Podľa L. Haishe je miera rozvodovosti, v spojení s vzostupom nevery, signálom toho, čo potrebujeme: nechať manželstvo vyvíjať sa, nechať každý pár rozhodnúť, či je nevera pre nich v poriadku.
Článok obdivuhodne podporuje odhaľovanie vlastného vnútra pred manželom, či manželkou, ale tiež navrhuje, že monogamia v manželstve nemusí byť dôležitá, keďže nárast nevery je dôvodom na predefinovanie manželskej zmluvy. Ale ak predefinujeme manželstvo tak, aby sme do neho zaradili aj ľudí, čo nechcú byť verní, predefinujeme manželstvo pre ľudí, ktorí v ňom vlastne vôbec nechcú byť. Ich rozhodnutia nepopierajú pravdu: monogamia v manželstve JE dôležitá.
...je ľahšie zmeniť manželstvo na niečo, čo dovoľuje neveru – než sa stať ľuďmi, ktorí vedia byť verní – a nie preto, že by monogamia nebola dôležitá.
Ako Haisha napísala, prvý raz v histórii ľudstva je tu obdobie, keď smrť jedného z manželov, ktorá obvykle rozpúšťala monogamné manželstvo, nemusí prísť niekoľko dekád. Tiež napísala, že monogamné manželstvo ako také sa v súčasnosti porovnáva k plurálnemu manželstvu (polygamii) a že nevera by sa teda mohla stať nevyhnutnou.
Je podľa nej normálne, aby ženy a muži žijúci v manželstve mali mať možnosť zmeniť hranice ich manželstva tak, aby zahŕňla aj neveru. Normy však nie sú „normálne“, pretože sú dobré. Sú normálne, pretože my ich také robíme. Je našou povinnosťou, aby sme sa na normy pozreli kriticky, aby sme priznali, že nová definícia manželstva je žiaduca, pretože je ľahšie zmeniť manželstvo na niečo, čo dovoľuje neveru – než sa stať ľuďmi, ktorí vedia byť verní – a nie preto, že by monogamia nebola dôležitá.
Kvôli dlhšej priemernej dĺžke života môžu byť páry v manželstve aj 60 rokov, píše Haisha. Nasleduje otázka: „Je realistické myslieť si, že dvaja ľudia môžu byť emocionálne, mentálne, fyzicky a sexuálne kompatibilní na takú dlhú dobu?“ V skratke, dokonca ani podľa môjho názoru, nie. Ale chýbajúca konštantná kompatibilita v manželstve neznamená odmietnutie monogamie. Konštantná kompatibilita v manželstve je totiž nemožná.
...nešťastné manželstvá nie sú nešťastné pretože sú monogamné. Sú nešťastné pravdepodobne preto, že medzi sebou nekomunikujú
Ľudia sú kompatibilní, keď dokážu spolu existovať bez konfliktu, z čoho vyplýva, že kompatibilita, podľa definície, nemôže byť konštantná. Ale tieto „výkyvy“ kompatibility nahor a nadol nie sú dôkazom, že by monogamia bola irelevantná. Naopak, je to dôkaz, že monogamia je dôležitá. Vytvára bezpečný priestor, v ktorom pár môže využívať komunikáciu (ktorú aj Haisha pre páry navrhuje), no nie na to, aby sa predefinovalo manželstvo, ale na to, aby sa kompatibilita dosiahla znova a znova.
Páry, ktoré žijú v monogamnom manželstve viacero dekád a popri tom sú šťastné, také sa neobjavujú často, píše Haisha. Ale nešťastné manželstvá nie sú nešťastné pretože sú monogamné. Sú nešťastné pravdepodobne preto, že medzi sebou nekomunikujú (alebo preto, že sa pravdepodobne nemali vôbec vziať).
To, že sa trápenie v manželstvách rozšírilo, nie je výhovorka na povolenie nevery, ale dôkaz, čo manželstvo skutočne potrebuje – a čo veľa manželstvám chýba: láska. Skutočná, nesebecká láska – taká, akú som sa ja, praktizujúca katolíčka, naučila od Ježiša.
Možno je monogamia náročná, možno je neobvyklá, ale pripomína nám, že vzťahy nekvitnú, ak nezahŕňajú prácu (na sebe), že manželstvo je navrhnuté na to, aby vyústilo do zničenia sebectva. Nevera hovorí: „Nič nie je dôležitejšie ako uspokojenie,“ a monogamia hovorí: „nič nie je dôležitejšie než láska.“. A v manželstve si neviem predstaviť nič, čo by malo väčší význam.
Autor: Arleen Spenceley
Preklad: Romana Kališová
Zdroj: https://chastity.com/2014/05/time-change-views-adultery-marriage/
