V rôznych obmenách to zažil asi každý z nás. Dnešná virtuálna doba presúva hranice spoznávania a komunikovania do imaginárneho priestoru sociálnych sietí a internetu. Hollywoodske scenáre o tom, ako do seba muž a žena vrazia vychádzajúc napr. z obchodu a spoločne zbierajú rozsypané veci až skončia niekde pri káve sa dnes nahrádza skôr žiadosťou o priateľstvo, štuchnutím či zamávaním v súkromnej správe. Ak druhá strana na podnet zareaguje, začína sa kolotoč spoznávania a oťukávania, ani nie tak „face to face“ ako skôr „text to text“. Niektorí sa v tejto fáze zaseknú tak hlboko, že si ani nevšimnú, s akým priam Pavlovým reflexom očakávajú cinknutie novej správy, v ktorúkoľvek nočnú či dennú hodinu. Ak máš pocit, že až pridobre poznáš, o čom hovorím, tak je môj článok adresovaný práve tebe.
Nechcem tu do detailov rozoberať aj niektoré ďalšie formy manipulácie a stratégie, kedy je niekto schopný presne plánovať čas, kedy druhému odpíše, aby to nevyzeralo veľmi nadšene či naopak zúfalo. Alebo ako označiť videnú správu za neprečítanú a oklamať tak druhú stranu. Nielen, že sú všetky tieto taktiky smiešne a detinské, dovolím si povedať, že nie sú ani v zhode s pravdivosťou, ku ktorej nás vyzýva evanjelium.
Akokoľvek, po istej dobe takejto komunikácie, ktorá sa často nikdy neprehupne do osobného stretnutia (a ak, tak to stretnutie je veľmi často prvé aj posledné) sa jedna zo strán rozhodne, že v tomto „pseudo“ vzťahu už pokračovať z viacerých dôvodov nechce a nebude.
Ako však ukončiť vzťah, ktorý skutočným vzťahom nikdy nebol?
A tu prichádza na rad spomínaný ghosting. Jeden z dvojice sa rozhodne, že tomu druhému už proste odpisovať nebude. A aby ho to náhodou nepokúšalo, pre istotu si ho na sociálnych sieťach aj zablokuje. (Ach, facebook by nebol facebookom bez možnosti blokovania!) A tak sa odrazu stratí a potichu dúfa, že druhej strane to po dlhých nesúvislých úvahách, pátracích pokusoch hodných Sherlocka Holmesa a niekoľkých prebdených nociach nejako samo dôjde. Je koniec. Rýchlo, ľahko a bezbolestne. Ale naozaj?
Žiaľ aj toto je bežná realita, dokonca aj u nás kresťanov, a preto sa s ňou treba konfrontovať. Možno aj cez odpovede na niektoré z týchto otázok:
Čo očakávam od toho, keď posielam žiadosť o priateľstvo či píšem neznámemu človeku?
Čo očakávam od toho, keď takú žiadosť príjmem alebo na ňu reagujem?
Som si vedomý, že komunikujem s reálnou ľudskou bytosťou, s ktorou nadväzujem kontakt a v istom zmysle vzťah, za ktorý som zodpovedný?
To, čo píšem na internete sa zhoduje s tým, čo by som bol schopný povedať danej osobe aj priamo do očí?
Uvedomujem si, že ako kresťan som pozvaný k láske k blížnemu, k úcte, férovosti a pravdivosti, aj keď ide len o vzťah získaný a budovaný prostredníctvom internetu?
Určite ste už niekde počuli, že dnešná generácia má problém s komunikáciou. Nikdy sme nekomunikovali viac ako dnes a zároveň naša komunikácia nikdy nebola povrchnejšia a klamlivejšia. Všeobecný problém prijať na seba nejaký trvalý záväzok, urobiť vážnejšie rozhodnutie či niesť dôsledky a zodpovednosť za svoje činy sa začína už niekde tu. Buduje sa a rastie spolu s prvým smartfónom, ktorý sme dostali do rúk. Nevieme už hovoriť s druhými osobne, z očí do očí. Zabudli sme čítať medzi riadkami, všímať si gestá a pocity toho druhého. Stratili sme cit, takt a zmysel pre vhodnosť či nevhodnosť vypovedaného. Dnes si veselo píšeme aj o druhej ráno, obťažujeme správami toho druhého, pretože my máme práve teraz niečo dôležité na srdci, čo potrebujeme vyzdieľať. A samozrejme očakávame okamžitú odpoveď. Nezamýšľame sa nad situáciou a okolnosťami života toho druhého. Táto instantná doba v nás napomáha vyrásť sebectvo a akési presvedčenie malého dieťaťa, ktoré musí mať svoje potreby uspokojené okamžite a ihneď, inak prídu výčitky, krik a hnev.
Komunikácia, a navyše úprimná a čestná komunikácia, nie je ľahká vec. Inak by jej nebolo venovaných toľko seminárov, príručiek a duchovných obnov. Nebola by tak veľmi vyzdvihovaná v kázňach, snúbeneckých náukách či v duchovných obnovách pre manželov. Výhodou je, že v komunikácií sa môžeme zlepšovať už tu a teraz, pretože je našim každodenným nástrojom. Ak si prišiel na to, že si s nejakou osobou už viac nemáš čo povedať a nemáš pocit, že by sa váš kontakt mohol do budúcna nejako sľubne rozvíjať, tak jej to jednoducho povedz. Každý má právo na otázky a odpovede. Každý má právo na to, aby sa s ním jednalo férovo a čestne. Všetko ostatné je jednoducho nezrelé. Možno je začiatok nového kalendárneho roka príležitosťou na spytovanie svedomia. Ak vieme, že existuje človek, ktorému sme jedného dňa len tak zmizli zo života, skúsme mu vysvetliť naše konanie a prijať zodpovednosť za jeho (možno) zlomené srdce.
My kresťania sme vždy a všade povolaní byť svetlom a soľou. Ísť takpovediac proti prúdu trendov a doby, v ktorej žijeme, ak nie je v zhode s hodnotami evanjelia. Prenesme túto mentalitu aj do nášho správania na sociálnych sieťach. Verím, že po sebe zanecháme aspoň trochu menej zmätených, zranených a zatrpknutých sŕdc. Prajem vám veľa odvahy a otvorenosti pri hovorení o tom, čo máme skutočne na srdci.
