Spolubývajúca sa na chvíľu vzdialila a ja som súvisle s pochutnávaním si na jablku očkom sledovala detské ihrisko. Deti sa šmýkali, hojdali, pobehávali, či len tak od radosti poskakovali.
Pamätáte si ešte prevažovaciu hojdačku, na ktorú ste potrebovali “parťáka“, ak ste sa chceli hojdať? Tak aj tá tam bola. Ibaže nie taká klasická, ktorú väčšina z nás pozná, ale nová, veľmi moderná, konštrukčne premyslená.
A v čom spočívala jej hlavná vymoženosť? Ak sa dieťa chcelo pohojdať, už si nepotrebovalo nájsť “parťáka“. Konštruktér myslel aj na takúto možnosť. Hojdačka mala základ v pružine, ktorá nahrádzala vyvažujúci prvok na druhom konci.
Spomenula som si na tie momenty zo svojho detstva, kedy som si musela hľadať kamoša na hojdačku, aby som sa na malú chvíľu mohla odlepiť zo zeme a vychutnať si “výšku“. A aby som k tejto “výške“ vyniesla svojho kamaráta aj ja. Len tým, že som bola. Nemusela som urobiť nič výnimočné. Stačilo si sadnúť a hora zábavy bola pred nami.
Radosť, ale zároveň aj strach z výšky v nás vzbudzovali úžasné pocity a učili nás jednej veľmi podstatnej veci - dôvere. Ak sme chceli okúsiť výšku, museli sme dôverovať tomu na druhej strane hojdačky. Pamätáte sa ešte na tie momenty?
Časť mňa zosmutnela
Pohľad na takúto novodobú hojdačku ma úprimne rozľútostil. Uvedomila som si, o čo všetko dnešné deti pán konštruktér pripravil.
O dobrodružstvo prvého zoznámenia sa s neznámym dieťaťom. O nové priateľstvo, ktoré z toho mohlo vzniknúť. O ten úžasný pocit z “výšky“, aj o strach z pádu. O nekončiacu zábavu, ktorú takáto jednoduchá hojdačka vnášala do hier detí. O krásny pohľad do očí kamoša, ktorého dieťa práve zdvihlo zo zeme. O naťahovačky sa, ak nový kamarát bol o kúsok ťažší a poľahky mohol dieťa udržať napriek jeho nevôli v povetrí. Ale to hlavné, o čo ich pripravil, je skúška dôvery v iného človeka a prekonávanie vlastného strachu z nového. Myslím, že nemusím pokračovať. Ďalšie príklady by ste vedeli vymenovať aj vy sami.
Poviete si, taká nepodstatná maličkosť a koľko o nej píšem. Ale podľa mňa má táto “maličkosť“ ďalekosiahle následky.
Myslím si, že táto prevažovačka je krásnym príkladom medziľudských, hlavne partnerských vzťahov.
Dnes je tak ťažké dôverovať, lebo už toľko ráz sme boli zranení, toľko ráz nám bolo ublížené, toľko ráz... A predsa vieme, že len dôvera je základom každého jedného vzťahu, že len na nej sa dá budovať.
Zamyslela som sa nad vzťahom dvoch ľudí. Koľkokrát chcem byť zdvihnutý svojím partnerom do výšky? (Nemyslím výšku ako výšku... ale veď vy viete). Koľkokrát chcem vidieť iskru v jeho očiach, keď ho pozdvihnem ja? Koľkokrát sa mi v tých mojich zrkadlia obavy a strach, ale predsa sa vkladám do jeho rúk plný dôvery? Koľkokrát chcem cítiť, že to práve ja som dôvodom jeho radosti a šťastia? Už len tým, že som?
Vždy. V každom vzťahu chceme cítiť výšku, chceme vidieť iskru, chceme sa obávať, cítiť, že sme dôvodom radosti toho druhého, no hlavne chceme a potrebujeme dôverovať. Viem... dnes je tak ťažké dôverovať, lebo už toľko ráz sme boli zranení, toľko ráz nám bolo ublížené, toľko ráz... A predsa vieme, že len dôvera je základom každého jedného vzťahu, že len na nej sa dá budovať. Poviete si, ja mám vzťahy, ja mám priateľov, ale nezveril by som im ani akváriovú rybku. A predsa ich mám. (Proti akváriovým rybkám nemám nič, len mi prišli sympatické ako demonštratívny príklad.) Píšem vám: to, čo máte, to NIE SÚ pravé vzťahy. Ak vo vašich vzťahoch chýba viera v druhého človeka, ak máte nedostatok dôvery voči vašim priateľom, takéto “priateľstvá“ sú len napodobeninami, karikatúrami pravých vzťahov. Pretože dôvera musí byť základnou ingredienciou každého vzťahu, tak ako kvások musí byť súčasťou kysnutého cesta. Bez neho to nejde, bez neho nebudú koláče. Ak chýba dôvera, medzi dvomi ľuďmi vzniká “niečo ako vzťah“. Ale nikdy nie vzťah v pravom slova zmysle.
Bez nej nebude výška, bez nej nebude iskra, bez nej nenaberieme odvahu prekonávať strach. Dôvera...
Tak deti, ako aj dospelí
Aj vďaka klasickej hojdačke sa jej deti mohli učiť. Mohli si skúšať prvé krôčiky dôvery. Okrem toho mohli hľadať iskru, bojovať so strachom, mohli si nájsť nového priateľa. Mohli... Ibaže ujo konštruktér nechal ich výchovu dôvery na iné aktivity.
Nevymýšľajme deťom ľahšie cestičky, často im nimi viac uškodíme ako pomôžeme.
A to neplatí len pre deti. Aj my mladí - neskúšajme si zamieňať pravú definíciu vzťahu založenú na dôvere za vysvetlenia, ktoré nám uľahčia život a fungovanie v našich vzťahových karikatúrach. Ak sa už teraz, v mladosti, nenaučíme ľuďom vo vzťahoch veriť, ak sa nenaučíme pracovať na pravej dôvere v iného človeka, (nie tej slepej, či tej s ružovými okuliarmi), a čo je možno ešte dôležitejšie - ak sa nenaučíme pracovať na sebe, aby sme sa stali človekom hodným dôvery iných ľudí, nečakajme, že raz stretneme ju alebo jeho, tých pravých, s ktorými budeme žiť šťastne až do smrti.
Je mi jasné, že máte obavy a strach. Strach zo zrady, sklamania, bolesti, vyvolaný neočakávaným správaním druhých. Aj ja ho mám. Ale takýto strach a obavy majú všetci mladí okolo vás, ktorí chcú vstupovať do vzťahov (aj s vami). Boja sa, že aj vy ich zradíte, že aj vy budete ich ďalším sklamaním, ďalšou bolesťou... Dokážme jeden druhému navzájom, že sa nemáme čoho báť, pretože spoločne chceme stavať naše vzťahy na základoch dôvery, ktorej sa deň čo deň učíme v našom vzťahu s nebeským Ockom.
Rozumiem vám, ale...
Je mi jasné, že máte obavy a strach. Strach zo zrady, sklamania, bolesti, vyvolaný neočakávaným správaním druhých. Aj ja ho mám. Ale takýto strach a obavy majú všetci mladí okolo vás, ktorí chcú vstupovať do vzťahov (aj s vami). Boja sa, že aj vy ich zradíte, že aj vy budete ich ďalším sklamaním, ďalšou bolesťou... Dokážme jeden druhému navzájom, že sa nemáme čoho báť, pretože spoločne chceme stavať naše vzťahy na základoch dôvery, ktorej sa deň čo deň učíme v našom vzťahu s nebeským Ockom. Pretože nestačí veriť v Boha, je potrebné VERIŤ BOHU. Nielen deti sa potrebujú učiť dôvere, ale každý mladý človek z nej potrebuje pravidelne skladať skúšky. Uverte najprv Bohu a On sa postará, aby ste vedeli veriť ľuďom a aby ľudia dôverovali vám.
Dúfam, že teraz už rozumiete smútku, ktorý vo mne vyvolala moderná hojdačka; ale zároveň aj nádeji, ktorú vkladám do každého z vás, ktorí beriete do ruky “kelňu“ (murársku lyžicu :D) a vedro plné viery a dôvery, ktorú máte v Boha, a každý deň sa rozhodujete stavať svoje vzťahy práve na nej, a každým dňom o kúsok dôvernejšie. Pre krajší a požehnaný zajtrajšok.
„Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará (Žalm 37, 5).“
