Poď už! Nestíham... Kde si zase toľko? Kedy už konečne príde? Je tam celú večnosť... Kedy sa to skončí?
Takéto a podobné frázy pozná každý jeden z nás, ba viac, patria do našej každodennej slovnej zásoby. U niekoho viac, u niekoho menej. Svet okolo nás nielenže plynie rýchlo, ale možno povedať, že beží a nám sa zdá, že buď sa pridáme do jeho behu, alebo nás prevalcuje. Je to skutočne tak? Sme odsúdení na prežitie rýchleho života?
Svätý apoštol Pavol vo svojom prvom liste namierenom do cirkevného spoločenstva v Korinte hovorí, aká by mala byť skutočná láska. Hneď ako jej prvú vlastnosť menuje trpezlivosť: „Láska je trpezlivá“ (1 Kor 13,4). Ako sa však dá byť v dnešnej dobe trpezlivým, keď sme zavalení časovými limitmi, sú na nás kladené čoraz väčšie nároky a svetom sa stále viac a viac šíri veľmi nákazlivá choroba s názvom nestíhanie? Ak na niečo čakám, neznamená to predsa, že mi uteká môj drahocenný čas?
Áno, svet okolo nás naozaj beží, ale náš Nebeský Otec nás pozýva k tomu, aby sme sa nedali strhnúť do jeho víru, ale aby sme získali nad vecami istý nadhľad. Čakanie nie je premárneným časom, ale patrí k nášmu životu. Môžeme čakať na nejaké veci, na nejaké udalosti, alebo môžeme čakať aj vo vzťahoch. Každý z nás sa snaží medziľudské vzťahy prežívať v láske. No a o nej svätý Pavol hovorí, že je trpezlivá. Čo to teda znamená?
Trpezlivosť je dobrá vlastnosť, ktorá nám umožňuje čakať s vnútorným pokojom, bez hnevu a napätia. Vychádza teda z nádeje. Bez trpezlivosti iba málo pokročíme na ceste svätosti. Vo vzťahu k Bohu byť trpezlivým môže znamenať napríklad toľko, že pevne veríme, že Boh na nás nezabudol a včas nám pomôže, hoci my by sme boli najradšej, keby to bolo hneď teraz. Práve pocit, že sme Bohom milovaní, nám dáva silu čakať na jeho dobrodenia, ktoré z jeho veľkej lásky k nám prídu vždy v tom najlepšom čase pre nás. Naopak, našou netrpezlivosťou Bohu ubližujeme, pretože ňou dávame najavo, že si nemyslíme, že by nás mal skutočne rád a že by mu na nás tak záležalo, aby sa o nás postaral.
Vo vzťahu k druhým ľuďom zažívame trpezlivosť a netrpezlivosť takmer každý deň. Trpezlivosť môže mať formu milosrdenstva – napríklad keď sme schopní darovať druhému toľko času, koľko pre seba potrebuje - alebo keď vieme s pokojom znášať pády druhých ľudí a pripomínať si, že aj my na sebe pracujeme, a predsa padáme. Môže mať tiež formu dôvery, keď na druhého čakáme a veríme mu, že sa ozve alebo príde hneď, ako mu to bude možné, alebo že na nás pamätá aj keď je vzdialený alebo má veľa povinností. Neustále naháňanie druhého môže byť aj prejavom egoizmu.
No napriek tomu, že hovoríme o trpezlivosti, predsa len je dobré poukázať aj na druhú stranu mince. Z toho, čo bolo povedané, by vyzneli ako obete tí ľudia, ktorí musia čakať na niekoho, kto je nezodpovedný. Ak má byť trpezlivosť vlastnosťou lásky, potom určite nie je správne podporovať niekoho v nezodpovednosti. Ak niekto neustále chodí neskoro a možno na tom ani nechce pracovať, potom by naozaj nebolo správne neustále ho čakať. V takom prípade sa láska k nemu prejavuje v napomenutí alebo aj v obmedzení. Veď sám Ježiš rozpráva podobenstvo o desiatich pannách, z ktorých päť nemohlo vstúpiť na svadobnú hostinu, lebo si v správny čas nezabezpečili dosť oleja. Nepovedal im: „Tak ja vás teda ešte počkám!“ Ježiš nás pozýva k zladeniu láskavej a milosrdnej trpezlivosti a správnych limitov.
Netreba zabudnúť ani na vzťah k sebe samému, ktorý je tiež veľmi dôležitý. Boh nám v Božom slove hovorí, že máme milovať svojich blížnych tak ako seba samých (porov. Lv 19,18; Mk 12,32). Trpezlivosť so sebou samým sa týka predovšetkým oblasti nášho osobného rastu.
Všetci chceme byť hneď dokonalí a stopercentní. Máme veľa ideálov, cieľov, ktoré chceme dosiahnuť, no akonáhle vidíme, že sa nevieme odlepiť od zeme, že nedokážeme napredovať tak rýchlo ako by sme chceli, ale že padáme do stále tých istých chýb, rýchlo sa znechutíme. Ako ťažko je prijať seba samého so všetkými svojimi chybami! A Boh nás predsa miluje takých, akí sme – dobrých i slabých. Píšem slabých, lebo, ako hovorí známy taliansky spisovateľ Bruno Ferrero, zlý človek neexistuje, existuje iba zranený človek. Ježiš vie o nás všetko, a predsa nás miluje! Prečo sa teda nemáme radi my sami, ktorí ani nevieme o sebe všetko?
Láska je trpezlivá. Trpezlivosť je skutočne krásnym vyjadrením lásky a Božieho pokoja. Svet nás chce uštvať, no Boh nám dáva stabilitu a pokoj. Trpezlivým čakaním dávame sebe i druhým čas na život a osobný rast.
Nebojme sa byť teda trpezlivými, aj keď to nie je vždy ľahké. Dôverujme Bohu, že sa o nás z lásky k nám neustále stará, majme trpezlivosť so slabosťami druhých a nezúfajme si ani zo seba, lebo v Božích očiach sme cenní, aj keď sme nedokonalí.
Ako byť teda trpezlivým v praxi?
Ak si vo vzťahu...
Byť vo vzťahu prináša tisíce príležitostí na praktizovanie trpezlivosti. Napríklad:
• možno nekonečne dlho čakáš dievča, kým sa namaľuje a nakombinuje oblečenie, aby vyzerala čo najlepšie,
• možno je niekto z vás veľmi spoločenský a ten druhý ho musí čakať vždy, keď stretne nejakých kamarátov,
• možno sa snažiť prijímať nedostatky toho druhého, lebo si ho už napomenul a vieš, že na nich pracuje.
Do trpezlivosti ale nepatrí:
• robiť si falošné nádeje, že ten druhý sa zmení, ak všetci okolo mňa vedia, že to tak nebude,
• podporovať druhého v nezodpovednosti tým, že sa budem „trpezlivo“ tváriť, že sa nič nedeje,
• akceptovať chyby druhého človeka, s ktorými on neplánuje nič robiť.
Ak si single...
Ak si zatiaľ sám/sama, takisto máš veľa príležitostí na rast v trpezlivosti. Predovšetkým ide o oblasť dôvery, že Boh na teba nezabudol a že to má všetko pod kontrolou a správne načasované. Možno ti dáva priestor na to, aby si osobne podrástol, zakorenil sa vo vzťahu k nemu a potom budeš pre toho druhého skutočným darom a obohatením. Nikdy neprestaň veriť, že Boh sa o teba stará. Je predsa nemysliteľné, aby pre teba nepamätal na tvoje vzťahy a srdce, keď ťa tak veľmi miluje. A tiež buď trpezlivý aj so svojimi opakujúcimi sa chybami, pokiaľ v nich zápasíš, lebo Boh ťa miluje aj s nimi.
Nasledujúca časť: Láska je dobrotivá
