Keď kráčame s pohľadom upreným len na cieľ, nemusíme ani zbadať, že sme zišli z cesty a že naše kroky ničia kvety, ktoré lemujú chodník. Zabúdame, že tou cestou je sám Ježiš…
… „Cestu, kam idem, poznáte.” Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!” Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa… (Jn 14, 4-6).
Či to je cesta ku vzťahu, alebo cesta k zasvätenému životu atď., ak pôjdeme skratkami a vybočíme, pôjdeme, resp. budeme sa snažiť vyšliapať si cestu sami tadiaľ, kadiaľ nevedie. Bude to možné a pôjdeme v štýle Hannibalovho „Aut inveniam viam aut faciam“ („cestu si nájdem alebo urobím“), ale nakoniec zistíme, že:
1. Je to nebezpečné – že rany utŕžené predieraním sa tŕním, močiare plné pohyblivého piesku, morálneho bahna (nečistoty, pýchy, sebeckosti, tvrdohlavosti) sú tou tmavou dolinou, o ktorej hovorí Žalm 23, avšak bez bezpečného sprevádzania Božím prútom a palicou. Zistíme, že sme sa sami rozhodli kráčať, a hoci Pánovo oko bude nad nami neustále bdieť, dopustí, aby sme padli a udreli sme si nohu o kameň (por. Ž 91, 12), lebo nám aj v našich zlých rozhodnutiach necháva slobodnú vôľu.
2. Budeme unavení a zničení – ísť sám mimo cestu je zradné. Turisti, ktorí sa stratili a zablúdili v horách, neprístupných lesoch, by vedeli rozprávať, aké je náročné sa orientovať sa v neznámom teréne, aké je vyčerpávajúce snažiť sa v tme, zime, víchrici nájsť cestu von. A tak je to aj v duchovnom živote. Cesta bez Pána, bez „mapy“ Božieho slova, bez „GPS“ modlitby je len vyčerpávajúcim hľadaním východiska z bludiska našich problémov.
3. Stratíme smer – mimo Cesty je udržať smer takmer nemožné, môžeme ísť tam alebo inam… No zakaždým, hoci sa nám cesta zdá správnou a nádejnou, napĺňa nás spokojnosťou a uspokojením (aj Písmo hovorí: „Nejedna cesta vidí sa byť správna človeku, no napokon (predsa len) vedie do smrti.“ (Príslovia 14:12)), nakoniec nám vždy niečo bráni vo výhľade a skôr či neskôr narazíme na slepú uličku – neistoty, hmlu – pochybnosti o správnosti našich rozhodnutí, zráz – kríza vo vzťahu/manželstve či v zasvätenom živote, nepriechodný tunel – slabosť, nebezpečné zviera – nečistota… A nakoniec, vo vnútri seba, počujeme ten tichý hlas, ktorý nás usvedčuje (svedomie, Duch Svätý…), že sme sa stratili a ideme po zlej ceste.
4. Stratíme seba, resp. stratíme sa v sebe – stratením správneho smeru, po ktorom nás najistejšie vedie Cesta, zistíme, že sme sa nestratili „len“ v priestore, ale v prvom rade aj sami v sebe. Už nevieme, kým sme, čo a prečo robíme, ospravedlňujeme si svoje zlyhania a zídenia z cesty… Už nevieme, čo vlastne chceme. Už nevieme, kto je pre nás Boh, ktorý už dávno nie je v našom živote na prvom mieste.
5. Až nakoniec stratíme cieľ, po ktorom túžime – večný život… A nielen to – zídením z cesty sa nám možno zdá, že zažijeme dobrodružstvá, adrenalín… Budeme si užívať (využívať) všetko a s každým či každú príležitosť… No keby sme sa pozreli, uvideli by sme, že nežijeme, že len bojujeme o „život“, chvíľu šťastia, telesného potešenia, „naplnenia“ túžob, snov a očakávaní… A živoríme, hynieme od hladu a smädu… Nežijeme! Stávame sa sami sebe hriechom a našou odplatou aj bude hriech… Veď v prvotnom zmysle hriech znamená práve toto – minutie sa cieľu!
Vždy, keď opustíme Cestu a rozhodneme sa kráčať na vlastnú päsť, doplatíme na to.
Keď opustíme cestu (odídeme od Boha), vždy narazíme. Vždy budeme zranení, zlomení. Vždy sa budeme snažiť zaplniť našu nekonečnú túžbu po naplnení konečnými záležitosťami (ľuďmi, vzťahmi, vecami, v niektorých prípadoch aj zasväteným životom). Vždy, keď opustíme Cestu a rozhodneme sa kráčať na vlastnú päsť, doplatíme na to. A týmto vôbec nechcem povedať, že naše kroky a životy sú dopredu naplánované alebo predurčené, že Boh nás bude „znásilňovať“ a nútiť nás ísť životnou cestou vzťahu/zasvätenia… Že má Boh pripraveného a predurčeného „správneho“ partnera od večnosti… A každé iné rozhodnutie bude zlé… Boh nám dal slobodnú vôľu a slobodu v rozhodovaní a aj počas celého nášho života nás pozýva, aby sme spolu s ním spolupracovali na ceste nášho posvätenia a rozhodovania. Veď Boh sa nás pýta… Synu/dcéra milovaný/á, po čom túžiš? Čo chceš ty? Keď sa rozhodneš pre niečo spolu so mnou, ja tvoje rozhodnutie požehnám.
Cesta s/za Ježišom nie je nudná ani bez dostatočnej dávky vzrušenia…
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9, 23-24).
Život je na chodníku spravodlivosti, k smrti však vedie cesta zmýlená (Príslovia 12:28).
A ušami počuješ spoza seba slová: „Toto je cesta, kráčajte po nej!“ – ak sa odchýlite napravo, či naľavo (Izaiáš 30, 21).
Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Matúš 7:13-14).
Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení” (Marek 10:38-39). Dovolím si dodať: a cestou, po ktorej ja kráčam, pôjdete aj vy.
Ísť za Pánom znamená ísť jeho cestou, kráčať v jeho šľapajach…
Ježišova cesta a, paradoxne, ktorou je Ježiš sám, je cestou kalvárie. Cestou, na ktorú sme pozvaní aj my. Ísť verne, nesúc svoj kríž, padajúc pod jeho ťarchou, umorení, bičovaní životom, plní krvácajúcich rán na tele i na srdci. Stretávajúc osoby, ktoré najviac milujeme, ale naše cesty sa museli rozísť, vidiac posmievajúci sa dav, tešiaci sa z nášho neúspechu… Plní pochybností, strachu a neistoty… Až do najbolestnejšieho výkriku „Bože, prečo si ma opustil?” v najťažších hodinách nášho života… K okamihu definitívneho vyčerpania a smrti… Smrti samému sebe… Smrti z lásky a pre lásku, aby sme mohli objaviť zmysel, aby sme pozreli na Božie agapé (lásku sebadarujúcu, nič neočakávajúcu, nezameranú na seba…) a zistili, že sa cesta nekončí… Že „smrť“ (ukončený vzťah, kríza, odlúčenie…), ktorú prežívame, trvá „iba tri dni“ a nastáva nedeľa… Ráno vzkriesenia, svitanie po zostúpení do pekla najhorších pocitov a samoty… Cesta pokračuje… „Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť” (Rim 6, 8).
Čo nič nestojí, za nič nestojí, hovorí stará múdrosť.
Čo nás udrží na ceste? Možno to bude znieť ako klišé a opozitum k tomu, čo som doteraz hovoril, ale odpoveďou je láska! Láska v prvom rade k Bohu (hľadajte najskôr Kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a všetko ostatné vám bude pridané). Len tá nás udrží na ceste. Ona dáva veciam zmysel, ona dáva cenu tomu kráčať po Ceste. To znamenajú slová sv. Jána Pavla II.: „Lásku bez kríža nenájdeš a kríž bez lásky neunesieš.“ A ako Chiara Lublich dodáva: „Nie je pravda, že kto miluje kríž, nájde bolesť. Naopak, kto sa veľkodušne vrhá do jeho tvrdého objatia, nachádza lásku, Boha.“
Ísť po ceste (byť kresťanom) neznamená, že život bude ľahký.
Cesta a vernosť v kráčaní po nej nebude vždy ľahká a príjemná. Problémy prídu, zlomené srdce, ukončený vzťah, hádka v rodine, rozvod… V tých chvíľach zvykneme Bohu hovoriť: „Pane, dostaň ma z toho. Ochráň ma pred problémami, Pane.“ Pán však vraví: „Sú časy, keď túto modlitbu vypočujem a sú časy, keď s tebou budem kráčať cez ťažké dni. Buď si vedomý nasledujúceho: Nikdy ťa neopustím a nezanechám.“ Ísť po ceste (inými slovami povedané, byť kresťanom) neznamená, že už nikdy nebudeš mať ďalší problém. Ísť po ceste (byť kresťanom) neznamená, že život bude ľahký. Znamená to však veľa vecí. Znamená to, že bez ohľadu na to, čomu v živote čelíš, nikdy viac už nebudeš sám. Budeš mať pri sebe Ježiša Krista, ktorý sa za teba prihovára, pomáha ti a kráča s tebou. Niekedy nás Boh pred skúškou zachráni a inokedy nám v nej pomáha. Niekedy sa nám zdá, že kráčame sami, a pritom nebadáme, že nás v tých najťažších chvíľach a nebezpečných zákrutách nesie v náručí Otec.
