Dlho som žila v presvedčení, že ženy sú v modernej spoločnosti v nevýhode. My máme každomesačné „trable“ spojené s hroznými bolesťami (česť výnimkám) a ešte sa musíme pretvarovať, že sme v pohode. Práve ženy musia zniesť pôrodné bolesti, a to ani nevravím, ako sa zmení ich telo. V práci si má žena vybrať medzi založením rodiny a kariérou. Veľakrát som počula, ako kamarátka vraví, že ju nechcú zobrať tam a tam do práce – prečo? Lebo je mladá, určite sa o chvíľu vydá, pôjde na materskú... Vravím si, ale veď to nie je fér! A muži? Nič z toho nie je ich problém...
Ďalšou vecou, ktorá ma vždy vytáčala, je postoj mnohých mužov. Viete, ten zastaralý, že žena by mala byť doma pri sporáku, variť, prať, žehliť, starať sa o deti a nemať v podstate žiadny život. A bodkou celého bolo, keď som začula od muža vetu typu: „Veď ste za to bojovali - o vaše práva, máte, čo ste chceli...“ Úplne absurdné, tak to nechcela ani jedna z nás. Chceli sme rovnoprávnosť a rovnocennosť, ale celé sa to zvrhlo, aj keď mnohé z nás to nepriznajú.
Žena nechce mať ženskú a mužskú rolu zároveň. Raz na jednej víkendovke pre mladých sme riešili túto tému a doteraz si pamätám túto vetu: Žena si dokáže obliecť nohavice, ale muž sukňu nie. Dávalo to zmysel, všetky moje myšlienkové pochody s tým súhlasili a zapadali. A tak som si z tejto diskusie zobrala to najhoršie, čo som mohla a začala sa správať ako veľká feministka. No neskončilo to len pri myšlienkach, že žena zvládne veci rovnako dobre ako muži. Začala som voči mužskému pokoleniu cítiť averziu. Moja, od prírody temperamentná, povaha mala zelenú a ja som si nedávala pozor na ústa, snažila sa každému dokázať, že žena chlapa k životu nepotrebuje. Keď kamarátky plakali pre chalanov, povzbudzovala som ich presne takými slovami – pre žiadneho sa neoplatí plakať. Keď mi chlapci chceli zobrať tašku alebo podržať dvere, či odsunúť stoličku, tak som ich odbíjala. Veď to zvládnem sama, nie som z cukru. Bola som pevná, sebavedomá a odvážna. Takto som sa vtedy cítila. Ani som si neuvedomila, ako som v sebe pochovávala ženskú citlivosť a jemnosť. To, ako nás (mňa) Boh stvoril. Zároveň som bola totiž chladná a prázdna, ale ani to som si vtedy neuvedomovala. Až som sa dopočula, že spolužiak ma chcel pozvať na rande, ale bál sa mi čo len napísať. Lebo som taká sebavedomá, lebo mi nesiaha ani po päty, lebo čo si zaumienim to dosiahnem. A BUM!
Vtedy som prišla na to, ako ma vidí spoločnosť, ako ma vnímajú muži. Báli sa o mňa bojovať. Úprimne, teraz sa im ani nečudujem. Toto uvedomenie bolo prvým krokom. Neskôr sa ku mne dostala kniha o ženskom srdci a jedna kapitola bola venovaná práve feminizmu. Je to skrytý zabijak ženského srdca. Asi tak by som zhrnula celú kapitolu. Vtedy som si povedala, že nechcem byť takou. Ale čo s tým? Nechcem byť ani precitliveným dievčatkom, čo si nedokáže samo zašnurovať topánku. Modlila som sa k Bohu, aby vo mne nanovo objavil ženu. A On odpovedal. Postupne. Ukázal mi, že som okolo seba postavila vysoký múr. Ženy majú byť pevnosti a muži majú o nich bojovať. Ale musia dať mužovi aj šancu na boj. Nie ich zhodiť a poslať kade ľahšie. My nemáme brať mužom ich roly, oni majú byť tými, čo nás chránia.
Skvelým príkladom je Panna Mária. Keď počala z Ducha Svätého, bola dosť silná a odvážna ísť do toho. A nepochybne by to aj celé zvládla sama. Ona bola dosť silná, veď už povedala Bohu ÁNO! Ale On nechcel, aby bola na to sama. Poslal jej Jozefa, aby ju chránil a bol jej oporou. Boh od nás nechce, aby sme boli superhrdinky. Žena, TY, čo to čítaš, chcem aby si vedela, že je fajn plakať. Že je úplne v poriadku nechať si pomôcť, či poradiť od muža, nechať ho, aby urobil niektoré veci za teba. Nie nadarmo sú väčšinou muži tí, čo menia žiarovky, opravujú veci – zvládla by si to aj sama (aj keby ti to trvalo 2x tak dlho a strácala by si nervy), ale nechaj ho to urobiť. Nemaj okolo seba pevný múr, ale ani nebuď ľahko dostupná. Nechaj muža byť bojovníkom, byť mužom. A ty buď milujúcou, milou, nežnou a aj krehkou. Nebudeš preto slabá, si silná aj napriek svojej krehkosti. V tom je tvoja krása.
Mirka Valčáková
