V momente nášho počatia, keď nám Boh „vdýchol“ dušu, nám dal v rámci „povinnej výbavy“ mnoho darov a vlastností. Každému tak, ako uznal za vhodné, no napriek tomu každému a s veľkou láskou. A tak sme každý jeden originálny, každý jeden so silnou stránkou na iné veci.
Nie vždy však tieto naše dary boli alebo sú rozpoznávané aj ľuďmi okolo nás, no a keďže každý z nás nevyhnutne chce pre druhých niečo znamenať, máme snahu tomu trochu pomôcť – tým, že na ne poukazujeme. Čím viac je človek ponižovaný alebo považovaný za menejcennejšieho od druhých, tým väčšmi rastie jeho ego. Je to dosť prirodzená reakcia, akýsi boj nášho ja o prežitie. Samozrejme, zostáva humornou ľudovou múdrosťou a, bohužiaľ, tak trochu pravdou, že pýcha nás opúšťa až hodinu po smrti... A to nemusíme alebo sme nemuseli byť ani nejako špeciálne ponižovaní. Ako teda na to? Čo s touto hroznou vlastnosťou, ktorá vytáča všetkých ľudí okolo nás?
Ježiš je pre každého z nás kresťanov vzorom, ideálom hodným nasledovania. Keď sa trochu zahĺbime do Svätého písma, v evanjeliách rýchlo nájdeme popis jeho základnej vlastnosti: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11,29). Nepotrebujeme mať vyštudovanú teológiu na to, aby sme ihneď vytušili, že ak je pokorný, potom nie je pyšný. Skúsme sa teda pozrieť na tieto dve vlastnosti – pýchu a pokoru.
Ako sme povedali v úvode, pýcha, vystatovanie sa a poukazovanie na seba je akousi snahou zviditeľniť svoju dôležitosť. Hoci ľudia, ktorí zažili viac ponižovania a pohŕdania zo strany druhých s ňou budú mať väčší problém. Bohužiaľ, je blízka každému človeku. Dokonca sa hovorí, že keď už máme zvládnuté rozličné oblasti nášho duchovného boja proti hriechu a vieme odolávať rozličným pokušeniam, diabol ešte vytiahne jednu kartu z rukáva – pokušenia k pýche: „Aký si úžasný, oveľa svätejší od druhých, stačí sa pozrieť na tých hriešnikov, ktorí nežijú tak sväto ako ty a vôbec ničomu nerozumejú...“
Pokorný človek nepotrebuje vykrikovať svoje vlastnosti a silné stránky.
Naopak pokora, na prvý pohľad tak veľmi nesympatická vlastnosť, je čnosťou Ježiša, ako uvádza aj Marek vo svojom evanjeliu. Asi väčšina z nás v nej vidí slabosť, utiahnutosť, mĺkvosť a neschopnosť riešiť konflikty. Opak je však pravdou. Pravým významom slova pokora je „pravda o sebe“. Pokorný človek nepotrebuje vykrikovať svoje vlastnosti a silné stránky. Ďakuje za ne Bohu, od ktorého, ako si uvedomuje, ich má, a vie, že jeho hodnota nezávisí od toho, ako ho vidia druhí, ale od toho, kým je z Božej milosti – Božím dieťaťom nesmiernej hodnoty a ceny. Pokora teda nie je slabosťou, ale naopak, hrdinskou čnosťou, schopnosťou uvedomovať si svoju hodnotu a hrdosť aj vtedy, keď ju nevidia tí druhí, schopnosťou vidieť svoje dobré stránky s vedomím, že „z Božej milosti som tým, čím som“ (1 Kor 15,10) a zároveň limity, za ktorými už zlyhávam. Pokorný človek dokonca neprežíva zúfalstvo zo svojich neustále sa opakujúcich hriechov a zlyhaní, hoci ich veľmi ľutuje, ale prijíma svoju slabosť a dôveruje Božiemu milosrdenstvu.
Každý z nás má vo svojom okolí ľudí, ktorí sa pyšne vystatujú a nonstop na seba akýmkoľvek spôsobom ukazujú. V tom horšom prípade sme to my sami. No v rámci pokory, netreba zúfať. Existuje na to liek. Skúsme týmto ľuďom dať za pravdu, skúsme ich vypočuť, uznať, že sú v niečom dobrí. Oni to potrebujú počuť, pretože to „majú zameškané“. Na druhej strane sa im nebojme nastaviť zrkadlo a dať im s láskou jemné mantinely, aby aj oni uznali, že predsa len majú aj svoje limity.
Ak sa naučíme druhých ľudí chváliť, bude stále menej ľudí, ktorí si to budú nasilu vynucovať...
V priateľskom vzťahu dievčaťa a chlapca treba brať do úvahy to, že muži sú už nejak tak nastavení, že potrebujú uznanie. Dievčatá, chalani budú za vás bojovať a chrániť vás, ale potrebujú za to uznanie a vyjadrenie, že sú pre vás dôležití. To nie je hneď pýcha, skôr akási potreba muža, tak ako je pre dievča potrebné cítiť sa milovanou.
Ak sa naučíme druhých ľudí chváliť, čo dnes už absolútne vyšlo z módy, bude stále menej ľudí, ktorí si to budú nasilu vynucovať, pretože túžia niečo znamenať, túžia byť milovaní a dôležití pre druhých.
Prajem nám všetkým, aby sme sa stále viac tešili z pokorného sebaprijatia a mali trpezlivosť s tými, ktorí ešte nezažili toľko lásky ako my a potrebujú prijať pochvalu a uznanie – možno práve od nás. Ideme na to?
Predchádzajúca časť: Láska nezávidí
Nasledujúca časť: Láska nie je nehanebná
