Pojem „príliš dobrý“ je sám osebe nezmyslom: Ježiš je určite lepší ako akýkoľvek „príliš dobrý“ chlapec a napriek tomu o Ježišovi nikto príčetný nehovorí, že je „príliš dobrý“. Keď je niekto „príliš dobrý“, znamená to nejakú deformáciou dobra. Napríklad „príliš dobrá“ matka môže znamenať nezdravú, tzv. helikoptérovú matku. Hlbším zamyslením sa nad pojmom „príliš dobrý chlapec“ veľa článkov dospeje k správnemu záveru: tým chlapcom chýba skutočná mužnosť (resp. majú mužnosť nejako deformovanú). Niektoré články sú viac či menej úspešné vo vymenovaní tých vlastností, ktoré by mal mať muž. Čo už ale nie je v poriadku, je buď úplne chýbajúce východisko ako z toho von, prípadne veľmi zjednodušených „10 bodov ako nebyť príliš dobrým chlapcom“, napríklad buď odvážny, vzmuž sa, maj vlastnú hodnotu, nefňukaj, že si mal pasívneho otca a neurotickú matku. To síce môže byť všetko pravda (a aj to len v istom kontexte), pekne sa to číta, ale chlapcovi to pomôže len veľmi málo. Problematika mužnosti je totiž veľmi široká, ide do veľkých hĺbok psychiky aj duchovnosti, príbeh každého muža je jedinečný, čo znamená, že na túto tému sa nedá napísať jeden článok s desiatimi všeobecne zaručenými bodmi. Preto tento „nečlánok“ bude len upozornením na základné veci, ktoré samy osebe možno nebudú pre čitateľa dostatočne zrozumiteľné, ale majú ho vyprovokovať k ďalšiemu štúdiu tejto problematiky.
V prvom rade, celá problematika zdravej a skutočnej mužnosti nijako nesúvisí s balením žien. Deformovaná mužnosť sa môže prejavovať dvomi spôsobmi: príliš dobrý chlapec alebo maskulínny „mačo“. Maskulínni mačovia nemajú problém zbaliť ženu, ale majú problém s ňou dlhodobo žiť. A nemusí to byť nejaký agresívny testosterónový primitív, môže ísť o vzdelaného, kultivovaného a úspešného manažéra, umelca či športovca, v istom zmysle o presný opak príliš dobrého chlapca, ale jeho mužnosť môže byť hraná a celý jeho status a úspechy môžu byť len prejavom vnútorného nedostatku mužnosti, či vnútorného zranenia. Nebyť „príliš dobrým chlapcom“ len preto, aby som zbalil ženu, je teda v princípe nesprávna motivácia.
Pre kresťana, muža, je hlavnou motiváciou to, ako ma Boh stvoril a k akému cieľu mám dorastať. Boh ma stvoril ako muža, ale nie hotového. Do muža ešte musím dorásť. A práve tento rast je popísaný v mnohých knihách, ktoré sa zaoberajú tzv. mužskou spiritualitou. Popisujú sa tam detailne nielen vlastnosti skutočného muža ako vášeň k životu, či odvaha prijať riziko alebo bolesť, ale aj spôsob ako k tomu dospieť. Má to základy psychologické aj duchovné. Psychologické môžu byť napríklad príliš feministická výchova, kde matka alebo učiteľka nemôžu v princípe z chlapca vychovať muža, ale len ďalšieho príliš dobrého uhladeného poslušného chlapca. Môže nimi byť nedostatok správneho mužského príkladu v rodine (neexistujúci otec v živote chlapca, pasívny otec, zbabelý otec, agresívny otec, otec alkoholik...). Toto všetko potom má aj duchovný dosah: ako môžeme prijať Boha za svojho milosrdného Otca, keď máme pojem „otec“ zdeformovaný príkladom svojho vlastného otca?
Vyrovnanie sa so zraneniami z detstva od svojho vlastného otca je kľúčom k začatiu hľadania pravej mužnosti. Nie je to na jeden článok, je to dlhá cesta plná hľadania aj omylov, ideálne s pomocou psychológa, či skúseného človeka, ktorý vie, o čom je reč. S tými zraneniami môže pomôcť aj žena, psychologička. Ale samotnej mužnosti môže naučiť len muž: príkladom, povzbudením, pravdivým ocenením, zdieľaním... Žena nemôže chlapcovi mužnosť ani udeliť, ani mu ju potvrdiť (Feministky všetkých krajín, nahnevajte sa! Je mi to jedno...). Mužnosť môže mužovi udeliť len muž. Duchovný rozmer mužnosti je uvedomiť si svoju veľkú hodnotu v Bohu, prijať svoju minulosť, svoje slabosti, stretnúť sa v najväčších hĺbkach so svojimi démonmi, so svojou bolesťou, so svojím skutočným ja a postupne do toho všetkého nechať vstupovať Krista, aby to uzdravil. Ďalším dôležitým duchovným rozmerom je kríž. Muž bez kríža je ako vykastrovaný. Ako písal C.S.Lewis: „Chlapec si vyberá bezpečie, muž si vyberá bolesť.“ Bolesť nie ako cieľ, ale ako prostriedok k hľadaniu mužnosti. Bolestivé je už ponorenie sa do svojich vlastných hĺbok a stretnutie sa so svojím skutočným ja. Bolestivé je zotrvávať v neistote, nemať všetko pod kontrolou a dôverovať Bohu. Vyhýbaním sa bolesti nikdy mužnosť nenájdeme.
Hľadanie skutočnej mužnosti je teda zároveň duchovným rastom v Kristovi. Výsledkom je zdravý muž, ktorý pokojne a pokorne prijíma svoje obmedzenia, dôveruje Bohu, nebojí sa neúspechu ani bolesti. Výsledkom je vášnivý a nebezpečný muž, ktorý sa nebojí dobrodružstva. Toto a veľa ďalších vecí je popísaných v knihách autorov ako John Eldredge, Richard Rohr, Scott Peck alebo slovenský kňaz Juraj Sedláček. Dozviete sa tam, aké sú príčiny chýbajúcej mužnosti a ako z toho von. Existujú aj tzv. chlapské duchovné obnovy (napr. www.prerodiny.sk),na ktorých stretnete okolo 100 chlapov, kde každý zápasí sám so sebou, so svojimi problémami, bolesťami, závislosťami a slabosťami, hľadá, modlí sa, plače, vyspovedá sa, raduje sa, zdieľa sa, bubnuje, spieva, počúva a hlavne sa posúva k skutočnej mužnosti. Sú aj iné podporné aktivity, ktoré sa mužnosťou priamo nezaoberajú, ale na ceste k nej určite pomôžu, napríklad program Exodus90.
Takže ak máš pocit, že si „príliš dobrý chlapec“, existuje z toho cesta von. Je to dlhá a bolestivá cesta a vôbec nezaručuje, že to povedie k zbaleniu baby. Možno Ťa Boh povolá k niečomu inému, ale povolá Ťa ako muža, nie ako milého chlapčeka poslušne sediaceho v lavici s rukami vzadu. Budeš muž, ktorý sa síce nebojí byť citlivý k samaritánke, milosrdný k cudzoložnici a nastavujúci druhé líce v niektorých konkrétnych prípadoch, ale nebudeš sa báť zastať sa cudzoložnice pred kameňovaniachtivým davom, vypráskať bičom kupcov v chráme, povedať svojmu najbližšiemu priateľovi „odíď satan, na pohoršenie si mi“ (Ježiš), verejne kritizovať Herodesa (sv. Ján Krstiteľ), rozbiť kamenné tabule a vynadať nevďačnému davu (Mojžiš) alebo postaviť sa Goliášovi (David). Preto mužnosť nie je ani zďaleka len prostriedkom k baleniu žien, ale je hlavným cieľom mužského osobnostného aj duchovného života. Ale keď sa Ti potom podarí ženu zbaliť, keď Tvoja mužnosť bude uzdravená a zakorenená v Kristovi, už budeš vedieť, čo si so ženou počať. Ani príliš dobrý chlapec, ani testosterónový mačo to nevedia. Trošku hyperbolický záver môže byť tento: Príliš dobrý chlapec skončí pod papučou, mačo s podmienkou, či milenkou a obidvaja v krčme.
P.S.: Nepíšem o tom ako psychológ alebo teológ, ale ako človek, ktorý už má malú časť tejto cesty s pomocou iných za sebou (a oveľa dlhšiu pred sebou).
Juraj Macko
