Som obyčajná žena, nie iná ako ostatné. Vyrastala som v tradične veriacej rodine, kde to s vierou ťahala skôr mamka... v podstate častejšie tlačila. Až do mojich 13-tich rokov som neznášala nedeľné rána, pretože znamenali to, že musím vstať a ísť do kostola (nepomohlo ani presvedčivé bolenie brucha či spavá choroba). Všetko však zmenil jeden fakt – veľmi rada som spievala a chcela som nájsť nejaký priestor realizácie. To sa podarilo... v kostole. Párkrát to nevyšlo, lebo zbor sa rýchlo rozpadol, ale prišiel čas, kedy mi isto-iste nejaká nadprirodzená milosť dodala odvahu a ja som ako 13-ročná (inak dosť hanblivá a introvertná) išla za vedúcou mládežníckeho zboru, ktorého členovia boli odo mňa minimálne o 5 rokov starší. Ale vzali ma medzi seba.
A to bol prevrat
Pamätám si prvú omšu, ktorú som si užívala, nie ju len prežívala... boli to trojhodinové obrady na Veľkú noc a my sme spievali... a ja som konečne mala pocit, že tam patrím, že to nie je len kultúrna udalosť, ale aj ja tam mám svoju úlohu. V tomto spoločenstve som mala svoj druhý domov. Žili sme v ňom živú vieru, učila som sa modlitbe, zdieľaniu, láske, odpúšťaniu, a to všetko vo všednosti, na výletoch, duchovných obnovách, zboroch. V škole som bola možno iná ako ostatní, čím som si vyslúžila veľa nepochopenia a neprijatia, veľa zranení a výsmechov... dosť na to, aby som pochybovala o svojej hodnote a kráse. V 15-tich som stretla jedného chalana, o 6 rokov staršieho a pod tlakom okolia a komplexu menejcennosti (pretože každý mal za sebou už prvý bozk), som „využila príležitosť“. Hoci padlo len pár bozkov, s láskou to nemalo nič spoločné a po tom, čo ten chlapec odišiel tak rýchlo, ako prišiel, som sa cítila horšie, ako predtým.
Predstava románovej lásky sa nenaplnila a moja hodnota ostala na bode mrazu.
Na strednej to nebolo o nič lepšie. Spomínam si však na jedno, čo ma sprevádzalo, odkedy si pamätám. Bol to hlboký pocit samoty a zároveň veľká túžba po láske. V podstate všade, kdekoľvek som bola, musela som mať niekoho, kto by sa mi páčil. Inak som sa cítila prázdna a vyprahnutá. Inak som mala pocit, že môj život nemá zmysel. Toto obdobie bol jeden veľký kolotoč. Zaľúbenosť, snívanie, depka, vytriezvenie a dookola. A hoci som prahla po vzťahu, nikdy sa mi žiaden nepodarilo dosiahnuť. Vtedy som bola v dosť hlbokej kríze: nie som dosť pekná, sympatická, príťažlivá, na to aby ma mal niekto rád, aby som niekoho zaujala?
Ja už nechcem nikomu ublížiť
Dnes však už viem, že Pán ma takto chránil. Ktovie, ako by som dopadla, keby mi dal vzťahy, ktoré som si sama vybrala. Isto by som skončila ešte viac zranená, zneuctená a pošliapaná. Tesne pred mojou 18-tkou som vstúpila do vzťahu s chalanom starším o 5 rokov. Bol to človek, ktorý v minulosti žil nečisto, ale prešiel obrátením a moje názory a postoje rešpektoval a súhlasil s predmanželskou čistotou. Rozprávali sme sa aj o spoločnom živote, staral sa o mňa, zniesol by mi modré z neba a predsa, po roku chodenia som cítila, že hoci nemám prečo mať výhrady, jednoducho cítim, že toto nie je človek pre mňa. Nechcela som byť s niekým len z ľútosti a vedela som, že si to tento človek nezaslúži. Rozchod bol ťažký a mne priniesol depky, že som mu ublížila a zranila ho. A to bol pre mňa kľúčový moment. V tomto stave temnoty a takmer nenávisti voči sebe som padla na kolená a „dohodla“ sa s Bohom: „Pane, ja už viac nechcem nikomu ublížiť. Hoci by som mala čakať roky, prosím Ťa, otvor moje srdce len pred tým pravým, ktorého si mi Ty vybral za manžela.“
Nie je dokonalý, rovnako ako ani ja nie som dokonalá... ale je mužom, ktorého pre mňa stvoril Boh.
Teraz už viem, že Boh zobral moju dohodu vážne. Na vysokej škole som stretla človeka, ktorý zasiahol moje srdce a mal ešte omnoho viac, ako som si mohla priať. Úprimne, keby som si mala vyberať sama, asi by som o ňom ani neuvažovala. No po troch rokoch manželstva a deviatich spolu, keď ešte stále objavujem hĺbku tohto muža, viem, že by som si nevybrala lepšie. Môj manžel má vlastnosti, ktoré som si ani nepredstavovala, že by sa mi na mužovi páčili. Spoznávam, že má všetko to, čo nemám ja a čo potrebujeme k úplnosti. Nie, nie je dokonalý, rovnako ako ani ja nie som dokonalá, ale je mužom, ktorého pre mňa stvoril Boh. A hoci náš čas spoznávania sa – chodenia nebol najjednoduchší, pretože sme sa snažili žiť čisto, dnes vidím ovocie aj tejto 6-ročnej obety. Ten čas čakania mal obrovský zmysel. Pán očisťoval náš vzťah, vyučoval nás.
Prvé tri roky boli pre mňa veľmi ťažké. Boli plné depresie, smútku, manipulovania ženskými zbraňami (čo každá z nás vie veľmi dobre, však?), neustáleho nariekania, že nie sme spolu toľko, koľko by som chcela a potrebovala... Keď si to tak spätne premietam, obdivujem môjho manžela, že tieto moje nálady ustál. Po troch rokoch prišlo usvedčenie. Boh mi ukázal, že môj priateľ sa stal mojou modlou a Boh je síce prítomný (čím som sa mohla tak farizejsky upokojovať), ale určite nie prvý. Odrazilo sa to aj na našom vzťahu - bol plný napätia, smútku, depresie. Keď sa konečne dostal Boh na prvé miesto, aj náš vzťah ožil. A zrazu bolo všetko jasnejšie, jednoduchšie a radostnejšie.
Chcem ťa aj týmto svedectvom pozvať k odvahe zložiť do rúk Boha svoj život. Nikto totiž nevie lepšie, čo potrebuješ a aký/á si. A robiť veci preto, že to tak robia všetci, to je trend dnešnej doby. Úprimne? Nepoznám človeka, ktorého by takáto plavba s prúdom spravila šťastným.
Klára
