V prvom rade je dôležité povedať, že povolanie je dar. „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ Jn 15, 16. Nie je to o tom, že ja Bohu niečo dávam, ale skôr o tom, že Boh ponúka niečo cenné mne. Táto zmena optiky je veľmi kľúčová.
Povolanie sa často prezentuje ako cesta obety a zriekania. Ja dávam Bohu sám seba, ja sa zriekam rôznych pôžitkov, radostí a možností, rodiny, detí, manželstva...Táto mentalita nás privedie k zatrpknutosti a akémusi pocitu, že Boh by mal byť vďačný za to, čo všetko pre Neho robím a ako sa pre Neho obetujem. Mnoho ľudí sa práve z toho dôvodu bojí odpovedať na povolanie, pretože majú pocit, že prídu o všetko, čo im je drahé.
Chcem ti tu povedať dôležitú vec: Boh nič neberie! On dáva!
Môj obľúbený citát z Písma znie: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ Jn 10,10. Na inom mieste v Evanjeliu Ježiš sám sľúbil, že tým, čo pre Neho opustia všetko, daruje stonásobne viac už tu a teraz. Sú to Jeho slová a teda sú pravdou. Ide len o to, či im veríme. Či Mu dôverujeme. A tieto veci sú už otázkou nášho osobného vzťahu s Ježišom.
Ak ťa Boh volá, aby si sa Mu celkom odovzdal, je to niečo mimoriadne. Je to veľké privilégium! Predstav si, keď muž žiada ženu o ruku. Dáva tým najavo, že si spomedzi všetkých žien vyvolil práve ju, aby s ňou prežíval to najintímnejšie spoločenstvo. Vyvolil si ju, aby spolu žili každý deň, v dobrom aj zlom, aby bola tou, ktorá je mu najbližšie a ktorá ho pozná najlepšie. Aby medzi nimi platilo „Všetko, čo je moje, je tvoje a čo je tvoje, je moje“ Jn 17, 10.
Od momentu zásnub a svadby je medzi nimi spečatená zmluva, ktorú nič nemôže rozbiť. Obaja sú si verní a budú stáť pri sebe uprostred všetkých búrok a prekážok. Toto Boh robí s dušou, ktorej dáva povolanie. Žiada ju o ruku a sľubuje jej svoje blízke a mimoriadne spoločenstvo po celý život aj vo večnosti.
Veľmi dobrým kľúčom na rozpoznanie je toto: Ak si nevieš spomenúť na konkrétny moment, kedy sa Boh dotkol a prihovoril tvojmu srdcu, tak s veľkou pravdepodobnosťou povolanie nemáš.
Nehovorím to ako dogmu či normu, ale vychádzam z vlastných skúseností. Ak ženu požiada muž o ruku, nemôže sa stať, že by na to zabudla. Človek, ktorý sa zaľúbil, nezabudne, ako a kedy sa to stalo. Nezabudne na prvé stretnutie, rande či prvý bozk. Rovnako aj duša, ktorú Boh povolá do vzťahu, nikdy nezabudne na tento dotyk. A je to tak správne, pretože človek potrebuje niečo, k čomu sa môže vo chvíli temnoty a pochybností vrátiť.
Nehovorím, že ak si takýto dotyk nezažil teraz, nemôže ti ho Pán darovať neskôr. U mňa to tiež bolo tak. Je to celkom v Jeho réžii. On čaká, kedy bude tvoja duša a srdce pripravené, aby dokázalo odpovedať. On ťa pozná. Rovnako ako muž, ktorý chce požiadať ženu o ruku pripraví prostredie a atmosféru tak, aby jeho láska k nej ešte viac vynikla, tak aj Boh pripravuje v tichosti podmienky pre zasiatie povolania, aby v pravú chvíľu zaklíčilo. Podstatné je byť otvorený. Žiť s Ním skutočný vzťah, denno-denne, v pravde, v ťažkostiach a radostiach. Ak sa budeme držať blízko pri Ňom, naša cesta sa určite ukáže. A zo skúsenosti tiež hovorím: Buďme pripravení na prekvapenia! Tu sa teda pokúsim zhrnúť
Dôvody, prečo by si nemal uvažovať nad povolaním
Sú to časté omyly, pasce a zle rozlíšené veci, ktoré nás môžu zviesť na nesprávnu cestu:
Neuvažuj nad tým len preto, že ti to hovoria všetci naokolo
Možno si ten typ z cirkevnej školy, miništrant, spievaš v zbore a odmalička sa pohybuješ v „kostolných“ kruhoch. Možno ti tvoji starí rodičia alebo rodičia hovorili, že by si želali, aby z teba bol kňaz alebo rehoľná sestrička. Možno ti to povedal kňaz vo farnosti, sestry na duchovnej obnove, ľudia zo stretka či spoločenstva. Tu je dôležité povedať: Nech sú pre teba akokoľvek dôležití a majú akúkoľvek autoritu v tvojom živote, nad týmto nemajú moc. Povolanie je mimo ich kompetencie. Je to čosi tajomné a intímne, čo sa odohráva iba medzi tebou a Bohom. Nikto iný o tom nemôže vedieť nič viac a lepšie ako ty sám.
Neuvažuj nad tým len preto, že si nevieš nájsť chlapca/dievča
Ja viem, čas uteká, rodina tlačí, priatelia sa pýtajú a samota bolí. Čo je na mne zlé? Prečo sa nikomu nepáčim? Prečo mi Boh niekoho nepošle do cesty? Asi chce, aby som sa Mu zasvätil. Aj tak ma nikto iný nebude chcieť, tak čo mi ostáva? Po prvé: Boh nechce zvyšky. Ak uvažuješ spôsobom: „Som úplne nepoužiteľný do vzťahu, tak snáď si ma „vezme“ aspoň Boh,“ nielenže tým urážaš Jeho majestát, ale čo Ho bolí ešte viac je to, že urážaš sám seba. Na tebe nie je nič zlé! Si dokonale utvorený a vzácny! Si stvorený presne tak, aby si naplnil poslanie a miesto, ktoré máš vo svete.
To, že Ho teraz nepoznáš, alebo že si Ho ešte neobjavil neznamená, že neexistuje. Kláštor či seminár nie sú odkladiskom nepotrebných ľudí, ktorí sa nevedia v živote zaradiť. Ak si toto o sebe myslíš, ver, že Boh ti chce darovať v prvom rade uzdravenie. Tvoja cesta sa potom určite ukáže.
Nerozhoduj sa pre kláštor, ak veríš, že je to ľahšia cesta
Útek pred svetom. Tak častý dôvod a skrytá motivácia mnohých, ktorí uvažujú nad rehoľným životom. Škola mi nevyšla, v práci sa mi nedarí, nemám priateľov a aj v rodine je to zlé. Neviem, čo so sebou. Čo si počať vo svete. Všetko ma unavuje. Ľudia mi idú na nervy a najradšej by som sa zavrel niekam do pustovne, kde budem len ja a Boh. Mám teda povolanie?
Odpoveď znie: Nie! Máš krízu. Krízu, akú máva občas každý z nás. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním“ Mt 11, 28. Motiváciou povolania je láska. Láska k sebe, láska k Bohu, láska k blížnemu. Ak niečo z toho chýba, niekde je chyba. Boh prišiel na svet z lásky k ľuďom. Povedal: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo“ Mt 26, 26. Celý sa rozdal. Ak tvoje srdce nehorí radosťou a túžbou pri tejto myšlienke, určite by si mal s rozhodovaním a rozlišovaním ešte počkať. Načerpaj sily, hľadaj, čo ťa poteší, oddýchni si. Až sa tvoje srdce opäť naplní radosťou a pokojom Boh bude k tebe hovoriť.
Musí to byť aj tvoja túžba
Boh stavia na tom, čo sám vložil do nášho srdca. Pozná naše sny a plány a nepôjde proti nim. Nehovorím teraz o prípadoch, keď snívame či túžime po zlých a hriešnych veciach. Ale dobré túžby v našom srdci určite pochádzajú od Boha. Niekedy ani sami nevieme, čo nás urobí naozaj šťastnými, ale Boh to vie. Raz som jednému kamarátovi hovorila také podobenstvo o zmrzline.
Môžeš byť presvedčený, že tvoja obľúbená zmrzlina je jahodová. Každý deň v lete chodievaš už roky do tej istej zmrzlinárne, vyskúšal si všetky príchute a vieš, že najradšej máš jahodovú. Ale zrazu príde Boh, zoberie ťa do iného mesta, do inej zmrzlinárne, kde budú mať ďaleko viac príchutí a ty zrazu zistíš, že existuje aj šmolková zmrzlina a že to je práve tá, ktorá je pre teba ako stvorená. Toto s nami robí Boh- otvára naše obzory. Berie nás hlbšie a vyššie, ďalej a bližšie. Jednoducho tam, kde sme ešte neboli. Rozvíja naše sny a túžby a ukazuje nám, že len On ich môže naplniť. Nesmieš sa teda báť skúšať, riskovať, spoznávať seba aj nové veci okolo. Lebo práve v konfrontácií s nimi sa rodí tvoja cesta a tvoje povolanie.
Ver mi, že je nádherné, ak spoznáš, že si Boh výnimočným spôsobom zamiloval a vyvolil práve teba. Stávaš sa najbližším priateľom a nevestou Kráľa. Je to pocta a sláva! Tu na tejto zemi možno nie, ale v nebi určite. Ak odpovieš áno, odteraz sa s Pánom o všetko podelíte. Vstúpiš do manželstva s Bohom, kde budeš mať účasť aj na Jeho bolesti a potupe, ale rovnako aj na Jeho radosti a sláve. „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás, ak zachovávali moje slová, budú zachovávať aj vaše“ Jn 15, 20.
A On zas bude prítomný pri všetkých tvojich bojoch, pokušeniach, úspechoch a radostiach. Ak odpovieš áno, získaš toho najvernejšieho Ženícha a Priateľa. Dovoľ svojej duši započúvať sa do Jeho volania. Dotýka sa ťa? Čo Mu odpovieš?
