Urobila som dnes niečo, z čoho ma dosť svrbelo svedomie. Akože nič trestné, ale postačujúce na to, aby som si zničila „good mood“. Nezáleží ani tak na tom čo som urobila, ale ako sa to vyriešila.
Vlastne som prišla na to, že odjakživa mám problém s ospravedlňovaním sa. Keď v sebe cítite, že ste niečo po...kašľali a viete, že by bolo vhodné sa ospravedlniť, zrazu sa poddávate hlásku: „Nieee, netreba to rozpitvávať , to nič, to sa vstrebe, nevadí, veď sa nemusím preto strápňovať.“ Akoby mi chýbala odvaha dupnúť si a ospravedlniť sa.
Skúmala som tento môj problém do hĺbky. Prečo mám problém s prepáčovaním? Pretože môj problém nebol len v tom, že som sa nedokázala ospravedlniť, ale aj opačne: Keď mi niekto ublížil, nedokázala som prepáčiť, pretože mi akosi nestačila náplasť v podobe jedného trápneho PREPÁČ.
Vravím trápneho aj keď až teraz si uvedomujem koľko odvahy musí človek vynaložiť, aby to vyslovil.
Prepáč je nielen veľmi potrebné, ale aj prospešné. Buduje v nás empatiu a pokoru – tým sa stávame ľudskejšími, a preto dokážeme chyby ľahšie prepáčiť aj druhým.
Takže mám hneď dva problémy: Prepáč, urobila som chybu... a Prepáčim ti, lebo si urobil chybu. (Ak niekomu vadí, že používam slovo prepáč často, nech radšej nečíta, lebo mne sa veľmi páči a najlepšie vystihuje čo chcem povedať).
Väčšina našich zranení pochádza z detstva, kedy sme veľmi vnímaví. V mojom prípade si pamätám na prípad, kedy som zbila jedného žiaka (áno ja dievča). Mala som 10 rokov a on bol o rok mladší. Vyzradil naše tajomstvo a ja som sa veľmi hnevala a tak som ho počas prestávky zbila. Viem, že to bolo zlé. Dostala som pokarhanie. Okrem toho som musela ísť do triedy tohto žiaka a pred všetkými sa mu ospravedlniť. To ma veľmi ponížilo. A tak vo mne ostalo zranenie, ktoré mi pripomínalo, že PREPÁČ je veľmi ponižujúce. Viem, že s som si ako dieťa nepriznala chybu a neúprimné prepáč skreslilo môj pohľad na jednu veľkú nepríjemnosť.
Teraz už viem, že PREPÁČ je nielen veľmi potrebné, ale aj prospešné. Buduje v nás empatiu a pokoru – tým sa stávame ľudskejšími, a preto dokážeme chyby ľahšie prepáčiť aj druhým. Viete si predstaviť svet, kde by sa ľudia neospravedlňovali? Bolo by to veľmi studené miesto...
Ak nám niekto odpustí naše viny, máme ho oveľa radšej. Vlastne je to ako prestrihnutý špagát tá naša chyba. Slovo prepáč spája dva konce pevným uzlom a skracuje vzdialenosť medzi nami.
Platí to aj v duchovnom svete
Koľkokrát zhrešíš, ideš na spoveď a povieš Bohu PREPÁČ? Za celý život nespočetne veľakrát. A koľkokrát ti Boh neodpustil? Ani jeden! Pretože On vždy odpustí, keď ťa to naozaj mrzí. Ak tomu niekedy neveríš, že ti odpustil, spomeň si na Ježišové slová na kríži: Odpusť im, lebo nevedia, čo robia... Sám Ježiš za teba prosil a svojou krvou na kríži ti získal odpustenie všetkých hriechov.
Môj druhý problém, prečo náplasť vo forme ospravedlnenia nebola dostačujúca? Všimla som si to v situácii, keď mi niekto blízky klamal. Prišiel sa ospravedlniť, ale to PREPÁČ mi stále nejako nestačilo. Čo vyrieši jedno prepáč, keď vás bolí srdce zo sklamania? Neustále sa vám pripomína to zlyhanie a tak sa ľutujete. Pritom v hĺbke srdca sa stále hneváte a cítite zradu. Prečo potom PREPÁČ nie je dostatočnou kompenzáciou za vzniknuté zranenie?
Ak tomu niekedy neveríš, že ti odpustil, spomeň si na Ježišové slová na kríži: Odpusť im, lebo nevedia, čo robia... Sám Ježiš za teba prosil a svojou krvou na kríži ti získal odpustenie všetkých hriechov.
Možno je to tým, že v minulosti som sa snažila niekomu ospravedlniť, no dotyčná osoba neprijala moje ospravedlnenie a neustále mi dávala najavo svoje pohŕdanie. Toto správanie som si akoby osvojila. Začala som sa aj ja správať povýšenecky a zatvrdnuto. Veď vidíš, bolí ma tvoj skutok a mám právo sa hnevať až do smrti. A nedá sa to napraviť ničím... To sú tie pocity, kedy sa tá naša slávna hrdosť nevie pokoriť a uznať, že aj niekto iný robí chyby.
Najlepšie sa učíme na príkladoch. Ja som si vzala za vzor sv. Petra, ktorý sa hrdil pre svoju vernosť Ježišovi a napokon sám zlyhal. Ako sa asi cítil? Ponížene, úboho, hneval sa sám na seba. Nevedel si to odpustiť. Ale jediný Ježišov pohľad v tej chvíli prenikol do jeho srdca ako britva.
Tie slová nie sú v evanjeliu, ale som si istá, že Ježiš mu ich v tomto pohľade povedal: „Peter Ja som ti už odpustil, odpusť aj sám sebe.“ V tejto svojej vlastnej skúsenosti našiel Peter silu prepáčiť aj tým, ktorí mu jeho nevernosť vyčítali.
Skús sa pozrieť do svojho vnútra
Čo som si neodpustil, za čo sa karhám? Je to dôvod prečo nedokážem prijať PREPÁČ ako úplné zadosťučinenie? Viem, možno mi budete oponovať, že sa niektoré veci neopravia iba týmto jediným slovom. Je to však dobrý začiatok. A ak dokážem prepáčiť aj bez toho, aby som očakával nápravu alebo iné „odškodnenie“ bude to pre mňa ľahšie pri tých, ktorí nemôžu alebo nechcú pokazené odčiniť.
Toť zopár mojich myšlienok uprostred daždivého počasia, kde som oľutovala kopu chýb aj to, že som si ráno nezobrala dáždnik. Nechávam túto tému otvorenú, kto chce, nech o tom premýšľa a kto vie, nech poradí, napíše svoj názor na PREPAČOVAČKU.
PS: Ak chcete byť zmeniť svet k lepšiemu, učte vaše deti od malička ako byť správnymi „prepačovateľmi“ a veďte ich k naprávaniu nimi spôsobených chýb.
