Téma o rodičoch – horúca téma, ktorá vzbudzuje vášne
Deti v škole mali napísať sloh na tému: „Mama je len jedna“. Klárka to zobrala svojsky – opísala, ako ju mama poslala do pivnice po dve fľaše vína a ona jej zakričala – mama, je len jedna. Asi sa Klárka podobne ako ja tiež chcela vyhnúť písať o rodičoch, lebo je to horúca téma. Rodičia a deti sa vždy pustia do vlasov, skôr či neskôr. A ak teraz budem písať v prospech rodičov, mladí si povedia – ach Bože, typický farár, ten nič nevie. Nadŕža rodičom, nič iné by som ani nečakal, ďalej nečítam. A ak budem písať v prospech detí – tak si rodičia povedia: „Ako sa ten kňaz opovažuje? Sám nemá deti, nevie, aké to je. A nás tu bude poučovať? Hoci ja som pri vysviacke sľúbil, že nebudem mať ženu, nie, že nebudem mať deti. J Ale žarty bokom, nezávidím samému sebe. Tak ako mám tu tému poňať, aby sa mladí neoduli a starší sa nepohoršili? Riešenie je jasné, použijem Bibliu a uvidíme, čo z toho vzíde.
Vzťahy otec – syn, mama - syn
Najkomplikovanejšie sú vzťahy otec a syn. Otec sa vo svojej rodine právom cíti ako pán hradu. Chce všetko kontrolovať, dohliadať, všetkému vládnuť. A keď sa syn vzoprie jeho predstavám, je nahnevaný, lebo ho videl v plienkach, staral sa o neho, keď bol malý, vďaka nemu vôbec prežil a teraz tu bude vyskakovať? Na druhej strane syn chce samostatnosť, je to bojovník, „samec“. Lezie mu na nervy, ak ho otec komanduje a správa sa k nemu ako k malému dieťaťu. Nestrpí jeho rady, zasahovanie do života. Cíti, že je ohrozená jeho dôstojnosť a že ho otec ponižuje. O niečo ľahšie je to s mamou. S mamou syn nemusí súperiť, necíti sa byť ňou ohrozený a preto od nej aj ľahšie príjme radu a dokonca poučenie. Okrem toho aj ten najtvrdší drsný bojovník má potreby nežnosti, citlivosti. A tie vie naplniť iba mama. Sám Boh sa vo Sv. Písme ukazuje aj s materskými črtami. Biblický Tritoizaiáš ho vníma ako mamu, ktorá dáva objatie. Skúsenosti s vlastným otcom prenášame aj na Boha samého. Často to potom vedie k deformovaným predstavám o Bohu. Jedna staršia pani mi raz hovorila, ako sa veľmi potešila, keď jej komunisti tvrdili, že Boh neexistuje. Nemala dobré skúsenosti s otcom, ktorý bol na ňu prísny a tak cítila ako úľavu, že Boh otec neexistuje. Je to smutné. Skôr by sme mali skúsenosti s dobrým Bohom Otcom prenášať na vlastného otca, aby sme mu boli vďačná za jeho lásku, starostlivosť, zabezpečenie, ochranu. Bohu vďaka máme väčšina z nás dobrých otcov. Treba nám rozvíjať vďačnosť, ktorá vedie k vnútornej radosti.
Vzťahy otec – dcéra, mama – dcéra
Na dcéru je otec viac naviazaný ako na syna. Syna chce neustále vychovávať, ale dcéry si rozmaznáva. Vníma ich ako svoje princezné. Preto mu aj ľahšie môžu zlomiť srdce, ak mu lásku neopätujú. Dcéra tu má veľké pole zodpovednosti neublížiť otcovi, mať s ním trpezlivosť. Horšie je to s mamou a dcérou. Na rozdiel od syna, dcéra až tak nepotrebuje nežnosti mamy a preto sú často v rivalskom vzťahu. Ako sa hovorí, „kuchyňa“ neznesie dve panie domu. Vzájomná tolerancia je tu nesmierne náročná. Do týchto zamotaných vzťahov Boh vnáša pochopenie. Ak sa navzájom vieme pochopiť a rešpektovať dôstojnosť človeka, svet je krajší a pokojnejší. Vzťah k rodičom prechádza cez samé jadro ľudského srdca, je to niečo, čo sa nás všetkých bytostne dotýka. Preto aj Písmo sa vyjadruje k tejto téme, aby človek znova našiel pokoj, zmierenie a lásku.
Prednosť novej rodiny
Nech už Boh akokoľvek nástojí na láske a úcte k rodičom, prednosť má vždy nová rodina. Ako sa úsmevne hovorí, pri rozvode sú obe stránky rovnako vinné – aj nevesta, aj svokra. Rodičia už musia rešpektovať nové zoskupenie svojich detí, lebo ako uvádza Písmo – muž opustí svojho otca a matku a priľne k svojej manželke a stanú sa jedným telom (porov Mt 19,5). Aj keď sú deti stále viazané k úcte a láske k svojim rodičom, nikdy im nesmú dať prednosť pred svojou nevestou, ženíchom a musia sa zastať svojich partnerov v prípadných konfliktoch. Hybridné vzťahy, kde dospelý syn je stále maminkin maznáčik a nevie bojovať za šťastie svojej nevesty, nevedú správnym smerom. Nevesta právom očakáva, že sa jej jej milý zastane, že ju bude chrániť a že obháji jej miesto, ktoré je po jeho boku. Koľko nešťastia už videla naša zem, keď sa rodičia príliš miešali do rodín svojich detí. Na druhej strane je pekné, ak pôvodná a nová rodina spolu dobre vychádzajú a vedia sa podporovať, pomôcť si. Rodičia prežívajú novú mladosť, keď sa venujú vnúčatám. Láska vnúčat im dodá novú energiu, chuť a radosť žiť.
Ježiš – dobrý syn aj dobrý otec
Zaujímavý je náš Boh. Na jednej strane je náš nebeský otec. Svetu dal slobodu, môžeme si ho usporiadať ako len chceme. Nezasahuje nám ani len do našich zlých rozhodnutí, aj keď mu to trhá srdce, čím je príkladom dobrého otca, ktorý si cení slobodu a samostatnosť svojich detí a na druhej strane nás neopúšťa a jemne nás sprevádza. V Ježišovi je Boh synom. Ježiš sa naučil poslušnosti aj vo veciach, ktorým nerozumel, ale dôveroval láske Otca. Napríklad aj on sám sa ako človek vyvíjal a prijímal od Otca výchovu. Pri niektorých skorších uzdraveniach tvrdil – ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela - (porov Mt 15,24). Nakoniec však univerzalizmus spásy, ako ho to učil Otec, prijal a zomrel za všetkých ľudí, nielen synov židovského národa. Kríž prijal v synovskej dôvere. Ale jeho poslušnosť nebola slepá, čo dokazujú aj „rebelské“ slová – Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? Boh sa sám ocitol na oboch stranách. Aj na stránke rodičov, aj na stránke syna. Nikto ho nemôže obviniť, že tomu nerozumie, lebo si to sám neprežil. A práve preto, že vie, ako je to byť na oboch stranách, vie nám aj účinne pomôcť ako zachovať pokoj a lásku medzi generáciami.
Niet nad lásku rodičov
Prečo Písmo vyzýva k úcte k rodičom tak nástojčivo? Niekedy nám to lezie aj na nervy, keď máme s rodičmi ťažkosti. Ale nikde človek nenájde také prijatie ako u rodičov, nech ho už akokoľvek „hnevajú“. Aj keď sme zlí, jedine rodičia nás majú radi s rovnakou intenzitou. Hovorí sa jedna legenda, ako bol veľmi zlý syn, ktorého problémy s mamou nakoniec vyústili do toho, že ju zabil. A keď niesol jej bezvládne telo na smetisko, potkol sa a spadol. A vtedy počul slová matky – synček, neublíži si si? Takú intenzívnu a hlbokú lásku človek nikde nenájde. V živote si nájdeme lásku, nájdeme si kamarátov. Ale nikto nám nedá to, čo dáva otec a mama. A preto nás Biblia učí, že kto si ctí rodičov, ten zbiera poklady požehnania.
o.Tomáš Jellúš
