Začalo to v rodine...
Môj príbeh začal už dávnejšie, v mojej rodine. Ide síce o celkom bežnú rodinu, no predsa je tam prítomné psychické týranie, ktoré som sa snažila ignorovať a riešiť to jedinou vetou: ,,Keď vyrastiem, chcem žiť inak.“ Ešte ako deväťročná som si stanovila jasný cieľ, moje budúce povolanie a išla si tvrdo za ním. Ako som vyrastala, bola som na seba dosť prísna a - i napriek mojej snaživosti - rodičmi takmer nevšímaná. Minimálne slová podpory, hrdosti, záujmu...
Všetko to ovplyvňovalo aj moju povahu. Vždy som bola považovaná za malé hanblivé utiahnuté dievčatko, ktoré nemá rado konflikty a nevie povedať "nie", ktoré radšej ustúpi, len aby bolo dobre. Napriek tomu, že som si uvedomovala moje nízke sebavedomie, snažila som sa samu seba presvedčiť, že ako správna katolíčka musím každému vyhovieť, že ak sa aj niekto ku mne správa zle, ja na to budem reagovať dobrom. Mylne som sa domnievala, že ak sa budem brániť, ľudia ma už nebudú považovať za dobrého človeka a ja stratím osoby, ktoré mám rada. Minimálny záujem zo strany rodiny a zle nastavené hranice viedli postupne, ale isto k tvrdej životnej rane, ktorá ma postretla počas štúdia na univerzite.
Zlomový posledný rok štúdia
V poslednom ročníku na vysokej škole mi úplne nečakane vstúpil do života muž, ktorý navždy pochoval to dievča, ktorým som bola. Bol to muž, ktorý nespĺňal ani jedno moje "kritérium" okrem jediného - bol veriaci. Napriek tomu, že som nad nejakým vzťahom s ním vôbec neuvažovala, všetko sa zmenilo, keď mi začal hovoriť o svojich vážnych životných chybách, ktorými nielenže u mňa vyvolal ľútosť, ale zároveň pomyselne žiadal o druhú šancu od života. Mňa ako kresťanku, ktorá sa snažila žiť to, v čo verí, veľmi obdivoval a považoval ma za svoj vzor. Chcel, aby som ja bola jeho ďalšia životná šanca, ktorá ho tiež privedie bližšie k Bohu. A ja, ako človek, ktorý mal v sebe istý "spasiteľský syndróm“ som to zobrala ako veľkú životnú výzvu.
Náš vzťah bol spočiatku ako z romantického filmu. Rozumela som si s ním ako s nikým. Bol mojou spriaznenou dušou, teda aspoň som si to myslela. Vyznania lásky, nosenie na rukách, či na oko úprimný záujem, ktorý mi tak chýbal ma robil najšťastnejšou osobou na svete. Nezabudnuteľné šťastné chvíle sa však čoskoro zmenili na nočnú moru a pomalé zabíjanie mojej osobnosti.
"Ženy, podriaďujte sa mužom, ako sa sluší v Pánovi!" (Kol 3, 18)
Veľmi rýchlo narušil moje hranice, ktoré som mala v oblasti čistoty, čo neskôr viedlo k obviňovaniu samej seba. V tom čase som vôbec nemala potuchy o tom, s akou toxickou osobou som sa dala dokopy. Jeho počiatočné slová prestali postupne korešpondovať s jeho činmi. Zatiaľ čo on konal bez ohľadu na mňa, pre mňa platili prísne pravidlá. Jeho majetnícke správanie s nekonečnou žiarlivosťou, obviňovaním, kontrolou telefónu, zakazovaním sa stretávať a odpisovať opačnému pohlaviu, nemalo hraníc. Až neskôr som sa dozvedela, že ten, kto podvádza, je on. Postupne som si nerobila program bez toho, aby s ním on vopred nesúhlasil, nakoľko mi nadával za bežné nákupy s kamarátkami. Pretože nemal rád oslavy či svadby, každá takáto akcia skončila veľmi zle. Vravel mi, že buď budem konať tak ako povie on alebo si ponesiem kruté následky. Keď som sa voči takému správanie ohradila - veď predsa takto sa správať nemôže - odbil ma slovami: ,,Kde si videla takéto správanie? Ženy si predsa nemôžu dovoliť to, čo muži, veď aj v Biblii sa to tak píše, že máte byť podriadené svojim mužom.“
Psychický nátlak aj fyzické týranie
Čím dlhšie sme však boli spolu, tým to bolo horšie. Silnejúce psychické týranie sa napokon preklopilo do faciek, škrtenia či znásilnenia. Keďže sa to nestalo veľa krát a nikdy mi nespôsobil modriny, bolo to pre mňa jasným ospravedlnením jeho správania. Veď predsa v spoločnosti ešte stále koluje názor, že pokiaľ žena nie je bitá takmer do krvi, tak sa vlastne nič nestalo. Rozumovo som vedela, že to nie je správne. No ani toto vnútorné presvedčenie mi nestačilo k tomu, aby som ho prestala milovať. Spočiatku som naivne dúfala, že zlo budem premáhať dobrom. Že ak sa budem za neho modliť, ak mu svojím životom dám ten správny príklad, jedného dňa sa zmení. Namiesto bránenia sa som ustupovala, pretože som sa tiež riadila Bibliou: ,,Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé...“ Moja obrana bola minimálna, pretože som sa bála, že tým ho nielen stratím, ale mojou obranou mu aj ublížim.
Keď už aj telo povie "DOSŤ!"
Pretože ja som už bola takmer psychicky na dne a nedokázala sa mu dostatočne postaviť, moje telo to spravilo za mňa. Čoraz viac diagnóz napokon dospelo až do bodu, kedy mi lekárka povedala, že sa mám upokojiť, inak dostanem infarkt. To bol pre mňa moment, kedy som si uvedomila, že už nevládzem. Po nekonečných hádkach sme sa po dvoch rokoch vzťahu rozišli. On si napokon fungoval s ďalšou ženou akoby sa nič nestalo a ja som sa cítila akoby ma vnútorne zabil. Takmer bez podpory kamarátov, každodenným plačom a kopu otázok mi bola diagnostikovaná posttraumatická stresová porucha. Zobral mi všetko, čo mi kedy robilo radosť. Hnevala som sa na Boha, prečo toto na mňa dopustil. Až po nejakom čase som pochopila:
Uvedomila som si, že veriaci muž automaticky neznamená, že je aj dobrým človekom a partnerom do života. Že hlavným kritériom pri výbere partnera nemá byť jeho vierovyznanie, ale CHARAKTER.
No čo bolo ešte podstatnejšie pre môj život bolo UVEDOMENIE, že Boh chcel uzdraviť moje dávno utláčané zranenia, ktorým by som iným spôsobom nepochopila. Aby som pochopila, že prikázanie "Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého" nehovorí len o láske k ostatným, ale hlavne o láske k sebe samej.
Autor: anonym
