„A počula si, čo hovoril farár na kázni? Máte P-O-S-L-Ú-CH-A-Ť!“ Nespočetnekrát som si vypočula túto vetu, keď sa kňazi z kazateľníc bližšie pozerali na štvrté prikázanie. Zdalo sa mi, že väčšinou je to o tom istom: poslúchať, poslúchať, poslúchať, ako ti rodičia kážu a to je všetko. Mnohokrát som si hovorila, či sa vôbec nájde dáky kňaz, ktorý sa na to celé pozrie troška ináč – z pohľadu dieťaťa... a po niekoľkých rokoch, vo farnosti môjho snúbenca, veru, našiel sa – a bola som rada, že som jeho kázeň počula. Donútila ma zamyslieť sa nad určitými vecami...
Možno je ti to blízke a možno nie. Neviem, aký máš konkrétne ty vzťah s tvojimi rodičmi. Ten môj nebol ideálny, no predsa som sa snažila v tom celom hľadať pravdu, ktorá nás – mňa aj mojich rodičov – vyslobodí (porov. Jn 8,32). A preto tento článok má slúžiť hlavne na tvoje obohatenie a povzbudenie – vezmi si z neho to, čo ti osoží.
Preskočím teraz význam tohto prikázania, ktorý sa vzťahuje na všetky autority a zameriam sa viac na vzťah rodiča a dieťaťa.
Ideál vs. realita
Vždy som si myslela, že štvrté prikázanie zahŕňa iba povinnosti detí voči rodičom, že je to akási „páka“ rodičov na deti. Keď som sa však na to pozrela bližšie, zistila som, že je to prikázanie s prisľúbením: „Cti otca svojho a matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12).
„Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku svoju, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi.“ (Ef 6,1-3)
Takže to vlastne nie je pre nich, ale pre mňa! To je dobrá správa. Len čo potom s tou interpretáciou? Áno, ako deti máme poslúchať rodičov, ctiť si ich a milovať, pretože sa o nás starajú, dali nám život, reprezentujú Boha a majú byť pre nás prvými sprostredkovateľmi Boha.
Ak sa spojenie medzi rodičom a Bohom naruší, nie je to dobré ani pre dieťa a ovplyvní ho to. Ak sa ako rodič nesprávaš ako Boží syn/dcéra, nie si poslušný voči Bohu, nemôžeš chcieť to isté od svojho dieťaťa.
Lenže, pozrime sa na to z druhej strany. Jasné, aj rodičia sú len hriešnici so svojimi chybami a nie sú dokonalí. Prečo sa tak apeluje na poslušnosť voči rodičom? Myslím si, že je to preto, že rodičia sú Božím hlasom pre teba. Sú autoritou, ktorú im dal Boh. Očakáva sa, že chcú svojim deťom dobre, že budú počúvať Boží hlas, ktorý im potom môžu sprostredkovať. Možno to tak funguje v niektorých rodinách, no pre iných je to nedosiahnuteľný ideál a realita vyzerá inak. Predstav si pomyselný most: Boh – rodič – dieťa. Ak sa spojenie medzi rodičom a Bohom naruší, nie je to dobré ani pre dieťa a ovplyvní ho to. Ak sa ako rodič nesprávaš ako Boží syn/dcéra, nie si poslušný voči Bohu, nemôžeš chcieť to isté od svojho dieťaťa. A ver mi, to, či žiješ v súlade s Božím kráľovstvom, je vidno zvonka, na tvojom správaní – ide z teba pokoj, láska, porozumenie, empatia, pochopenie, ochota komunikovať, rešpektovanie názoru svojho dieťaťa? Alebo naopak zlosť, hnev, prikazovanie a zakazovanie, povrchnosť, nedôvera, irónia, sarkazmus, krik, či výčitky.
A teraz tá realita...
Môj otec s obľubou častuje politikov pestrofarebnou škálou nadávok. Politici sú v tomto štáte pre teba autoritou, či sa ti to páči alebo nie. A mal by si sa tak k nim aj správať. Ak mi takéto správanie voči autorite ukazuje doma môj otec, ako ma tým učí rešpektovať, poslúchať a neočierňovať iné autority, dokonca aj jeho, keďže aj on sám je pre mňa autorita?
Rodičia, nečudujte sa, že vás vaše deti nechcú poslúchať, keď im nejdete príkladom. Kto by chcel? Hovorím ti, ak sa nesprávaš ako rodič, ktorý žije s Bohom, v súlade s Božím kráľovstvom, ale namiesto toho ponižuješ svoje deti, nestaráš sa o ne, nedôveruješ im – tak potom od nich neočakávaj, aby ťa poslúchali. Je to absurdné.
Poslušnosť voči rodičom a takisto aj výchova a napomínanie detí by sa malo diať v Pánovi: „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ (Ef 6,4).
Ak sa to nedeje v Pánovi, je z toho len zmätok, ľudský výmysel a zneužívanie autority, ktorú ti dal Boh. Zaručene to neprinesie dobré ovocie. Zároveň nemáte svoje deti dráždiť k hnevu.
Uvediem príklad mojej kamarátky, ktorá si zažila veľmi bolestnú situáciu s rodičmi. Jej mame sa nepáči, aký má vzťah, a tak za jej chrbtom rozprávala celej rodine, aká je ich dcérenka „podarená“. Samozrejme vytasila len tie najhoršie domnienky (ako napríklad, že má priateľa a ktovie, čo spolu robia) a, samozrejme, moju kamarátku si už podali oni sami: „Takže teraz máš toho nového fešáka, však? Aký je v posteli, čo?“ ... „Už ste také aj niečo skúšali, však? Priznaj sa!“ A ani jeden z nich si ju pred jej širšou rodinou nezastal. Kto by nebol nahnevaný a ponížený po takomto zážitku?
Zložité obdobie
Komplikovanejšie to začína byť, ak máš po 18-tke a stále si závislý od rodičov. Veta: „Pokiaľ bývaš pod mojou strechou...!“ ti asi nie je cudzia. Ale kto by to bol povedal, že má základ v KKC? 
„Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť, odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy.’’ (KKC 2217)
Čiže naozaj, poslúchať máš, pokiaľ si závislý na rodičoch (živia ťa, bývaš u nich). Lenže 18-ročné „dieťa“‘ už nepotrebuje kontrolu ako 12-ročné. Správanie a komunikácia rodičov by sa teda tiež mala zmeniť na komunikáciu hodnú „dospeláka“. Nie je správne, ak rodič od dospelého dieťaťa vyžaduje slepú poslušnosť vo všetkom, ako keď malo 7 rokov. Niečo by sa malo zmeniť. Rodičia by si mali uvedomiť, že ich dieťa je dospelé, zodpovedné samo za seba, za svoje rozhodnutia a život. Nemajú právo mu zasahovať do toho, s kým bude chodiť, aké povolanie si vyberie alebo či sa rozhodne pre manželstvo alebo zasvätený život. Avšak majú plné právo požiadať svoje dieťa o pomoc, napr. pri upratovaní, pomáhaní s domácimi prácami, atď... Dokonca pre teba, drahé veľké dieťa, by to malo byť samozrejmosťou a buďme úprimní, tak troška im to dlhuješ.
Taktiež by mali rešpektovať jeho životné voľby a rozhodnutia. Ak budeš svoje dospelé dieťa držať nakrátko, budeš ho neustále kontrolovať, vyčítať mu, zakazovať mu, manipulovať ním, vieš čo sa stane? Nebude sa cítiť slobodné a začne ti klamať, začne od teba utekať, pretože sa práve pri tebe necíti milované a slobodné. Presný opak toho, čo si chcel, však? Skús mu byť radšej priateľom. Keď si svoje dieťa dobre vychoval, nemáš sa čoho báť. Ak sa k svojmu dieťaťu správaš s úctou a dôstojnosťou, ktorú si zaslúži, ak mu necháš slobodu skúmať svet a učiť sa na vlastných chybách, ver mi, bude sa pri tebe cítiť milované a samo si príde pre radu a bude s tebou rado. Veď koniec koncov, nie je tvoj majetok, ale dar, ktorý pochádza od Boha a má vlastnú integritu, dôstojnosť a slobodu – ty si iba akýmsi ‚,opatrovníkom“ tohto vzácneho daru, nevlastníš ho.
Neustále pod dohľadom
Zo skúsenosti dospelého dieťaťa môžem naozaj povedať, že ak sa nás vy, rodičia, snažíte vo všetkom kontrolovať, manipulovať, vypočúvať... tak jasné, že máme potom tendenciu nehovoriť vám pravdu, ale iba to, čo chcete počuť. Jasné, že od vás utekáme, pretože sa necítime slobodní. Bolo obdobie, keď som sa vôbec nerozprávala so svojou mamou, pretože za všetko ma odsudzovala, nerešpektovala moje rozhodnutia, vypočúvala ma a potom na mňa hystericky kričala, keď sa jej nepáčili moje myšlienky, či rozhodnutia. Nemala som jej chuť hovoriť, čo mám nové ani kam mám v pláne ísť, pretože vždy to bolo o tom istom – Kde? Dokedy? S kým? Prečo? Načo? Čo budete robiť?... Cítila som sa ako na výsluchu, nie ako pri normálnom rozhovore, v ktorom sa o mňa zaujíma a na záver mi popraje pekný deň. Najradšej bola, keď si ma držala „na krátko“ – bola som iba doma, zavretá vo svojej izbe, celý deň za počítačom, nič som nerobila. Bola som mnou absolútne spokojná, pretože ma mala „pod dohľadom“. No hneď, ako som začala chodiť von, na brigádu, jednoducho – nebola som doma, tak už bolo všetko zle. Už mi bolo vyčítané, kade chodím, kde som, prečo nie som doma a kedy zas budem doma. Toto nie je láska, ktorá má starosti o svoje dieťa – toto je manipulácia a egoizmus, ktorý chce mať svoje dieťa len pre seba.
Milí rodičia... Kedy budem pre vás dospelá?
Mnohokrát som si hovorila: Kedy sa ku mne už začnú správať ako k dospelej? Kedy ma tak začnú brať? Získaním vodičáku to nebolo, ani brigádou, ani maturitou, ani zasnúbením, dokonca ani vlastným autom... Tak kedy? Moja odpoveď na túto otázku je taká, že mám vlastnú slobodu, som dospelá. A je načase si túto slobodu uplatňovať. Postaviť rodičom hranice, povedať im – toto je moje rozhodnutie a chcem, aby ste ho rešpektovali. Uplatňovanie tejto slobody je oslobodzujúce a učí aj mňa, ako si uplatňovať svoju slobodu a hranice, ale aj rodičov, že už som dospelá a jednoducho sa niektoré veci zmenili a teraz to je inak. Dospelosť ti rodičia nedajú, musíš si ju sám vziať svojimi slobodnými rozhodnutiami, ktoré urobíš a ktoré platia. Nevzdávaj sa svojej vlastnej slobody, ale bojuj o ňu – veď je tvoja.
Istotne existujú aj prípady, ktoré sú ťažšie. Ak tvoji rodičia od teba chcú niečo, čo nie je v súlade s tvojím svedomím alebo je hriechom, môžeš ich neposlúchnuť a odmietnuť ich žiadosť. Tu neprestáva úcta voči rodičom, ale prestáva poslušnosť. Ak by rodičia nútili svoju neplnoletú dcéru na potrat, dcéra ich nemusí poslúchnuť. Ak vidíš svojho otca alkoholika na mol a on ťa požiada o ďalšiu fľašku, nemusíš mu ju doniesť.
Vezmime si z tohto prikázania každý to, čo je tam preňho a nedívajme sa na to, čo je tam pre toho druhého. Rodičia, nedívajte sa na to, čo je tam pre vaše deti, nepoužívajte to ako „páku“, ale dívajte sa na seba – predsa len, je to prikázanie aj pre vás, nielen pre vaše deti.
... a bol im poslušný, či?
A nakoniec, sám Ježiš je nám príkladom.
Ježiš, 12 rokov: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný.“ (Lk 2,51)
Ježiš, 30 rokov: Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2,3-5). Ježiš dal svojej matke ,drsnú‘ odpoveď – hovorí jej dokonca „žena“, nie „matka“. A čo robí Mária? Uvedomuje si jeho autoritu ako dospelého človeka, nepovie mu: „Neodvrávaj!“, ale všetkým ostatným povie, že Ježiš je ten, kto je autoritou, že ho majú poslúchať.
Slovko na záver
Drahí rodičia, všetko sa dá odkomunikovať. A týmto pozývam aj nás mladých – dospelých. (HA! Teraz je rad aj na tebe, priateľu!) Tým, že si dospel, neznamená, že si prerástol aj svojich rodičov (dobre, svojou výškou možno áno). Tu síce poslušnosť prestáva, úcta však ostáva v ktoromkoľvek veku a výške. Nezabúdaj, že aj ty si Boží syn/dcéra a aj u teba platia rovnaké podmienky správania, aké sú spomenuté vyššie. Je to zároveň aj prejavom úcty voči nim.
Karolína
