Tak ako Peter, naplnený Duchom Svätým, povedal chorému pri chrámovej bráne: ,,Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ (Sk 3, 6) tak aj ja, hoc nemám za sebou skúsenosti 20-ročného manželstva, čo mám, s tým sa podelím.
Nie som najkrajšia a môj manžel nie je najmúdrejší. Ani on nie je najkrajší a ja najmúdrejšia :) Sme mladí a neskúsení. Sme ale plní viery – viery, že Láska existuje a víťazí. Mnohí sa snažia v tomto svete našu vieru chtiac či nechtiac nalomiť (známi, neznámi, kolegovia i rodina) a Zlý sa ju snaží zničiť úplne. Ak však veríme obaja, ak však investujeme obaja, ak však milujeme obaja, ak jej dávame prioritu, nik nás nemôže odlúčiť od Lásky.
Hĺbka citov musí byť posilňovaná každodenným postojom – rozhodujem sa napriek všetkému povedať Láske ÁNO. Tak ako kedysi rakúsky psychiater Frankl hovoril životu áno, aby prežil koncentračný tábor, tak je v dnešnej dobe našou úlohou hovoriť áno nášmu manželskému sľubu. Vtedy keď na mňa mrkne sympatický kamarát, čo zabudne, že nosím obrúčku; vtedy keď ma nahnevá partnerova neschopnosť zapamätať si náš spoločný program na ďalšie dni; vtedy, keď nevieme, kde budeme bývať, kde budeme pracovať a či vôbec budeme mať na hypotéku.
Najväčšia ilúzia, ktorá ničí partnerské vzťahy sú práve spasiteľské očakávania. Najväčšia ilúzia, ktorá ničí partnerské vzťahy sú práve spasiteľské očakávania. Druhý naplní moje túžby a bude mi čítať myšlienky a budeme žiť harmonicky, nebudeme nikdy trpieť a nikdy si samozrejme neublížime. Tak trocha nonsens :)
Najväčšia ilúzia, ktorá ničí partnerské vzťahy sú práve spasiteľské očakávania. Najväčšia ilúzia, ktorá ničí partnerské vzťahy sú práve spasiteľské očakávania.
Často by som kvet nedostala, ak by som to nepripomenula medzi rečou; veľakrát by som Tomovi nenavrhla ísť do podniku na dačo dobré pod zub, ak by mi on sám nespomenul, ako to má veľmi rád... Záleží na postoji – naučiť sa robiť veci, ktoré mi prídu absurdné, ale viem, že druhého potešia; naučiť sa zvoliť si namiesto urazenia sa otvorenú komunikáciu a vyhnúť sa tak nedorozumeniu.
Spomínam si, ako som raz ležala chorá a moja polovička mi, namiesto starostlivého dopytovania sa ako mi môže pomôcť, doniesla šálku čaju a odišla do vedľajšej izby. Pustenie hudby a prevracanie strán novín nasvedčovalo o jeho celkovej spokojnosti. V mojej hlave sa rozhostil smútok a nepochopenie: ,,Och, ako môže byť taký tvrdý a necitlivý?!“ Až keď som prekonala svoju hrdosť a pár hodinové úfanie, že sa objaví vo dverách, prišla som za ním do izby a otvorene mu povedala o svojej potrebe a rozčarovaní. Aké prekvapenie sa zračilo na Tomovej tvári! „Aha, prepáč. Ja som myslel, že chceš mať pokoj. Ja keď som chorý, nemám rád, keď sa ma niekto stále niečo pýta. Som rád v tichu a len tak oddychujem.“ Aké nedorozumenie, ktoré mohlo vyústiť v tichú urazenú domácnosť! Trpezlivo a v zdravej miere vysvetľovať partnerovi, čo potrebujem a ako sa cítim v tej-ktorej situácii, nie je sebecké! Práve naopak - napomáha to pri budovaní vzťahu.
Trpezlivo a v zdravej miere vysvetľovať partnerovi, čo potrebujem a ako sa cítim v tej-ktorej situácii, nie je sebecké! Práve naopak - napomáha to pri budovaní vzťahu.
Áno, každý sme iný. Ja umývam riad v napustenom umývadle a Tom pod tečúcou vodou. Tom vytláča zubnú pastu od konca a ja zo stredu. Ja odvíňam toaletný papier radšej zvrchu a Tom zospodu. Tom má rád mäkkú praženicu a ja vysušenú. Ja mám rada čistý byt (=povysávaný a umytý s vecami všade) a Tom poriadok v byte (všetky veci sú na svojom mieste aj keď je prach na zemi). Drobnosti, ktoré môžu rozbíjať vzťah. My sme sa naučili postoju prijatia. Nikdy sme týmto veciam nedali takú vysokú prioritu, aby ovplyvňovali naše správanie sa jeden k druhému. Ale predsa, keď druhého milujeme, aké jednoduché je nastaviť svoj postoj: CHCEM DOBRO DRUHÉMU. A tak ja si vytlačím pastu zo stredu a potom ju pripravím pre polovičku tak, ako mu vyhovuje, jemu odoberiem vlhkú praženicu na tanier a svoju vysuším až sa bude z nej prášiť.
A tak milujem a každý večer sa pritúlim k tomu, ktorý síce nemá tučné konto (ani brucho zatiaľ :) ), ale zachránil ma v našom byte pred útokom podivných chrobákov; ktorého štýlu modlitby občas nerozumiem, ale ktorý dá almužnu a rozpráva sa aj s vyvrheľmi; ktorý vie odpúšťať, obetovať sa, ktorého Láska ma ešte stále vie zaskočiť. Môj manžel je ten, vďaka ktorému sa môžem stávať lepšou.
Keď sa ma ľudia pýtajú, aké je to byť v manželstve, usmejem sa a poviem: ,,Neviem, aké je to byť v manželstve, viem aké je to byť v manželstve s mojím Tomom. Naše manželstvo si budujeme spoločne, v spolupráci s Bohom. Je to krásne i ťažké zároveň. No je to najväčšie požehnanie, ktoré ma v živote postretlo.“
