. Opak lásky teda je, keď nevidím hodnotu toho druhého, alebo ju priam popieram. Ján Pavol II. hovorí, že opakom lásky je používanie. Vtedy k druhému nepristupujem ako k osobe s jej hodnotou, ale ako k veci. Ak si druhého používam na svoje potešenie, na svoje ciele, na svoje obohatenie, robím z neho vec a odmietam ten obraz Boha, ktorý v je v ňom vpísaný. Prehrešujem sa proti nemu, proti Bohu aj proti dynamizmu lásky.
Láska a opak lásky
Keby som sa spýtal čo je opakom lásky, čo by ste mi povedali? Asi nenávisť. Ján Pavol II. však hovorí niečo iné.
Ak sme hovorili o dare, dar je prejavom lásky. Ak dostanem dar, znamená to, že pre darcu niečo znamenám; nikto nedáva dary len tak. Darom môže byť aj dôvera, keď sa mi niekto zverí so svojím vnútrom alebo mi zverí niečo vzácne. Vnímam, že ma dačím obdaroval, a buduje to vzťah medzi nami. Ja si dodnes opatrujem mnohé veci, ktoré nemajú veľkú praktickú hodnotu, ale boli mi darované niekým, koho mám rád a pripomínajú mi ho, a preto majú veľkú osobnú hodnotu.
Láska je teda pozvaním k darovaniu. Opak lásky teda je, keď nevidím hodnotu toho druhého, alebo ju priam popieram. Ján Pavol II. hovorí, že opakom lásky je používanie. Vtedy k druhému nepristupujem ako k osobe s jej hodnotou, ale ako k veci. Ak si druhého používam na svoje potešenie, na svoje ciele, na svoje obohatenie, robím z neho vec a odmietam ten obraz Boha, ktorý v je v ňom vpísaný. Prehrešujem sa proti nemu, proti Bohu aj proti dynamizmu lásky.
Kde sú správne hranice?
Často dostávam od mladých túto otázku. Kde sú správne hranice vo vzťahu? Je bozkávanie sa hriechom? Kde sa jej môžem dotknúť a kde už nie? Vždy odpovedám, že ak niekto položí túto otázku, už jej kladením je na zlej stope. Hranice totiž nie sú mechanické. Nie je to o tom, že po tento centimeter áno, a od neho už nie. Všetko je o (v) tvojom srdci, a či sa chce darovať, alebo brať. Či druhého beriem ako nástroj svojho potešenia, a tak z neho robím vec, alebo ho vidím v úcte k celej jeho osobe. Ak ho mám v úcte, tak nemusím riešiť hranice, lebo viem, čo už je proti úcte, či už voči nemu, alebo voči Božiemu obrazu, ktorý v ňom mám vidieť. Avšak nemôžem nespomenúť, že darovanie je vzájomné – a tam, kde viem dar dávať, musím mať schopnosť aj ho prijímať. Nejde o „sebaobetovanie“, rozdanie sa do nuly bez nároku na akúkoľvek odmenu. Veď aj Boh nás miluje s tým, že túži po odmene. Nie však v peniazoch, počtoch modlitieb, dokonca ani v našom morálne správnom živote. Túži, aby srdce, ktoré zalieva láskou, samo začalo milovať. Aby tú lásku prijalo a opätovalo. A srdce, ktoré je milujúcim srdcom, nebude žiť morálne zle.
Kde sú správne hranice vo vzťahu? Je bozkávanie sa hriechom? Kde sa jej môžem dotknúť a kde už nie? Hranice totiž nie sú mechanické. Nie je to o tom, že po tento centimeter áno, a od neho už nie. Všetko je o (v) tvojom srdci, a či sa chce darovať, alebo brať. Či druhého beriem ako nástroj svojho potešenia, a tak z neho robím vec, alebo ho vidím v úcte k celej jeho osobe. Ak ho mám v úcte, tak nemusím riešiť hranice, lebo viem, čo už je proti úcte, či už voči nemu, alebo voči Božiemu obrazu, ktorý v ňom mám vidieť.
Túžby
A tak prichádzame k jadru hnutí v mojom srdci. Po čom túžim? Ak myslím na svoju partnerku (partnera), túžim po jej bozkoch, objatiach, po slastnom pocite, ktorý vo mne vyvoláva? Alebo túžim, aby bol(a) šťastný(á)? Chcem brať a druhý je nástrojom môjho šťastia, alebo chcem dávať a vidieť, ako sa môj partner vďaka tomu rozvíja? Ako to dokonale vyjadril jeden chlapec v modlitbe za svoje dievča: Pane, daj, aby bola šťastná, a ak je to tvoja vôľa, urob, aby som ju mohol urobiť šťastnou ja. Výchova a usmerňovanie mojich túžob je jedna z najdôležitejších vecí, ktoré môžem urobiť pre svoje srdce a pre svoj vzťah.
Najvyšší Darca
A kde v tom všetkom je Boh? Nie sú to len nejaké ľudské náuky?
Sila je v tom, že v teológii tela je to neoddeliteľné spojené. Boh je prvý, ktorý sa totálne daruje. Je prvý Darom pre nás. Je najväčším Darcom. Ak pozriem zamilovane na svoju manželku, nemôžem nevidieť Darcu, ktorý mi ju poslal do života. A vo svojom životnom partnerovi kontemplujem Pôvodcu našich príbehov, ich vzájomného prepojenia, ba i samotného spôsobu, akým utkáva ľudské srdce, aby práve takto hľadalo druhé srdce, ktorému sa môže darovať a tak naplniť svoj zmysel života. Niekedy nevieme, či hovoríme o Bohu, alebo o ľudskej láske. Ideálne je, ak neustále hovoríme o oboch naraz. :)
Ešte veľa sa dá písať. O sviatostnom rozmere tela. O Božom vtelení. O logike daru. O vnímaní tela pred prvotným hriechom a po ňom. O celistvosti ľudskej osoby. O stupňoch lásky. O sviatostnosti manželstva a čo znamená pre vzťah. O rodine ako základnej bunke civilizácie lásky. Ale to by vás už namáhalo čítať. A mňa písať. :) Ak vás to oslovilo, vnorte sa do teológie tela. Verím, že objavíte nové obzory, tak ako už mnohí, v prežívaní lásky a nachádzaní Autora a Zdroju všetkej lásky.
