Každý z nás vie, že jazyky všetkých svetových kultúr sa vyvíjajú. Reč, akou sa vyjadrovali naši prarodičia, hoci to bola tiež slovenčina, by už nám ako moderným poslucháčom znela veľmi zvláštne, alebo jednoducho staromódne. Takto niektoré slová vznikajú, iné zas zanikajú, podľa situácií, ktoré ľudia práve prežívajú. Vlastnosťou lásky, ktorej sa chceme venovať v tomto marcovom príspevku, je nie-nehanebnosť. Spadá slovo „nehanebnosť“ do nášho osobného slovníka? Vieme, čo by sme si pod tým mali predstaviť?
Musím sa priznať, že ja sám som si musel trochu pozrieť, čo toto slovo označuje, lebo ak sa vôbec v dnešnej dobe používa, možno mu pripísať buď všetko zlé, alebo vôbec nič, lebo v dnešnej „slobodnej“ spoločnosti je všetko dovolené. Toto slovo však najlepšie pochopíme, keď si ho rozdelíme na ne - hanebnosť. Ide teda o akúsi absenciu hanby. A presne toto je ten problém!
Viem sa hanbiť?
Človek, ktorého, hoci aj podvyživené svedomie, pracuje aspoň na desať percent, sa prirodzene po vykonaní niečoho zlého zahanbí. Problém nastáva, keď sa prestávame hanbiť. Znamená to, že to zlo, ktoré sme vykonali, za zlo nepovažujeme, pričom najčastejšie naše vnútro reaguje slovami: Veď to nič nie je!
Myslím si, že keď svätý apoštol Pavol písal list komunite do Korintu, mal na mysli práve toto: byť citlivý na zlo, ktoré vykonáme. Láska nie je ne-hanebná. Láska miluje, a preto, keď sa previní voči tomu, koho miluje (v tomto prípade voči Bohu), prirodzene sa zahanbí. Neupadá však do zúfalstva, lebo vie, že keď úprimne poprosí milovaného o odpustenie, môže dostať novú šancu a dosiahnuť obnovenie vzťahu. Napriek tomu ju veľmi mrzí, že konala hlúpo a ublížila tomu, koho tak veľmi miluje. Ako dôsledok sa snaží urobiť všetko pre to, aby si takejto situácii v budúcnosti vyhla a aby ako náhradu dokazovala svojmu milovanému, že ho skutočne miluje.
Svätá spoveď a potreba hanby
Nepripomína nám to niečo? My kresťania máme jednu sviatosť, v ktorej ide o to isté. Je ňou svätá spoveď. Keď vykonáme niečo zlé, keď zhrešíme, mali by sme sa prirodzene zahanbiť. Pravda, ak vôbec toho, voči komu sme sa previnili, aspoň trochu milujeme. Ak sa za svoje hriechy nehanbíme a nemrzia nás, v tom horšom prípade si myslíme, že ich ani nejako špeciálne nepáchame, tak si dajme studenú sprchu trikrát za sebou, poprosme niekoho, aby nás prefackal, a nájdime si tzv. „spovedné zrkadlo“. Keď zalovíme v pamäti, (dúfam, že nie len) pred našou prvou svätou spoveďou sme si v modlitebnej knižke čítali zoznam rozličných hriechov a vypisovali sme si tie, ktoré sme vykonali my sami. Platí jednoduché pravidlo: ak niekomu strpčujem život svojím hlúpym správaním a ja sám sa považujem za dokonalého, to ešte neznamená, že som bez hriechu. Ak poznáme len „neposlúchal som rodičov“ a „nikoho som nezabil“, nesieme si do večného života tisíce iných hriechov, ktoré sme nikdy nevyznali.
Pokiaľ sa za svoje hriechy nehanbíme a neľutujeme ich, môžeme zostať sedieť na gauči v obývačke a ušetriť si cestu do kostola, lebo nie sme uspôsobení prijať Božie odpustenie a rozhrešenie od hriechov. No ak sme sa nenašli v dvojčlennej skupine bezhriešnych – Ježiš Kristus a Panna Mária – a pochopili sme, že máme hriechy, môžeme ich úprimne oľutovať a vyznať, a získať tak novú silu do boja proti hriechu, ktorý nášho Boha veľmi uráža. Stačí, ak tu uvedieme Ježišovu hrôzu zo zrady, ktorej sa denne dopúšťame: „Keď to Ježiš povedal, zachvel sa v duchu a vyhlásil: „Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí““ (Jn 13,21). Tak ako aj my dnes, evanjelista Ján pokračuje, že „učeníci sa pozerali jeden na druhého v rozpakoch, o kom to hovorí“ (Jn 13,22). V podstate nikomu nenapadlo, že ho zradia všetci, okrem Jána, ktorý pri ňom v tomto prípade zostal aj pod krížom. Keď sa povie „klamstvo“, hneď nám napadnú ľudia, ktorí klamú. Keď sa povie „smilstvo“, hneď nám napadnú ľudia, ktorí smilnia. Keď sa povie „nedochvíľnosť“, hneď nám napadnú ľudia z nášho okolia, ktorí sú takí. Pozeráme na druhých, kto by to mohol byť. Iba zriedkavo nám preblysne hlavou, že by sme to mohli byť my sami.
Láska nie je nehanebná. Nespráva sa tak, ako keby sa nedokázala hanbiť, uvedomuje si, že niektoré veci sú zlé a pokorne priznáva, že sa ich vo svojej slabosti dopustila. Ihneď, ako si musíme priznať, že sme sa už dlho za nič nehanbili, je zle! Vytočme tri jednotky a zavolajme nebeskú záchranku, lebo nám odumrelo svedomie, životne dôležitý „orgán“ našej duše.
Čas na „reštart“?
Prežívame Pôst. Je to skvelé obdobie na to, aby sme šli na duchovnú „preventívnu prehliadku“, a teda na dobrú svätú spoveď. Ak máme svoju rodinu, prípadne štyridsať a viac rokov, nespovedajme sa, že sme „neposlúchali rodičov“, ktorí možno už ani nežijú. Nehovorme o tom, „čo sme neurobili“. Hovorme o tom, čo zlé sme urobili a hovorme to v skrúšenosti srdca. Spovedníka, a o to menej Boha, iba málo zaujíma, že sme nikoho neokradli a nikoho nezabili, ak sme vlažní vo viere a kostol poznáme iba zvonku, pokiaľ si ho nemýlime s požiarnou zbrojnicou.
Vráťme sa naspäť k Bohu a získajme opäť dar hanbiť sa za to, čo Bohu spôsobuje žiaľ. Láska chce nevyhnutne dobro toho, koho miluje. Nie vždy nám všetko vyjde, zlyhávame každý deň. Ale ak vieme poprosiť o odpustenie Boha a tiež ľudí, voči ktorým sa previňujeme, sme na dobrej ceste, lebo nebo nie je plné bezhriešnych ľudí, ale ľudí, ktorí sa vedeli hanbiť.
Predchádzajúca časť: Láska sa pyšne nevypína ani nevystatuje
Nasledujúca časť: Láska nie je sebecká
